piatok 6. januára 2017

RUMBELLE - Vianočná rozprávka III. 7. kapitola


Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
7.kapitola
  Vianočná rozprávka III.
O mede a  inom

   Schádzal dolu po schodoch, aj zabudol na premiestňovacie kúzlo. V dlani niesol exemplár pomerne nepôvabného plodu a nebol ešte celkom presvedčený, že to, čo pred okamihom chcel učiniť, stále učiniť aj chce. Ale stačil mu jediný pohľad dolu, kde stála, osvietená len nočným svetlom, krehká, takmer priesvitná, zraniteľná a nežná a...
  A radšej schoval jablko do vrecka kabáta a už zdiaľky sa ohlásil sebavedomo a rázne.
   - Dúfam, že prípitok môžeme nechať stranou. Dosť bolo slov! Prejdime k činom. Je načase naložiť na misy a pustiť sa do jedla. – vzal jej karafu s medovinou, čo mu dosiaľ strážila, veľkým dúškom z nej odpil a pozval ju k stolu. K prázdnemu stolu.
  Nechápala síce, čo sa to s ním deje, ani kam zmizol. Ale dôležité bolo, že sa vrátil. A že prvá sviečka ešte stále nesvieti a to je nádej, že svoje prianie nepremrhá. Ale neradno tlačiť na pílu. Pekne po poriadku. Prijala pozvanie k stolu a spôsobne sa usadila.
  - U nás máme na stole ako prvé oblátky s medom, potom vianočné pupáčky... -
  - Pupáky? Nestačí, ako vyzerám teraz, ešte aj pupáky?! – zhrozil sa jej ďalšieho priania.
  Tentokrát sa nezasmiala. Odvážila sa prisunúť si stoličku bližšie k tej jeho, na čele stola, a nahla sa k nemu.
  - Vy ste naozaj nikdy nezažili skutočné Vianoce? – spýtala sa vážne, prestanúc tolerovať jeho dozaista zámernú iróniu i sarkazmus.
  Mlčal. Mlčal, aj keď mu položila ruku na tú jeho a on pocítil teplo, ktoré z tých drobných prstov sála a snaží sa preniknúť jeho stvrdnutou kožou a hľadať si cestu k srdcu.
  Iba záporne pokrútil hlavou. 
  Súcitne povzdychla.
   - Ale je fajn, že ste nezatrpkol a celkom to nevzdal. Pozrite, už máme celkom pekný základ vašich prvých Vianoc. -
   -  Našich...-  opravil ju šeptom, ale zrak z ruky do jej tváre sa neodvážil presunúť. 
  - Ďakujem, to je od vás nesmierne milé, že môžem byť ich súčasťou. - naozaj ju úprimne potešil jeho opatrný záujem. Čas preukázať ústretovosť aj z druhej strany. 
   -  Dovolím vám, aby ste nohou našli tú sekeru a dotkli sa jej. Potom budete mať celý nasledujúci rok šťastie. A druhú nohu si vyložte sem, na tú reťaz, aby ste nikdy nebol viac sám a vaša rodina držala vždy pohromade. - dôrazne stvrdila zovretými perami.
  - Akože...to platí... smerom dopredu? Ráta sa...aj tá budúca? Pomyselná? Lebo... - nedopovedal.
  Prešla mu prstami po hánkach namiesto odpovede. Ale ruku rýchlo stiahla do lona a sklonila hlavu, akoby hľadela kdesi pod stôl. 
   - A tá otiepka slamy vám zabezpečí hojnosť všetkého po celý rok. – dívala sa striedavo dolu a po prázdnom obruse.
  - Úplne všetkého? Aj keď ja už všetko mám? – skúsil ladiť detaily. 
  Sklamalo ju, že sa po chvíľke spolupatričnosti opäť vrátil k svojmu zrejme ťažko vykoreniteľnému megalomanstvu a domýšľavosti.
  - Nemáte nič. Napríklad tu by mali byť z cesta, ako koláčiky,  vytvarované všetky zvieratá, čo chováte...-
   Ledva to dopovedala, objavila sa na stole prapodivná skulptúra, čo nepripomínala nič z inventáru dedinských maštalí či chlievov.
  -  To je...  -  s hrôzou si čudnú sošku prezerala.
  - ...drak. Teda jedna hrozná, hlúpa a dotieravá dračica, ktorú... trpím na svojom panstve. Inak... tu široko-ďaleko niet vtáčika letáčika. Boja sa ma. Všetko živé sa ma bojí... Tak sa mi to páči! Všetko, čo potrebujem ...si pričarujem. Hotové. Nemusím chovať sliepky, prasatá ani kone...- ospravedlňoval sa, kým si obzerala cestového dráčika.
  - Vlaste... je to jedno. Prasa, sliepka... či drak, ale nechcite odo mňa, aby som vám ráno pomáhala ísť do sluje zavesiť to tej ohave pred dvere. Tie koláčiky sa totiž vešajú v maštaľkách a chlievikoch, aby ochraňovali statok. Dobytok. Hydinu. Draky... - 
  - Obávam sa, že ak počula, čo iste počula, ako si sa o nej práve nevalne vyjadrila, tak si po ten koláč a aj po teba príde osobne...- tešil sa, že jej zas môže nahnať trochu strachu. Až po chvíli mu to prišlo detinské a trápne. Navyše odkedy stiahla dlaň z tej jeho,  viac ju nevrátila. Zamrzelo ho to.
  - Žartujem. Je to môj drak. Ja rozhodujem, čo môže žrať a čo nie. - neogabane skúšal zvrátiť pohromu.
