RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 31. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXXII.

      Obkľúčiť doktora sa prakticky, v počte dvaja vojaci, dvakrát moc nedalo, ale bola mu momentálne vďačná za večne namosúrený fejs, ktorý plnil účinne funkciu odistenej zbrane. Bez tlmiča. Skrz nervozitou zocvaknuté zuby zasypával nového známeho neustále zmesou rôznorodo koncipovaných otázok, doslova rečníckych, preto sa ani nečudoval, že mu nikto na ne neodpovedá. Potreboval odfiltrovať vlastnú bezmocnosť.

  Kráčali smerom k tunelu, o ktorom hovorila krčmárka.

  - Adam, prestaň už konečne! Mysli na to, že by sme mali byť nenápadní. Čas hrá proti nám. Iste sa už so mnou pokúšali spojiť a vieš, ako u teba dopadol môj mobil... - zvrtla sa a ostro pozrela do jeho tváre, takže ďalšiu filozoficko-policajnú otázku ich smerom radšej vzdal.

  Aj tak mu nedôveroval. Ani jej. Nikomu. Dal sa naverbovať len preto, že ide o Belle. Musí niečo robiť. Nedá sa nečinne sedieť a čakať, že dáko bolo, dáko bude. 

  Les hustol, v popredí sa zjavilo nejakými popínavcami obrastené oplotenie. S ku podivu obyčajnou bránkou. Nenápadná cesta sa stáčala bokom a pomaly sa štverala do kopca a točila okolo neho. Mierne stúpanie eliminovalo strmosť zákrut. Za druhou sa zjavila neobyčajná skala s dierou, čo končila pancierovými dverami. Doslova bránou. Nič pekné, nič estetické. Nič, čo by vzbudzovalo nádej.

  - Mám kartu s čipom, pre prípad núdze, ale je vystavená iba... na mňa, na konkrétnu osobu. Obávam sa, že vy pane, sa dnu nedostanete, - konečne ho muž vzal na milosť. Pokusom o odstrel? Zarazilo ho, že s ním akosi prestal počítať. Tak to pŕŕŕ...

  - To by som sa na to pozrel! - začal si Adam škárkou prižmúrených očí premeriavať a vyhodnocovať zabezpečenie vchodu do tunela.

 - Sám ste sa dušovali, že tento vchod je pre prípad nečakaných komplikácií, ktoré treba promtne riešiť. Tak riešme. - ukázala na dvere divadelným gestom.

  Doktorko sa poošíval. Spojiť sa s nadriadenými nešlo, Lili hneď spoznala typ aparátu a skonfiškovala ho v jeho dome skôr, ako po ňom siahol. Navyše jeho úlohou je chrániť ju a bude lepšie, ak sa subjekt vráti do hradu. On skontroluje vypadnuté kamery a bude v pokoji čakať na deň "D". A tamten namosúrený jedovatý chlap nech si ide kadiaľ chce. Keby vedel, že ju vonku za domom čaká akýsi komplic, nejde do toho. Alebo...

  - Mali by sme sa vrátiť tou istou cestou, akou ste opustili priestor, viete, zabezpečiť ju a... -

  - A to určite! Moje zadné vrátka, nechajte mojimi zadnými vrátkami a vy sa snažte otvoriť nám okamžite tieto! Budem sa na vás...možno ...sťažovať trochu menej. - odvrkla mu.

  Dvere zapípali a  bolo počuť piesty.

  - Ešte som tu vlastne nebol. Prístupovú cestu poznám len z plánov. - ospravedlnil sa tme, ktorá sa pred nimi zjavila, ich sprievodca.

  - Tak on má plán a my ideme na blint?! - vyprskol Adam a jeho nedôvera voči spolupracovníkom len rástla.

  - Tunel nebude bludisko, tunel bude tunel. A pokiaľ sem videli ísť dodávky, tak tu nejaký minotaurov labyrint nepredpokladám.-

   Závidel jej tú istotu. 

   Skúsila mu položiť ruku na plece a povzbudiť ho, striasol ju ako vždy. Najradšej by sa oboch striasol a šiel, hoci naslepo. Tma by im mohla pomôcť sa znenápadniť, ale aspoň baterku si mohol vziať z kufra. Akú baterku? Vlastná nepraktickosť mu začínala prekážať. Belle by v kabelke iste nejakú mala. Na Belle sa vždy dalo spoľahnúť. 

  Tentokrát však kabelku otvorila Lili, vytiahla mobil a našla svetlo raz-dva.

  - Nech sa páči, pán doktor, viete, aby sa mi niečo náhodou nestalo, idete prvý. Ja si na vás len trochu lepšie zozadu posvietim. - 

XXXXXII.

  Nebolo mi dvakrát príjemné, že sa ma dotýkajú čiesi ruky. Malátnosť síce poodpájala zopár kontaktov v mozgu, ale rozmazane vnímaná skutočnosť, že mám nohy konečne pri sebe a ležím vystretá bola o level príjemnejšia, ako prvé nečakané precitnutie na koze. Nemám odvahu otvárať oči, nie som si istá, či som tu sama.

  Nie, nie som. Prikrývanie, kontrola tepu, dúfam, že mi nebude nasilu rozdrapovať viečko. Zahrám omdletú, veď hrám omdletú, ale ak je to lekár, okamžite zistí, že som pri vedomí. A čo poviem? "Kuk zvedavec!"

  - Nie som zástancom drog, ale bude to tak pre nás lepšie. Musíme počkať... Ja musím zvíťaziť! Musí to vyjsť! - obhajuje ten ktosi svoje postupy a ja zas cítim len sladkastú pachuť v ústach a teplo...

  Vystreľujem do polosedu. Spotená a ľadový chlad mi okamžite drzo oblizuje celé telo pod blúzkou. Klobúčik mi odprskol na kolená. Hlava ma svrbí. Telo tiež. Všetko ma omína. Spala som? Zaspala som tak, ako som prišla?! Pamätám si sprchu a...

  Kŕčovito rozopínam rifle a stŕpnutú ruku strkám do rozkroku v panike, že som dozaista pretečená. A ozaj, štichy. Aké štichy?! Nikde nijaké nie sú... Už vypadli? Vstrebali sa?!...

  Dochádza mi.

  Moje vízie sú späť. Intenzívnejšie, majú jasnejšie kontúry a desivejší obsah.

  "Lili, kam si ma to poslala?! Prečo?!"

  Tak, to by bola štvrtá kamera, o ktorej vďaka vízii viem. Spokojne si mädlím ruky a špičkou topánky odkopávam spleť drôtikov, črepov a plieškov do kútového provizórneho hrobu. Váham, či skôr pohľadám to prekliate laboratórium, alebo kuchyňu s vybavením. Nože, vývrtky, čokoľvek, nebudem prieberčivá. Prípadne ďalšie debilné kamery! Ale ak sú na niekoho napojené, čo dozaista sú, zrejme nemám veľa času sa tu motať a vymýšľať stratégiu.

  Kuchyňa vyhráva. Zásoby, zbrane, čokoľvek a prášim preč. Preč!

  "Ach, mami, prečo si ma zapísala na sprostý balet a nie do horolezeckého krúžku?!"  nešťastne si z chodbového výklenku premeriavam obrovský múr.

domiceli