RUMBELLE - Iba každá druhá II. - 6. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. séria

6. kapitola

Saténová

VI.

    Vzduchom chladený, trochu orosený svižným krokom, pomaly strácal už penu z emócií, čo v ňom vreli. Asi si mal aspoň cucnúť z toho vína, trochu nachmelený by mal aspoň výhovorku. Kam práve tečie...

  Ani netušil ako, ocitol sa pred kníhkupectvom. Pouličnou lampou matne osvetlený výklad a hľa, modrá knižka s nič nevraviacim názvom: ŠTVRTÁ pod neonovo oranžovou prelepenou fackou: ...knižná novinka, len u nás so zľavou. Super, ale pokiaľ ju nedávajú za babku... Nie, je to trápne, celé je to trápne. On, jeho zbabelý útek z bytu  a ešte zbabelejšie postávanie tu.

  Nad výkladom, na poschodí  to zašramotilo a skôr než sa stihol skryť pod malú markízu nad vchodom, zadrnčala okenica.

   - Nestoj tam a poď hore. Odomknem ti. - vyklonila sa žena z okna.

  Pravdepodobne ho pozorovala a videla už prichádzať, aj sa ošívať pred výkladom. Ešteže ho nenapadlo si čistiť napríklad nos. Nikde ani živej duše. To bývajú presne tie nepremyslené chvíľky pre priemyselné kamery.

  Nenechal sa dvakrát ponúkať, kým zvnútra štrngotala nepoddajným novým kľúčom v novom zámku mal posledných pár sekúnd na útek. Td-dd-dn... čas vypršal.

   - ...chcel som povedať, že môj čas vypršal, ale, nemohol som akosi zostať doma a ...zabalil som niečo a priniesol... Ešte stále spávaš v pánskych košeliach? -

    - Nie, už v pyžame. -

    - To mi odľahlo.-

    - Pánskom...Odkedy mi niekto povedal, že mužská košeľa na ženskom tele je ako vlajka na dobytom území ...spávam v pyžame....a prestaň trapošiť. Na tlačenie kalerábov do hlavy už nemám vek. - nahla sa k igelitke šuštiacej mu v ruke a drzo nakukla dnu.

  - Tú bielu košeľu beriem, ale ako si vedel, že tu nefunguje elektrina? Díky aj za tie sviečky. - zvrtla sa a kráčala hore.

  - Máš zápalky alebo zapaľovač? - skúšala postaviť podlhovasté, už trochu odzobané a polámané  kúsky vosku a ukotviť ich v nejakom pohári.

  - Nefajčím. Zabudla si? - tušil jej siluetu, ale držal sa radšej v úzadí.

  - Nie, nezabudla! Na nič som nezabudla. Ani nezabudnem... - trčopyskovala, aby sa upokojila.  
  Nezaberalo. 
  -  Nenávidím sviečky! Kahance! ...fajn, že nemáš zápalky! - odrečnila vzdorovito a sadla si na kraj, zrejme postele, lebo teraz už jej obrysy v okne za ňou  videl jasne.

  Ticho.

  - Nemám ťa čím ponúknuť...-

  Namiesto odpovede sa uškrnul. Jeho dvojzmyselnosť sa započala prebúdzať a nestačilo narvať ruky do vreciek, ako mával v poslednom čase vo zvyku.

  - To je vporiadku, Belle...- vydýchol predsa len nakoniec aj tú odpoveď a zahrmotal stoličkou, do ktorej pri jej hľadaní vrazil. Škoda, kreslo by bolo lepšie. Nie, kreslo by mu evokovalo kreslo v obývačke. A to kreslo si veľa pamätalo...

  - Mohol si ty niečo priniesť. Od rána som nejedla, ale zhovárať sa potme, na to som zvyknutá...-

   - Nie, nie si! Vždy muselo svietiť svetlo... Celú noc...- skočil jej do reči.

  Tentokrát sa pousmiala ona. Hrali na rovnakej vlne. Strčila si obe ruky radšej pod zadok.

  Ticho. Veľavravné.

