RUMBELLE - Iba každá druhá II. - 8. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. séria

8. kapitola

Kartúnová

VIII.

    Nebolo kde klopkať, zvoniť, ani komu sa ohlasovať. Bránka vrzla a nikto ich nevítal. Ani nevyháňal. Nijaký tajomný vetrík nezafúkal, čo by so sebe vlastnou tlakovou vlnou preniesol oboch v priestore a čase späť o viac ako dve desiatky rokov. Teda aspoň jeho. A predsa. Stál tu na neutešenom nádvorí a ona opäť vedľa neho, s pootvorenými ústami  a trochu hlúpym výrazom na prekvapenej tvári. Iba jej odev už nebol amorfný a teraz mala aj viac farieb.

  - Prečo si obzeráš mňa a nie toto...tu...- zachytila smer jeho pohľadu a zaošívala sa.

  - Tu niet čo obdivovať. Obávam sa, že objekt je už nefunkčný. Už v čase, keď som tu bol, tak pôsobil neobývane a neobývateľne.. Povedať, že sa za tých skoro dvadsaťpäť rokov nič nezmenilo, ale asi nevyznie ako lichôtka. Poď, ak bola otvorená bránka, ešte zostáva nádej. - pokynul jej, aby ho nasledovala a pohol sa rýchlym krokom k veľkým dverám ošarpanej budovy.

  - Nie je opustený. Pozri, tam sú ...nejaké mníšky. - zachytila ho skôr ako vkročil dnu za lakeť a vytiahla von, lebo vzadu uvidela skupinku žien v sivom.

   - Starali sa tu odjakživa o ...pacientov. Možno zostali. Tam je... tam bola... kaplnka. Nikdy som v nej nebol. - žmúril smerom k tlupe žien v rovnošatách, či nezazrie známu. Všetky vyzerajú rovnako.

  Skupina rádových sestier spozorovala návštevu a jedna z nich sa rázne odpojila od skupinky a šla im oproti.

  - Sestra Uršuľa, ak sa nemýlim. - zakymácal sa spredu-dozadu.

  - Prepáčte, ale sem nepovolaní nemajú vstup. Náš rád uprednostňuje ticho a zbožnosť v pokoji rozjímania. Nevolám sa Uršuľa, som sestra Dominika a vy, prosím, opustite tieto priestory... - spomaľovala svoj prehovor sivožienka a čím dlhšie sa dívala na muža pred sebou, tým viac sa jej tvár prelievala protichodnými pocitmi. - Pane na nebi, mala pravdu! Vizonárka naša... - prežehnala sa, sklopila oči a započala odriekať modlitbu.

  Držala sa ho ako kliešť a neodvážila sa vstúpiť ani do dialógu, ani do tejto situácie. Ukročila o krok jemu za chrbát, ale prsty nechala zacvaknuté v ohybe jeho lakťa.

  Trpezlivo čakali.

  - Toľké roky! - zašepkala ešte do prežehnávania sa mníška, ale neobzerala si jeho, skôr ženu za jeho chrbtom. - To bude asi ona, však? - usmiala sa na ňu.

  - Nie, to... bola... ona. - opravil ju smutne a nedokázal skryť sklamanie. 

  A nedokázal sa v tom momente ani pozrieť na ženu, čo mu masakrovala kabát aj s lakťom. 

  - Niečo mi uniklo? - precedila medzi pery a zatiahla sa ešte viac za neho.

  Márne. Sestra sa neodvážila chaporiť sa, nadšená stretnutím,  po chlapovi, ale ju bez problémov vytiahla spoza obranného valu a úprimne objala.

  - Predsa sa dejú. Vďaka všemocnému, zázraky sa dejú! Hanbím sa, že som dostatočne neverila. Ona to vedela. Ona tomu verila...Moja vina, moja vina... - šemotila a hrubé vlákna habitu lepili sa na Belle, kým si ju nezdvorilo obzerala dotykmi a objatiami. 

  Asi najvyšší čas ju vyslobodiť. 

  - Prišiel som vlastne za sestrou Perpetuou, ak dovolíte...- skúsil ju vrátiť do reality.

   - Je u Pána... - povedala pokojne, akoby mu oznamovala, čo bude na olovrant a v rovnakom móde aj pokračovala.  -  Ak iste mu rozpráva  rozprávky a hrozí mi zhora prstom, za moju vierolomnosť. - šemotila stále  mníška a už to začínalo byť čudné aj jemu.

  - Pochopil som to dobre? Zomrela? To... ma mrzí. - 

  Sestrička sa však konečne usmiala aj na neho. 

