RUMBELLE - Akty "X" - GOLD, Zberačka nádejí 16. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXVII.

      Do pražiaceho slnka pišťal nepríjemný vietor. Zvláštne morbídna kombinácia počasia. Tráva na vale vyschnutá, tiež aký paradox. O pár metrov nižšie hučí rozpenená rieka a valy zostávajú vysmädnuté, melnia sa pod nohami, chrupčia nerovnomerné chuchvalce zgubenej trávy poprerastanej burinou. Tá sa síce vyštverala do výšky, ale je rovnako neduživo sivožltá, bez sviežosti, bez šance ešte kúsok dorásť. Semienka a krehké listy sa mi lepia na kabát, pančuchy mám iste samé očko. Počujem praskať trávu a vlákna silonu. Kto z koho...

  Žmochlám v ruke kus trsu, čo som si odlomila, keď som zliezla prvý, kvôli cyklistickému chodníku ešte ako tak udržiavaný val. O tenký pruh zeme, ktorý sa zvažoval k rieke sa nikto poriadne nestaral. Raz za sto rokov, po tisícke sťažností od bežcov a psíčkarov, technické služby  vysekali vŕby a jelšinu na nejakom tom úseku a zase na dlhý čas nič. Príroda ponechaná sama na seba.

  Ja som ponechaná sama na seba. S nohami zaborenými po kolená vo vysokej žltej burine asi meter od pomyselnej priepasti. Šumivej, mokrej. Oveľa plytšej, než je tá v mojom momentálne úplne rozkopanom vnútri.  Šumí mi v ušiach. Aj by som vytiahla z vrecka príčinu, ale predstava dvoch paličiek vedľa seba mi úplne stačí.

   Dívam sa na ne bezmocne už vyše týždňa a presviedčam samú seba, že... Nie, mám povymazávané všetky diskety, nijaký súbor nezostal, čistá plocha. Aj všetky programy ako keby nieto  odinštaloval. Cítim sa voľná a prázdna zároveň. Namiesto pocitu zviazanosti a plnosti. Aký paradox.

  Oči mi padajú na rozmrvenú zelinu a za ňu na brucho. Koľko to bude ešte trvať, kým to zbadá?

  Okrem pazvukov je tu pusto. Nikto ma tu asi neuvidí trapošiť. Prečo práve tu? Ťahalo ma to sem, práve sem, na to miesto, ktoré bolo pred rokmi obtiahnuté policajnou páskou kvôli hrôzostrašnému nálezu. Mám nutkanie pokročiť ešte o pár krokov dopredu, aby som videla na breh. Obraz. V uviaznutom konári  mokré tielko Zoe a pri ňom na brehu  Lili, uzimená a vyblednutá. Stráži. Čakala na dospelákov. 

    Obraz sa nekoná. Technické služby porobili poriadok. Breh je čistý, vykosený, bez náletových drevín. Nie je telíčko ani Lili. Iba ja. Trapka s pozitívnym tehotenským testom vo vrecku, prázdna.   

  Je čas ísť domov. Na nič aj tak neprídem. Neodvážim sa strkať ruky do vreciek kabáta, iba sa prudko zvrtnem pripravená na dlhý krok.

  - Čo...čo... ty ...tu robíš? Ty...si ma sledovala?! –

  Zľakla som sa. Za chrbtom mi stojí Lili a díva sa skrz mňa do rieky. Akoby ma tam ani nebolo. V jej sklenených očiach sa čosi neprirodzene leskne, ale meravá tvár neprezrádza nič. Prečo ma toto dievčisko tak irituje?! Neznášam ju od prvého okamihu nášho stretnutia a teraz... teraz má byť svedkom toho, že...Nikdy!

  - Lili! Myslela som si, že sme si všetko už dôkladne ozrejmili a dohodli sa na určitých pravidlách! Toto je moje...chápeš, iba moje súkromie a vadí mi, keď sa nám do neho miešaš. - miešam  aj ja slová a pojmy „moje, tvoje, naše“ jedna radosť, nesvoja, rozhodená, nepripravená na prekvapivé stretko s ňou.

  Odkedy som sa vrátila z tajnej cesty s "otcovským rozhrešením", o ktoré som nestála a paranoidne vytmavila obom stretko v Adamovom byte, ako očividný korpus delicty ich nekalého tajného pomeru v mojej krátkej neprítomnosti, celé týždne jej nebolo. Bolo, ale mne sa vyhýbala. Stala sa tieňom a mne to vyhovovalo. Ani Adam neprotestoval, užíval si mňa a posteľové, gaučové, kobercové radovánky, hlavne, aby bol navrchu. Po toľkých mesiacoch chodenia. Konečne. Ako som mohla vydržať bez jeho nehy a nežobroniť o ňu celé tie mesiace blbých prednášok o Médiách a Zberateľoch a našich kvázi  povinnostiach. Bolo to také hlúpe a ničotné v porovnaní s tým, ako veľmi sme po sebe túžili a ako ľahko sme v ten večer jeden druhého presvedčili, že práve opak bude našou povinnosťou, nech to znie akokoľvek blbo.

  Teraz tu stojí kúsok odo mňa a ja neviem, či ma nebude chcieť náhodou od jedu hodiť do vody, alebo sa len rozplače a budem ju musieť ofukovať, lebo ja chlapa mám a ona nie. Dočerta, teraz mi moja schopnosť chýba. Teraz tak vidieť obraz, čo sa udeje o pár okamihov.

  Lili spomalene krúti hlavou. S niečím očividne nesúhlasí, ale nevenuje mi ani žmurknutie.

  - Tak?! Čo bude? Potrebuješ sa vyplakať? Vykričať? Rovno sa tu pobijeme? Ja viem veľmi dobre, ako žiarliš, lebo Adam je môj! A je môj! Iba môj! Zmier sa s tým a nechaj nás už konečne na pokoji, Lili. Nemôžeme miešať súkromie a prácu. A ak chceš u nás ďalej pracovať, pre nás ďalej pracovať, tak si musíš na svoju posadnutosť mojím frajerom dať bacha. – skúšam byť miernejšia, ale mentorstvo, ktoré mi ide z úst je kontraproduktívne snahe byť milá a ústretová a citlivá a empatická a vôbec! Nič nemusím. Idem domov a pravdepodobne sa vyžalujem zas Adamovi. „Trepú s tebou hormóny? Pár týždňov si tehotná a už je z teba hysterka? Drbe ti nadobro?!“ Konečne sa ozvali posledné zvyšky rozumu. Kde sa túlal doteraz?!

  - Prepáč, Lili. Som prepracovaná, unavená, dnes bolo toho na mňa veľa a uznaj, keď vidím, ako na neho stále myslíš a iste dúfaš, že... nie je mi to príjemné. Vadí mi to. Zvlášť teraz, keď... –

  „Čuš! Toto nie je jej problém. To je tvoj problém. A nemiešaj do toho ani Adama. Iba tvoj! Tvoj! Zrejme ti došlo, že s tým nebude mať asi nič spoločné... Otec a otec... Otec a ...otec! 

  Cítim, ako ma zalieva pot. A zimnica. A zas pot. Pretieram si striedavo oči a čelo a v ústach mám prekopaný cintorín a zahmlieva sa mi pred očami. Takmer už naťahujem ruku k Lili.

  Zachytí ma práve včas a to stačí, aby som sa spamätala, otriasla a ustála to. Ešte chvíľu cítim chlad, čo mi po prúdoch steká dolu chrbtom, ale už nepotrebujem jej labilnú tenkú pažu, odsácam ju a triem si spánky. 

  - Ako si ma tu vôbec našla? Prečo... si prišla? – mračím sa na ňu a cítim, že nával horúčavy a triaška neodzneli. Ale jej pomoc neprijmem ani za svet. Mala som viac jesť. Menej zvracať. Viac piť. Menej sa stresovať. Viac myslieť na svoj stav. Menej myslieť na svoj stav! 

  - Lili! – počujem sa, ako na ňu hučím.

  - Neprišla som za tebou. Našla som ho... - sklápa oči a zrejme sa cíti rovnako rozhodená ako ja, ibaže ona má iné dôvody. 

  - Čo? Koho si našla? – krútim nechápavo hlavou, ale nie je to dobrý nápad. Bolí a zahmlieva sa mi pri prudkých pohyboch pred očami. Zahmlieva sa mi mozog.Zahmlieva vedomie...

  - Lili! Preboha... veď ty vieš nájsť... mŕtve...iba mŕtve...- bolesť ma skrútila a horúčosť z hlavy sa premenila na prúd krvi, čo mi ticho stekal po pančuche do sáry čižmy.

XXVIII.

  Prsiam sa nedalo prikázať, aby obnovili štruktúru prirodzenej povädnutosti. Drzo cez trčiace bradavky skrz nočnú košeľu vykúkali a tlačili sa späť pod jeho dlane. Teda, rady by sa boli...

  Stál vážny s výčitkou postavenou medzi nás, ktorá čakala na rozsudok. 

  Slovo má obhajoba...

  - Naozaj si myslíš, že by som bola schopná sa vzdať...dieťaťa?! – postavila som vedľa jeho slov tie svoje.

  Zvážnel ešte viac.

domiceli