  - Máš na niečo chuť? Niečo ...konkrétne? - slovník mu zlyhával. - Reštaurácie budú už zrejme zatvorené, ale hypermarket za mestom to ešte istí. Vezmem si taxík a ...zabehnem. - skúšal vyberať slová bez druhotných podtónov, ale jazyk zrejme také ani nemá. Ani jeden z jazykov. Ani ten jeho. Teraz suchý...

  A ani ona ho nemala v úmysle vyslobodiť z ich sietí.

  - Mám chuť sa rozprávať. Musíme sa pozhovárať. -

  Ticho.

  -  Aj o tomto tichu medzi nami, aj o tom inom tichu...o všetkom. Vždy sme sa zhovárali...dokonca aj keď som ti nosila tie hnusné kahance na ...hrob som ti o všetkom rozprávala. Potom mi to Ema zatrhla. Hneváš sa, že som viac ... neprišla?! - zaznelo trhane a teraz bol aj on rád, že sa nikde nesvieti a nevidia jeden na druhého.

  Ticho. Hrmotajúce.

  Po hmate zas našiel stoličku, ktorou prvykrát opovrhol a sadol si. Trochu ju zamrzelo, že si ani kabát nevyzliekol. Asi to nebude dlhý rozhovor.

  - Potrebujem vedieť...chcem vedieť všetko. Čo donúti človeka, že zahodí celý budúci život za seba, poláme a popáli všetky mosty, potrhá nitky a... -

  - Niekedy si lámeme srdcia sami, našimi očakávaniami...- zošuchol sa trochu nižšie , ale zas sa radšej vrátil do vystretej pozície.

  - Adam, prestaň! Nie som už v škole, ani na hodinách katechetiky! -  odpálkovala jeho filozofické premostenie.

  - Ja, ale napriek tomu začnem od Adama, ak dovolíš...- nahol sa smerom k nej a zopäl ruky. 
 - Jasné, jasné... som pripravená ti všetko o ňom porozprávať...teda, ...to... čo ťa bude zaujímať...- nečakala taký rýchly protiútok, ale vždy býval pánom situácie, asi aj dnes ju bude viesť on. Je to jedno. Hlavne si to musia všetko vysvetliť.

  - Belle, Belle, Belle... počkaj... nie! O tom Adamovi budem hovoriť ja, nie ty. Mňa nezaujíma tá časť, kde... figuruje vo vzťahu s ...tebou...Skrátka a jasne. Chcel som začať hovoriť o sebe...- položil si všetkých desať prstov na hruď a oľutoval.

  Iste ho aj ona obviní zo sebectva.

  Neobvinila. Zostala iba ticho. Iba chvíľu.

  - Nemal si rád, keď som ťa oslovovala Adam, ani pán profesor Gold...- skúsila odľahčiť situáciu.

  - Nevolám sa Adam Gold. -

  Ticho.

  - Tebe nikdy neprišlo čudné, ako sa dvaja...muži...čo sa ti zaplietli do života...mohli volať presne rovnako?! - nechal doznieť otázku, ale nenechal jej čas na odpoveď. - Na mojom pravom mene už nezáleží, zomrelo rovnako ako moje prvé ja pred rokmi v tom sanatóriu, kde som sa liečil...z alkoholizmu. Tam sa zrodilo moje druhé ja a zvolilo si nové meno....- nedohovoril. Do monológu mu skočil jej mobil.

  Ticho. Prerušené drnčaním telefónu.

  Obaja počúvali. Oboch na chvíľu osvetlil modravý displej mobilu. A meno na ňom. Meno, o ktorom vraveli a teraz stíchli, lebo...

  - To zvonenie... to nie je... - čosi sa mu zadrhlo v krku.

  - To je. To je tá pieseň zo stužkovej, na ktorú sme...tancovali - trochu sa pousmiala a v modrom odtieni nebolo vidno, ako sa začervenala.

  Jemu sa zachveli ruky. Bola to tá pieseň.

  - Smiem prosiť, pán profesor? - nečakane vstala a natiahla k nemu ruku.

  - Nie, povedala si iba : "...ďakujem..." - zašepkal, ale poslušne vstal.

(http://anazuz1.blogspot.sk/2013/07/mr-gold-stvrta-35-kapitola-hodvabna.html)

  Keď DJ odštartoval prvé tóny klasiky a parket sa rozvlnil krútiacimi sa sukňami, zachytil ju pritajenú za paravánmi pri zadnom východe. Na pozadí krvavočervených ťažkých zamatových závesov pôsobila ako vzácna perla. Skrytá síce ešte v mäsitých útrobách lastúry, ale jasne naznačujúca, že je pripravená oddať sa dobrovoľne do rúk šikovnému  lovcovi perál a zaskvieť sa v nejakom šperku, tam hore, nad hladinou. „No, len aby si sa vo vlastnom pote neutopil skôr, ako k nej doplávaš, ty lovec perál...“ zarehotal sa mu vnútorný hlas zalievajúc ho slanými nádielkami v čoraz vyšších dávkach. Mozog to vzdal už v nemocnici. Odpísal ho ako beznádejný prípad a dal na adopciu. Prvé sa prihlásilo srdce. „Už len vyhrať boj s pečienkou“...zablahoželal mu mozog sarkasticky a stiahol sa...

 

  Pozerala na neho. Celý čas. A strážila dych. Nie a nie fungovať v rytme.

  Jej otec ju hrdo viedol pyšný na svoju bielu krásku a vytočil, až sa jej líca zafarbili do ružova a smiech rozžiaril oči.

  Celá zadýchaná rýchlo pobehla po svoju ružu, lebo po ďalšom bľabote o potrebe poďakovať sa i svojím druhým rodičom... Skrátka ide profesorský tanec.

  Uhladila si rozviate šaty, aj zakrútené vlnky po okraji tváre, vypla sa a vykročila.

  Sledoval,  ako kráča. Nevedela ani, ako kráča.

  Sledovala, ako vstal. Nevedel ani, ako vstal.

  Podala mu ružu a z celej ďakovnej frázy, čo patrila k povinnej zostave pred tancom si spomenula len na „ďakujem...“

   Kým ostatní ešte úctivo odrecitovávali ďakovné traktáty kymácajúc sa s ružami pred zasnenými dojatými učiteľmi, ona už zavesená o jeho rameno presúvala sa na parket.

  Dvihol ruku a počkal, kým mu do nej dosadne tá jej. Ani ju nepocítil. A chcel. Pritlačil na ňu sieť svojich prstov a nedovolil, aby sa triasla.

  Pomalou cestou po bielej košeli, cez líca pristála mu v hnedej dúhovke. Nie, už sa nebála. Teraz sa cítila dobre.

  Druhú ruku jej jemne priložil pod lopatky. Neodolal. Zdalo sa mu, že je priďaleko. Chladný priestor zrušil. Pocítil mierny protitlak, ale  pohľadom  ju upokojil.

  Presne to potrebovala. Jeho pohľad. Upokojujúci, ochranný, nežný...a blízko pri tom jej.

  - Bližšie sa už nedá...- zašepkal nenápadne do výdychu. 

   Jemne sa usmiala.

  - ...ale chceli by ste... – položila si druhú ruku na jeho rameno a nebadane mierne pritisla prsty.

  - Ty so mnou flirtuješ...?! - otvoril oči dokorán od prekvapenia.

  - Nie, myslím to s vami vážne. - vážne aj odpovedala.

  Viac slov nezaznelo. Rozprávali sa iba očami. Rozumeli si aj bez slov.

  Vnímali hudbu ako pokračovanie svojich myšlienok a na vnímanie okolia im už nezostávali kapacity.

   Pamäť plná budúcnosti...

  Pamäť plná minulosti.

  Stáli oproti sebe. Obaja tmaví, rovnako nesmelí a prekvapení, ako vtedy.

   - Bližšie sa už nedá...- ozval sa ako prvý, ale nedovolil si prijať jej ponúkanú ruku.

  Ale čakal odpoveď. Presne vedel, akú čaká odpoveď. Každé jedno slovo. Každý nádych, každý dotyk...

  Neodpovedala. Pochopila...

  Iba prikývla. Ruka klesla, ako priťažké semienko nádeje púpavy na nový začiatok, ktoré nečakane sfúkol dážď. Sadla si.

  Ticho. Mobil stmavol.

  Aj to ticho medzi nimi bolo zrazu o poznanie tmavšie...

domiceli