  - Bola stará, Pán si ju povolal k sebe. - zamyslela sa, či hodí aj modlitbu, ale na chvíľu to asi odloží. -   Odpočíva v pokoji, ukážem vám kde, ale... poďte, poďte, musíte ísť najskôr so mnou. Niečo tu pre vás mám. Pre vás oboch. Niečo, čo vám tu nechala...- konečne sa odlepila od Belle, lebo tej sa jej nečakané uctievanie jej minisukne akosi prestávalo páčiť. Nebodaj protialkoholické zmenili na blázninec?!

  Pobadal to v jej tvári. Tentokrát jej vrátil stisk na lakti, ale snažil sa byť nežnejší. Asi nevydalo, lebo sa cukla.

  - Skús sa vcítiť do ich osudov. Ony často nemávajú návštevy na tomto vyhnanisku. A obzvlášť nie bývalých pacošov...-skúsil slang, ale nepochodil ani s ním.

  - Dobrí holuby sa vracajú...- sparafrázovala mníška akúsi filmovú klasiku, zopäla  ruky, kým ich pribrzdila pred dverami, aby do nich následne vtiahla a oni do prievanu za ňou.

  Nádych trochu bolel. Puch staré chodby držali, ako štít pred nezvanými hosťami. Temné, poolupované steny sa svojimi do priestoru trčiacimi šupinami chránili, aby nikto nekráčal tesne pri nich a svetlo sa sem chabo predieralo len opatrne,  cez úzke vysokánske okná, prekonávajúc zátarasy nábytku, kým sa aspoň niekoľkým prieskumníkom podarilo dostať sa na chodbu. Aspoň očkom nakuknúť.

  Predupotali okolo desiatok dvier, hoci sa snažili našľapovať ticho. Prázdnota si ich užívala plnými dúškami.

  - Sem, tuto, poďte. Tu máme knižnicu. Pamätáte sa, ešte? Neraz ste sa tu so sestrou Perpetuou, buď jej zem ľahká...- a zas ticho a pohrúženie sa do modlitby sa spásu duše.

  Aspoň mali čas obzrieť si stroho zariadenú miestnosť, len s niekoľkými erárnymi skriňami, v ktorých boli asi knihy. Lebo nikde inde nevideli ani list. 

  Prešiel po parapete, pohladil dopoly stiahnutú roletu a zažmúril oči von, kde sa týčil len vysokánsky plot bývalého ústavu pooliepaný ťahavým brečtanom.

  - Verili by ste, že vás čakala? Celé tie roky sa za vás modlila a ...čakala vás. Potom sa už len modlila a vzdychala, "aká škoda, aká škoda..." a my sme jej museli čítať, tajne, aby matka prestavená netušila, vaše rozprávky. - nechávala sestra ruky zopäté a štebotala všetečne, akoby ani roky asketického života nedokázali z nej vytiahnuť bezprostrednú zhovorčivosť a veselú povahu. Nedokázali.

  - Ty píšeš rozprávky? - ozvala sa konečne Belle.

  Sestre trochu zmizol úsmev z pier.

  - Vy sa pýtate? Nebodaj... vám nerozprával rozprávky? Nikdy? - spýtala sa začudovane, prostoreko.

  - Netrápte ju, sestra Dominika. Nečítal...ani pre ňu nepísal...Nebolo treba rozprávok, ona bola rozprávkou a ja som ju bral priveľmi vážne. - otočil sa na Belle, ale očividne sa hnevala.

  - Vraveli ste čosi o čítaní rozprávok. Sestra Perpetua písala rozprávky? Akých... rozprávok? - podišiel teda k mníške, čo sa už hrabala v jednej zo skríň.

  - Vaše rozprávky, predsa. Spísala ich. A čakala, že prídete a vydáte knižku. Roz...prá...vok... -  ťahala čosi zospodu aj zozadu police, ale tak nešťastne, že jej to vystrelilo z ruky a zasypalo okolostojacich.

  Hárky zažltnutého papiera padali pomaly k zemi.

  - To ma mrzí! Všetko som pomiešala! Tak sa o to starala a ja... no, pozrite sa...- zohla sa a začala bezhlavo ramovať vypadané listy späť do rozpáraného obalu s úplne zošúchaným zamatom dosiek.

  Pohla sa k sestričke, aby jej pomohla. Aj zo zvedavosti. Očividne starý, stuchnutý papier. Trochu chladný, trochu vlhký. Starý písací stroj. Aká vzácnosť a predsa jej bol blízky.