  - Milé, že ste ma vyňali z  jedálnička svojho domáceho maznáčika. - naprázdno preglgla.
  - Maleficent! Volá sa Maleficent... ten drak. Dračica. - netušiac to, ale prilieval olej do ohňa. 
  Zdá sa mu to, alebo žiarli?! Trhlo ňou, keď zistila, že je to samička a ešte viac, že má aj meno. O tom, že sa vie meniť na ženskú, jej už radšej rozprávať nebude. Návrat k jedlu. 
  - Na tých pupákoch, či vredoch, či akej to pliage trváš? - zmenil tému na ešte horšiu, než je dračí jedálniček a jeho pohlavie. Jej pohlavie. 
  "Kam sa to zamotávam...?!" pretrel si nenápadne spotené čelo. Nápadne. Podala mu obrúsok.
  - Vianočné pupáčky sú tiež z cesta. Plnené lekvárom, posypané makom a preliate vriacim mliekom s medom. - vysypala hneď recept.
  - Zasa med? - s nevôľou si siahol na čelo, ale následne jej natrčil pery a prižmúril viečka.
  Tentokrát cukla sama.
  - Nemusia byť pupáčky, stačí štedrák. Robí sa z toho istého cesta, ale gazdiná doň zapečie kus posvätenej oblátky, strúčik cesnaku a orech a potom ho gazda trhá na kusy a každý pri stole z neho musí jesť, aby každý vždy mal dostatok.-
  Luskol dvakrát a zjavili sa aj pupáčky aj štedrák. 
 Ako tak na tie pokrmy hľadel, zdali sa mu úbohé. O čo lepšie boli jeho orientálne dobroty, čo si pričaroval do spálne.
  - Pekne. -  pochválila ho.
  Keď pekne, bude sa tváriť, že sa to aj jemu pozdáva. Len dúfal, že tým Štedrá večera nekončí, lebo jemu sa veru až taká štedrá nezdala. Spýtal sa radšej rovno.
  - Dúfam, že toto všetko sú len predjedlá a konečne príde na stôl...aj jedlo. -urobil si ráznym pohybom miesto.
  - Dobrý postreh, pane. Toto je štedrovečerný pokrm. Tu, na stole, by malo byť zo všetkého, čo sa vám tohto roku urodilo. -
  - Tak ...to sme skončili. – podoprel si nešťastne bradu oboma dlaňami.
  - Prepáčte, zabudla som. Ste predsa hradný pán. Čo sa urodilo vašim poddaným. - opravila sa.
  - Nezúrodňujem svoje poddané! To...leda ak sami... To akože sem mám pričarovať všetky ich deti? A nebudú tí úbožiaci z toho trochu  nešťastní? Zabudla si, že je dnes Štedrý deň... tsc... tsc... tsc... A mňa tu chce obviniť z bezcitnosti... Nie, že by mi to vadilo, ale čo budeme robiť s toľkými „urodenými“ upišťanými deckami?! - lolotal od veci, ale jej to vtipné nepripadalo.
  - Zas nemiestne žartujete?! – skúsila ho napomenúť.
 - Nežartujem! A ty už konečne pochop, že ja som Temný pán! Nič nechovám, nič nepestujem, nezúrodňujem kadejaké dedinčanky, o nikoho sa nestarám! Som sám sebe pánom! Pričarujem si čokoľvek. Rozumieš?! Čokoľvek od výmyslu sveta a nemusím za to byť vďačný nejakej nehodnej sedliackej hávedi. Ešte by ma chceli otráviť...! – prskal jedovato, až sa zas pomaličky nenápadne odťahovala.
   Nie, späť! Pritiahol si ju kúzlom ešte bližšie, než bola pred tým.
  - Počúvam. Diktuj, čo treba mať na stole. Ráčim čarovať aj teraz. – pokynul jej a vypol sa zas pyšne s afektom v ruke.
   - Polievky. Zo strukovín. –
  -  Dobre...šošovica, hrach, fazuľa, cícor, bôby, arašidy...tie netreba. Ďalej! -  
  - Ovsenú kašu. Môže byť aj sladená hrozienkami a medom...- stiahla hlavu medzi plecia.
  - Nepreháňame to s tým medom trochu? ... pregúlil očami a zabodol ich do nej. - Však ty stále naráž na to isté?! Ako ma obabrať! – nakriatol dvojzmyselne a oblizol si pery drapľavým jazykom.
  - Vy by ste ho mohli zjesť za sud, aj sa v ňom vykúpať a beztak nebudete nikdy dosť... -
  -  No?! Dopovedz, ak máš odvahu! Nikdy nebudem dosť...čo? – nahol sa tesne k nej, až sa jej skoro dotýkal nosa. Namiesto slova "sladký" ju napadlo, spásonosne, ovocie!
  - A... a ešte ovocie. Domáce. Najmä vlašské orechy a jablká. – pokračovala radšej v upresňovaní menu, aby sa vyhla odpovedi. - Orechy budeme hádzať do kútov, aby sme aj tie čímsi obdarovali. –
  - Štedrosť tohto dňa je už premrštená. Kto to kedy videl obdarovávať kúty! – mrmlal si popod ostrý nos. - Ale dobre, nech je po vašom.-
  V každom kúte sa objavilo niekoľko vriec s orechmi.
   - Vravela si niečo o jablkách? – zatiahol sladšie.
  Už sa neodvažovala vravieť nič. Aj tak si všetko prekrúca a prispôsobuje, ako to vyhovuje jemu. Čo ak symboliku jabĺk na Štedrovečernom stole pochopí zas...
  Alebo...
  Vážne sa na neho zadívala a mierne pousmiala.
  Zas bol na rozpakoch...

domiceli


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára