RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 28. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXV.

      Obozretne lustrovali každý svoju časť priedomia. On aj jej krátkozrakosťou prižmúrené oči.

  - Prečo nenosíš okuliare, Lili? -

Natočila sa k nemu, chvíľu skrz rovnaké zúžené priezory zízala ďalej, kým sa ústretovo jemne pousmiala.

  - Ako za starých čias. Chýbalo mi to...už... -

  Uvedomil si, že sa vrátila v spomienkach do detstva, keď ju buzeroval za každú maličkosť a mal potrebu ju cepovať, ešte ani netušiac vtedy prečo. Nevyhovovalo mu, že sa vracia do minulosti. Jeho pokusy vytesniť z mozgu tú nedávnu, sú o to ťažšie.

  - Zabudni. - odsekol jej drsne, pomykal kľúčikmi v zapaľovaní, ale nedarilo sa mu ich vytiahnuť na prvýkrát.

  Zamrzelo ju to, ale nebránilo priložiť mu ľadovú ruku na tú jeho, aby ho spomalila. Strhol sa nevôľou. Ďalší neplatný pokus. Uvedomila si.  Bradou mykla za seba. 

  Auto s...niekým. Niekto, kto mohol byť iba niekto, niekto ako poliš, niekto ako od nich. Niekto.

  - Ak tu budeme sedieť pridlho,  staneme sa my automaticky podozriví. Ak nás aj sledujú, tak nám  to maximálne tak skráti čas, aby sme zrýchlili to, po čo sme prišli. - vysvetlil jej nervózne.

  Uznala, že má pravdu, ale očividne sa jej nechcelo z jeho ruky. Musela. Zhodil ju.  Skontrolovala v spätnom blond príšeru na vlasoch a vystúpila. Striasol sa a nasledoval ju.

  Vchodové dvere - voľné. Prístup na poschodie rovnako. Kľúče od kancelárie. Kancelária. Očakával väčší odpor. Nejaké to zapečatenie. Pásky. Ceduľky o nevstupovaní. Stráž. Nie sme vo filme. Aj keď scenár "béčkový" jednoznačne je.

  Sadol si na svoje stabilné miesto, ako v časoch, keď ešte firma fungovala. Aj pero na nervózne šťukanie bolo po ruke, aj poznámka pripravená.

  - Dúfam, že tentokrát bude tvoje hľadanie úspešnejšie, ako tie posledné kvázi plané pokusy. - vypadlo z neho napokon skôr bolestne, ako jedovato.

  Nevenovala mu pozornosť, preklikávala a tvárila sa nezúčastnene. Ešte stále si mohla dovoliť zlyhať. V krajnom prípade, pôjde o zlyhanie reálne. Možnosť voľby a nutkanie prispôsobiť jej svoje plány bola silná. Aké plány, Lili?! Koľkokrát ti ešte musí plesknúť špinavým vechťom cez tvár, aby si pochopila, že ty a on...

Ďobla na jedno miesto. Priblížila ho detailnejšie.

   - Hora, plot, nejaký súkromný majetoček ukrytý pred zrakmi zvedavcov. Nevyzerá to na dovolenkový rezort...- mrmlal si indície a preklikával dostupné info o objekte z databázy údajov. Neboli zablokované, ani tie tajné. Ako to?! Nepodstatné. Majú, čo sa hľadalo. Čas hrá v druhej polke ihriska, ale zápas je spoločný. Kto z koho. 

  - Môžeme ísť. Pekne ďaleko. -

  Posledná veta ju opäť trochu povzbudila. "Pekne ďaleko" znamená dlhú cestu s ním pod jednou strechou auta. Ak sa bude pýtať, bude mu hovoriť pravdu. Nepríjemnú pravdu. Nič iné, len čistú pravdu...Tak mi Boh pomáhaj. Už im ani Boh nepomôže...

XXXXVI.

    Ráno ma našlo v polohe skrčenca a zmeniť ju zazívalo príšernou bolesťou. Presunula som ruky pod brucho. Došľaka, tá tabletka. Čas na krámy. Len aby prišli. Len aby nechodili, veď tu nič nemám. Ešte aj tú škatuľku mi trapka Lili v tom obchoďáku vyrvala z ruky a strčila do kýbla s kvetinami v oddelení zeleniny. Je prepnutá. Jednoznačne. Nebezpečne prepnutá! Ako som sa len mohla dať tak rýchlo zmanipulovať?! Som prepnutá. Jednoznačne! 

  Svinské hormóny si už so mnou robia čo chcú... Prečo ma nenapadlo hodiť si do košíka ďalšiu škatuľku s intímkami? 

  Tabletka "PO"... A tri bodky! Aké významné tri bodky, ktoré aj tak každá, vrátane mňa ignoruje... Sekundárne účinky som iba preletela, už prvých niekoľko bolo odradzujúcich a ja som sa v tom momente odradiť nemienila nechať. Teraz si to odser, kamoška! Tak ti treba!

  Zostať teraz ležať ale tiež neprichádza do úvahy, nutkanie nájsť miestnu toaletu už je viac ako akútne. Dúfam, že to nebude kadibúdka kdesi mimo domu. Ako som mohla večer zaspať a nepreveriť si to? V sprche, kde som stála  pod poloľadovou vodou nebolo nič. Ale sprcha stačila. Fuj, odkedy sa zo mňa stal humusák?!  Ale jasné. Zapadá to pekne do seba. Studená voda, studená posteľ, studený celý hrad. Prechladla som. Mraštím sa sama na seba a ešte na bolesť, s ktorou márne bojujem a ona nevyzerá, že by to chcela vzdať kontumačne. Aké kontumačne?! Je tu a je... strašnááá! Neznesiteľná! Skrúca ma a bolí to ešte viac. Ako eliminovať pohyby a dostať sa na sprostý hajzel?!

  Zahmlievanie pred očami skúšam striedať s cintorínom v ústach pri pregĺganí a krokmi, pri ktorých mi prišla na um Ariel, keď sa jej spodky nôh menili na dýky, po zámene za pohodlnú plutvu. Šúchať sa plazením po bruchu sa mi zrazu zdá výnimočne dobrý nápad. 

  Tupá bolesť vystreľuje až do chrbtice a nepomáha ani opierať sa o kamene cestou popri múre. Ak zmerčím nejakú vázu, nezaváham. Zas len kúpeľňa. Jediný smer známy od včerajška. Je mi to fuk. Mám tu svoje veci, vlastne jej veci, poskladané z mojich vecí...Je prepnutá. Nebezpečne prepnutá...nie som až taký humusák. Som. Zhadzujem nohavice a rozkročím sa nad odtok vo vaničke. Tečúca voda dáva telu jasný signál. Aká úľava...

  Škoda, že sa hlavica sprchy nedá zvesiť a nasmerovať, kam potrebujem. Naberám konečne, priznávam, nečakene, zohriatu vodu do dlaňovej vaničky. 

  "Toto...to...má byť čo?!" Bruškami prstov nespoznávam svoje vlastné ubolené telo. Schmatnem z kozmetickej taštičky, rozbordelovanej po umývadle, práškové tiene na oči a natočím zrkadielko medzi nohy. Farebné kúsočky silonu... "Stehy?!" Prekvapenie roztrasie rukou, strácam v nej cit, zrkadielko sa rozprskáva o kachličky a vysypané fialkasté tiene rozmývajú zvyšky nestečenej vody. Miznú v odtoku spolu so zvyškami zdravého rozumu.

  Hrôzostrašný možný scenár dnešnej noci ma stláča späť do podrepu a do klbka. Kút v sprche a para prijímajú moju bezmocnosť...

XXXXVII.

  Monotónny hukot motora uspáva, ale obom myšlienky nedovolia poľaviť.

  Nebude sa vtierať. Rozhodla sa. Nechá to na ňom. Ona bude len ústretová. Počká si. Otázky musia prísť.

  Má ich toľko, ani nevie, ktorou začať. Bojí sa každej. Každej jednej odpovede. Predstavuje si Belle. Chce si predstaviť Belle. V jej sladkej naivnej podobe. Ide to ťažko. Posledné okolnosti mu ju stavajú do úplne iného svetla. Sú nástojčivé, drzé, odporne presvedčivé. Láska je slepá. OK. Ale predstavoval si iný druh slepoty, nie ten, čo z neho spraví idiota na celej čiare. Pridal plyn.

  Všimla si jeho nervozitu. Zahryzla si do jazyka. Ubral plyn. Ale otázky stále nekladie. Schúlila sa k oknu. Počká. Ešte počká...

  Nechce sa ani len pozrieť jej smerom. Zas je malá, zas iba zíza. Zas zbožne. Irituje ho to. Môže jej vôbec dôverovať? Môže veriť? Ohľadom Belle... Aj v tomto prípade bol slepý. Celé tie roky mal pocit, že je pánom situácie a pritom...

domiceli

RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 27. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXIII.

      Auto stojí. To bolo to prvé, čo ma asi zobudilo. Inak dolámanie, otlačenie, stŕpnutie všetkého, čo pred tým obsahovalo nejaké to živé tkanivo. A ešte tá hrozná obruč okolo hlavy. Spať v klobúku. Ani v časoch nonstopových víkendovíc!  Nikdy som klobúčik nenosila so všetkými vlasmi napchatými pod ním. Nikdy som klobúčik nenosila! To bude tým. Pokúšam sa nadvihnúť hlavu. Nad mantinel zadného okna. Vonku je už skoro svetlo, tak radšej spomalene.

  Bláznivá fatamorgána. To, čo sa mi vynára ako útržky medzi žmurknutiami a vonkajšou, trochu ešte antracitom podmáznutou, zahmlenou realitou skôr pripomína turistický výlet, než nejaké to miesto, kde sa budem "cítiť bezpečne". Som v lese? Akože, fakt?! V lese?! Hlbokom? Už len poľovník, čo mi ide vytrhnúť srdce chýba. Prečo mi napadol Adam?!

   Chlap vonku si všimol, že som už hore. V hore... prestáva sa mi to páčiť.Odhadzuje cigaretu a nebodaj mi ide oproti.  Posledných pár sekúnd na doladenie outfitu. Ak budem musieť škemrať o život, nech aspoň robím dojem.

  "Spätné zrkadielko povedzže mi..." Hlúpy malý klobúčik. Nejde stiahnuť viac do očí. Skúsim sa vykoptať z druhej strany a nechám sa preventívne v deke. Prehodím aj cez hlavu? Netrapoš...

  Kosa ako vo filme.

  - Nechcel som budiť, vás...ale musím sa promtne vrátiť. Už som povynášal všetky zásoby, veci, celý kufor, aj zakúril. Chyba je len v elektrine, nahlásim to a prídu opraviť....ak bude čo. Nevidím vedenie... GPS je presné...- vykladá zo zadného sedadla ešte posledný nákup, na ktorom som spala a stále niečo mrmle.

   Snažím sa ho obísť skôr, ako si ma všimne do tváre a rovno vykročím. Po pár krokoch na mňa zíza  obrovská vstupná brána. Keby aspoň viem, či sa mám tváriť prekvapene, alebo skôr ako doma. V duchu prskám na Lili, že takéto detaily mi neprezradila.  Odpovie mi šofér.

  - Vraj je to súkromný majetok. Mal by byť... - 

  Takže vie prd. Asi je tu prvýkrát, ako ja. To neveští nič dobré. Nechce to GPS prepočítavať?! 

  - ... dolu pod hradom je vážny...zabezpečený vstup, chránený a napojený na centrálu, všetko je oplotené, pod kamerovým systémom... -

  Toto som nechcela počuť!

  - ...samozrejme, len exteriér, interiér  vybavili ,  teda nevybavili, hoci...-

  Toto som chcela počuť! A zvonenie jeho mobilu zas nie.

  - ...sme na mieste, vraciam sa. Inštrukcie som odovzdal. Nie, zdá sa mi, že z miesta nie je veľmi nadšená. Asi... asi nebol. Ešte je čas pouvažovať nad alternatívnym riešením... Súhlasím. Áno, nie je čas. Samozrejme. Budete volať. Odkážem.  - pritakáva hlavou aj celým vrchom tela.

   Ten prízvuk mi trhá uši. Ale skloňuje obstojne. Aj poklonkuje.

   Spravím ešte zopár radšej dlhších krokov, aby som bola čo najďalej od neho. Nič z čoho by som bola múdrejšia. 
  Nádvorie? Je to hrad. Malý, skôr by som povedala zrúcanina s nejakým tým obytným priestorom. A jéje. Personál.

  - Pošlite ich preč. - nájdem odvahu zašepkať, ale neotáčam sa.