  - Málokto už dnes, v dobe počítačov používa starý písací stroj. Môj priateľ píše tiež na takomto niečom.- podávala sestre hárky, ale tá sa dívala na muža pri okne.

  - Veď ste vraveli, že nepíšete? -

  Pochopila, aké faux pas spôsobila.

  - Adam Gold používa na písanie svojich poviedok a románov písací stroj...- priliala oleja do slovného ohňa, pri pokuse objasniť situáciu, ale sestrička sa stále smutne dívala na neho.

  - Kto tu teraz klame? - pomaly sa postavila. - Mne nemusíte klamať. Ak píšete, je to vaša vec. Ak vydávate, tiež. Máte na to právo. A máte na to aj talent. Ale nemuseli ste mi klamať. Dala by som vám tie rozprávky aj tak. Hoci ich spísala sestra Perpetua. Patria vám. - natrčila mu dosky, z ktorých trčali rožky ledabolo napchatých papierov.

  - Netušila som, že píšeš. Rozprávky. - položila jej navrch pár hárkov aj Belle.

  - Nepíšem! Nikdy som nepísal! A nikdy písať ani nebudem! - strčil obranne ruky do vreciek. Jediné, čo ho napadlo, bolo osopiť sa na sestru.

  - A smie sa toto vôbec? Čo na to cirkevné doktríny?! Chodil som k sestre ako na spoveď. Rozprával jej o svojich víziách. Akým právom si to spisovala? A...a...a ešte aj verejne šírila?! - kričal na ňu.

  Zachovala pokoj. Bola k tomu vedená. Skúsila mentorsky.

  - Rádové sestry nemôžu spovedať. Nepleťte si úprimné rozhovory, debaty a dišputy so svätou spoveďou. A nerúhajte sa! Neberte mená tak bohabojných ľudí, ako bola ona, nadarmo. A neklamte. Je to hriech. - ako pekne začala, tak stroho uzavrela reholníčka.

  - On naozaj nikdy nepísal. Teda písal, ale nanajvýš básne. Ľúbostné. Dostala som dve...- bonzla ho Belle.

  - Tak vidíte! Klamstvo je smrteľný hriech! - dvihla mníška pred ním výstražne ukazovák.

  - Tak potom som mŕtvy! - odpapuľoval jej, ale rozmyslel si to a dodal miernejšie. - Tu som zomrel prvýkrát a znovuzrodil som sa v iného človeka. V človeka, ktorý túžil po inom živote a tak si zmenil aj meno. Neviem, prečo mi sestra Perpetua vymyslela práve toto meno. Vtedy sa mi páčilo a až donedávna ...sa mi páčilo tiež. - vytiahol ruky z vreciek, roztiahol ich všeobjímajúco a nadvihol plecia.

  Konečne sa sestra pousmiala.

  - Naša Perpetua mala vždy slabosť na debutantov. A čítala všetkých domácich. V tom čase, keď ste sa tu liečili, vyšiel debut aj Adama Golda. Tuším sa to volalo Svetlá v zákrutách...alebo Obchodné tajomstvá... Tak nejak. Nemala by som to hovoriť, ale ona bola vášnivá čitateľka a keď zbadala talent aj u vás...  možno preto zvolila to isté meno. - zopäla zas sestra ruky a váhala, koľko ružencov ju čaká za toľkú opovážlivosť vyzrádzať cudzie tajomstvá.

  Zadíval sa na strnulú Belle. Pre ňu tu dnes je. Síce nezinscenoval toto divadielko, ale takto nejak sa jej to chystal ozrejmiť aj sám. Takto to možno vyznie vierohodnejšie a ak zahrá aj svoju naivnosť, možno získa pár bodíkov k dobru. "K čomu?!" zaryplo svedomie a drzo mu prinieslo pred oči stávku v železničnom kancli. Takmer by bol zabudol... Tak finále!

  - A ja naivný som si myslel, že je to celkom obyčajné meno. Znelo tak tuctovo, až sa mi páčilo! ... - neveriacky krútil hlavou. Nečakal však epilóg.

   - Vraveli ste, že váš priateľ...- natočila sa sestra k Belle.

  Tá  nemala odvahu pritakať, ani dementovať.

  - Modlila sa, stále sa modlila, aby Adam Gold a jeho rozprávková Kráska našli svoje šťastie. Keď som vás tu zazrela, takto spolu, myslela som si, že ju náš Pán vyslyšal a učinil zázrak... -

  - Ja... nie... som... Adam Gold! - skríkol na celú izbu.

domiceli