  - To by som musel skonfrontovať. -

  Tak konfrontuj, hlavne nech zmiznú! Pomyslím si, ale už radšej mlčím. Lili väčšinou mlčí. Aspoň tá predošlá mlčievala. Zaujímavé je, že poslúcha. Aj bez konfrontácie. Už musím čušať. Som na tenkom ľade. Figu, štrk. Burina v prasklinách.

  Šofér sa dohaduje s ľuďmi v záhrade. Je to záhrada? Ťahavé čudá, popínavé čudá, dom obrastený čudami.... Asi sa skôr háda. Kmáše rastlinami. Poddávajú. Milujem vintage style, ale toto je tu hádam ešte z čias, keď sa Karpaty vrásnili... Toto už nie... Skúsim tresknúť dverami. Snáď mi nezostane z nich niečo v ruke. Vychádza to. Nikto ma neprenasleduje? Neokrikuje? Fajn. Vstupná hala, schody na poschodie, vzadu dvere. Hore budú izby. 

  Hore je iba jedna. Podľa kufrov asi moja. Výhľad na múr. Miniatúrny.  Hradby tu majú ako sa patrí. Ešte chvíľu načúvam, či zdola nezačuť šuchot. Nič. Dúfam, že to vzdali. 

  "Teď  královnou sem já..." V noci sa tu asi poseriem od strachu. Teraz sa mi  chce vystreliť ruky nad hlavu a zas zaľahnúť. Sluhovia by sa mi zišli, ale bez nich budem v bezpečí.Vo väčšom. Zrejme. Lili, zabijem ťa!

   Tak toto malo byť bezpečie pre teba. Kto môže mať toľko peňazí na vlastný hrad? Prenajatý. Skôr. Hups. Komunikácia v čudu. Cha! "Keby niečo, tak nič a keby predsa len niečo, tak vôbec nič!" Preletí mi krédo, ktoré bude asi zodpovedať môjmu tunajšiemu pobytu, bez mobilu a bez elektriny. Bezpečie, ako sa patrí. Dolu v hale je ticho. Na nádvorí už tiež. Skúsim pozrieť pred bránu. 

  Neskúsim. Zamkli ju! Zamkli ma!

  Zúfalo prelietam po nekonečných výšavách tunajších múrov. Dochádza mi. Už dočista svitlo a aj mne svitlo. Bezpečie rovná sa väzenie. Novodobý Alcatraz.

XXXXIV.

  Zvoní mobil. Dvíha. Počúva. Prekrúca očami.

   - Povedala som, že chcem pokoj. Od všetkých a od všetkého. Nedokážeš to rešpektovať?! ...nie, nikoho nebudem potrebovať...akí dvaja ľudia? Bezkonfliktní?! Nikoho! Povedala som!  Beztak budeš vyvolávať každé dve hodiny! ...ešte som nemala čas si to obhliadnuť. Hej, na prvý pohľad je to úchvatné. Nádhera. Aká scenéria?!... Ocením skôr, keď ma necháš oddychovať... Som unesená... chce sa mi spať! Zavolaj neskôr! - vybuchne a buchne malým zápästím o stôl a zadíva sa niekam dopredu. 

   Počúva ako sa vo vedľajšej miestnosti zintenzívnil pohyb. Počká si, kým ho aj uvidí. 

  - Ten magor vymyslel romantiku. Ubytoval Belle, teda mňa, na nejakom zapadnutom mieste... nejakej usadlosti kdesi v horách. To je tak, keď si žiadam samotu. Idiot! Dúfala som, že to bude samota nejakej peknej vily, niekde v civilizácii, medzi ľuďmi, na ktorých by sa mohla pri úteku spoľahnúť. Nemôže tam zostať! Dočerta, keby aspoň viem, kde to miesto je! - plytko dýcha a muž, ktorého zobudil jej krik, hoci sotva pred chvíľkou zaspal po bezsennej noci len neveriacky klipká očami.

  - Ty si poslala Belle niekam ...Ty ani nevieš kde?! - zavyl namiesto ranného pozdravu.

   Pozrela na neho súcitne. Vyzeral ešte horšie, ako si kedy predstavovala, že ráno, po prípadnej  premilovanej noci asi bude. Hoci sa nič nedialo, teraz vyzeral, že hej. Na to by sa ale dalo zvyknúť...

  Totálne dokrkvaný muž šmátra po mobile.

  - Nenamáhaj sa. Ak je kdekoľvek sú tam naištalované rušičky. Volať sa dá len zvonka. Bude si najskôr myslieť, že tam nie je signál. To bola moja požiadavka.  Absolútna izolácia. Vyhovorila som sa na dieťa a negatívne vplyvy a geozóny...a... - videla jasne, že ho to netrápi.

 - A toto je jediný aparát, na ktorom budem zachytiteľná. Ona sa zrejme nedovolá nikam. - okomentovala nadôvažok mužovo úsilie spojazdniť svoj mobil a dovolať sa žene, s ktorou, ako ešte netuší, práve stratil absolútny kontakt. Nielenže dnes spal sám. Zúfalo pozrel na nevyspatú ženu pred sebou. A ešte zúfalejšie smerom do spálne, odkiaľ sa ozvalo vibrovanie Bellinho mobilu. Ako vždy, kašlala naň a nechala ho pred nákupom doma. 

  Je taký sladko-bôľne bezmocnýýý... zvyšok myšlienok splynul s pískavým zvukom, čo sa jej tlačil do mozgu.

   - Adam, je... je mi príšerne...- zasyčala.

  Stláčala mobil v dlani zasiahnutá nečakanou bolesťou a počujúc, ako jej v prstoch praská a tie sa sfarbujú krvou odhodila ho od seba. Dopadol s chrupčaním na zem a ona vedľa neho.

  Váhal, či jej pomôcť, alebo to skúšať so svojím sprepadeným hluchým aparátom a volať rovno políciu, záchranku, hasičov, kohokoľvek. Vzdal to.  Zohol sa k nej a skúsil jej odtrhnúť ruky zo spánkov. Tváričku mala zmraštenú bolesťou, prsty sa začínali sťahovať viac do kŕča. Napriek tomu ho od seba odhadzovala, akoby potrebovala voľný priestor.  Po chvíli sa jej telo začínalo uvoľňovať.

 Zostala sedieť v tureckom sede na zemi. Premýšľala.  Sklopené oči zabodnuté do zlikvidovaného aparátu.

  - Tá holografická mapa v kancelárii... - 
  Tvári sa natvrdlo. Alebo skôr začne mudrovať.

 - Chceš, aby sme šli do práce? Do ...našej bývalej roboty?! Uvedomuješ si, že všade sú poliši?... že už možno nijaká práca, nijaké kancle tam ani  nie sú?! - skúsil oponovať.

  - Videla som to miesto. - odráža radostne, ale on totálne zbledol. 
  Pochopila. 
  - Nieee. Žije! Belle iste žije. To len... - došľaka ide klamať. 
  Nevidela ju, videla len ten dom, ak to dom vôbec je. Nevyzeralo to funkčne. Ruina. 
   - Moje schopnosti média... sa ...teraz menia... Adam,  nerieš to... hormóny sú nevyspytateľné... Netuším, kde to je, ale tá mapa má uložené všetky údaje. Stačí, ak prerátame indície času a vzdialenosti. Tá barabizňa tam niekde bude. - povedala monotónne, málo však presvedčivo, akoby ani sama sebe neverila a dívala sa stále smerom na svoj mobil. Rozbitý displey neveštil nič dobrého. Čas bude hrať od tejto chvíle proti nim.

  - Takže sa asi radšej neopýtame pána múdreho na druhom konci, kde akože si...- vyhodnotil, keď sa spamätal a skúšal zozbierať súčiastky jej aparátu. Ruky sa mu triasli. Nádej. Čo ak karta zostala nepoškodená. Parádne rozmlátený.

  - Tieto novodobé sračky nič nevydržia, len dobre vyzerajú...- skúšal si z bruška vysať kúsok zapichnutého plastu.

   - Pomôž mi radšej vyzerať ako Belle...- vstávala s prosbou.

  Pohŕdavo si ju premeral a ústa sa mu vykrútili znechutením.

domiceli

RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 26. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXII.

      Zamyslený sa vracal späť do auta. Ešte raz skontroloval rázporok. Ešte raz pozrel smerom k prístrešku, odkiaľ sa zvlhnutý nočným srieňom vracal, kde nenašiel nijakého bezďáka. Možno keby hľadal pedantnejšie, ale nezamkol auto. Vnútri sa rozsvietilo, ale kým zaplo aj jemu, stihla vykúzliť silený úsmev.

  - Odchádzame. Rýchlo, ale snaž sa nevzbudiť pozornosť nejakým tým škrípaním bŕzd... alebo zubov. - oznámila a zohla sa k teniske, čo sa stále rozväzovala.

  - Čo...čo to zas doriti je?! - zavyl. - Skrytá kamera?! - buchol po volante. - Bez Belle neodídem...- skúsil oponovať, ale nevenovala mu pozornosť.

  - Bude v bezpečí. Mala by byť. Ak to nezvržeš a neprídu na nás priskoro! Indíciu si našiel správnu. Všade sú kamery. Preto som teraz v handrách tvoje frajerky. A ona v mojich. Vlastne vo svojich. Inak... - pričuchla si k podpažiu. - To, že ignoruješ jej vkus sa ešte dá prehliadnuť, ale ak sa ich v krátkom čase nezbavím, vysypem sa. - už precieďala pomedzi zuby trochu rozhodená, že auto je zvnútra vysvietené ako námestie na Vianoce. - Je... čas! -  zasyčala každé slovo zvlášť.

  - Nepohnem sa, kým mi nepovieš, kde je! Táto hra sa mi nepáči od začiatku, ale teraz si už prekročila všetky medze. A keď vravím všetky, tak všetky! - preložil ruky cez hruď, ale bol jej smiešny.

  Videla, ako sa vlastne týmto gestom len márne vnútorne bráni, ale rozum mu nič nenapovedá.

  - Robím to pre teba... dobre, aj pre ňu! Pre nás všetkých, čo to nechápeš?! Sme v jednom vlaku, nedá sa vojsť k rušňovodičovi a zakričať: "Otočiť na Mníchov!" - rozhodila rukami a nad hlavou im lietali desiatky tampónov z natrhnutej škatuľky.

  - Prečo...Mníchov? - zaujalo ho.

  - Typický chlap! Mníchov, Budapešť, Horné Obdokovce... to je úplne jedno! Pointa bola v inom! Štartuj! Prosím... - skúsila záver transformovať diplomatickejšie.

  Naštartoval a šiel. Už mlčal. Bola mu za to povďačná.

  Zastali. Vystúpili. Ani sa neunúvala pozbierať "sneženie". S hrôzou sa obzrel, čo tam zostalo a bol rád, že auto už nesvieti. Iba bliklo, keď zamykal. Mal chuť do neho znovu nasadnúť a radšej sa voziť po meste, než konfrontovať s Lili, čo sa to zas deje.

  Pred dverami zastali a konečne si pohliadli do tváre.

  - Áno, mám kľúče aj od tvojho bytu, ale ty si tu doma. - ponúkla ho familiárne, aby odomkol. Presne toto nechcel počuť.

  Zamierila si to dlhými krokmi na toaletu. Zažala svetlo, najskôr očami, potom začala rovno prehrabávať poličku.

  Stál jej nechápavo za chrbtom. Otočila sa a v ruke držala škatuľku. Bola plná. Otvorená, ale plná.

  - Amatér, ani sa nesnažil zistiť si jej značku. - pohŕdavo odhodila nájdené, chvíľu sa dívala, ale radšej to vzala a odniesla do kuchyne.

  Vedela, že sa bude pýtať. Veľa pýtať. Sadla si za stôl a položila ruky naň. Chvíľu  mlela palcovú múčku.

  Mal chuť sa napiť, ale len nasucho preglgol a sadol si oproti, opakujúc zrkadlovo jej pohyby.

  - Nič lepšie mi nenapadlo. Nebolo veľa času. Moje schopnosti sa menia každú chvíľu, asi to bude tými hormónmi...-

  - Mňa nezaujímaš ty, Lili... kde je Belle?! - stopol jej spoveď, aj nervózne ruky.

  Smutne na neho pozrela. Hneď zas na ruky na jednej kôpke.

  Svoje rýchlo stiahol.

  Vedel, že prepískol. Stotožniť sa s tým, že pred ním sedí žena, ktorá má v útrobách kúsok z neho, ...že je to...že to bude matka jeho dieťaťa. To si  nedokázal stále pripustiť. A už vôbec nie prísť tomu na chuť. Prísť na chuť jej.

  Akoby vedela čítať myšlienky.

  - Prepáč. Chcela som sa zbaviť toho dieťaťa hneď. Veď vieš... Nevyšlo to. Našli ma. Nikdy to nevyjde. Majú to poistené... - vzozrela, ale vedela, že nemá ani šajnu o spermobankách, pripravených naprávať každý omyl média.

  - ...už sú dávno ďalej, než...viem, že sa o to zaujímaš a snažil si sa držať s vývojom krok, ale ich plány nie sú pre všetkých. Pre takých, ako si ty, ...a Belle už vôbec nie. - skúsila sa načiahnuť zas za jeho dlaňou, ale stiahol ich do lona, akoby si chcel chrániť slabiny. Intuitívne, automaticky. Márne? Ak správne pochopil.

  - O kom to točíš? Kto "oni"?! Kto sú ...oni? Pokiaľ viem, celý experiment sa týkal len niekoľkých párov. - roztvoril dlane.

  Kývala záporne hlavou.

  - Experiment bol ukončený. Nevyšiel. Nevyšiel tak, ako predpokladali. Sme poslední mohykáni, Adam. Ty, ja a Belle. A teraz to najdôležitejšie. Potrebujú len mňa. Nikto z nich už nie je nažive ...a vy ...ste tiež len otázkou času. -

  Mračil sa. Povolený odstrel? Čierna listina? Pravdepodobne.

  - Kto?! Kto je za týmto všetkým?! A prečo?! - pýtal sa hlúpo.

  A pýtal sa aj márne.

  - Ja. - dostal však promtnú odpoveď. - Som na čele nového experimentu. Pracovala som dlhé roky a môj výskum dospel k pozoruhodným výsledkom. Ak uspejem...- oči sa jej zúžili a v tvári sa zračila hrdosť.

  - Desiatky životov! - otvoril neveriacky oči.

  - Pešiaci na šachovnici. Keď sa rúba les, lietajú triesky. Snáď ti je ľúto otca? Po tom všetkom, čo ti urobil? Tebe s Belle! - zaprela drobné prsty o rohy malého stola a odvážne sa dívala.

  Nechápal. Zas nechápal. Toto je Lili?! Tá Lili?!

  - ...si pod vplyvom... niečoho?! Alebo niekoho? Či všetko naraz?! Nemôžem tomu uveriť! Poznám ťa celý život. Toto nie je Lili... ktorú poznám!-

  -  Nie, nie je! Nikdy si nechcel spoznať pravú Lili! Nikdy ťa nijaká Lili skutočne nezaujímala! - vyprskla. - Toto tu je žena, ktorá konečne berie svoj život do vlastných rúk. A v tých rukách mám aj ten tvoj a aj ten jej! - nahla sa k nemu.

  Pochopil. Nevie o nej nič.

  Pochopil. Bude musieť držať hubu a krok.

  Pochopil. Žil v ilúzii neobyčajného života s obyčajnými momentmi, ale teraz by dal čokoľvek za presný opak.

  - Kde je? Kde je Belle? - pozrel na ženu pred sebou pokornejšie.

  - Vravím, že je v bezpečí. Vymenili sme si úlohy. Je tam, kde by som mala byť ja a bude sa mať ako v bavlnke. Požiadala som o úplnú izoláciu. Vyhoveli mi. Ja zostanem s tebou a pokúsim sa ťa zachrániť. - chytila škatuľku a klopla ňou o sklo stola. Ironicky sa uškrnula.

  - Ani neviem, akým svinstvom je to napustené. Si pováž, ako sa nainfikujete jeden druhým. Posledné milovanie... Diabolské, ale hlúpe. Máme šťastie, že sa ešte snažia, aby to všetko vždy vyzeralo prirodzene.

  - Žartuješ?! Nahé mŕtvoly v plytkej jame nad hypermarketom obsypané gerberami sú totiž  úplne normálna, bežná, ničím výnimočná  vec. - zatiahol rovnako ironicky nekontrolujúc už svoje myšlienkové pochody.

   - Páčilo sa ti to, však?! Robila som si tak trochu srandu, -  nečakane ožila. -  Pre efekt...-

   - Bol to môj otec! - odrazil ju.

    Stíchla.

domiceli