RUMBELLE - Vianočná rozprávka III. 2. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

2.kapitola

  Vianočná rozprávka III.

Kráska a zviera

   Onemená stála pod obrovskými, na pohľad nepreniknuteľnými múrmi. Bude jej trvať dorána, kým sa popri nich prebrodí k bráne, prípadne nejakému padaciemu zariadeniu. Skôr ju tu ale zapadne  sneh, čo husto začal poletovať a metať sa  všetkými smermi, akoby sa obával skončiť na zemi a svoju púť z oblakov chcel čo najviac predĺžiť.

  - Tu by pomohol jedine zázrak...- vydýchla posledný teplý obláčik dychu a sklonila sklamaná hlavu.

  - Hovoril tu niekto niečo o zázraku? – ozvalo sa jej tichúčkym hláskom kdesi za uchom.

  Z očiek vlniaka sa so zívaním vymotávala akási drobná bytôstka, ktorú len-len že nepritlačila dlaňou, keď sa preľaknutá zahnala, aby omráčila nečakaného obyvateľa požičanej teplej prikrývky.

  O rozprávajúcich šváboch, pavúkoch  a inej kadejakej hávedi počúvala rozprávky ako malá, ale chovať si niečo také na krku, sa jej hnusilo.

  - Zadrž! Ja som predsa víla! – pricapila si maličká obe dlane na tvár, aby nevidela svoj potupný koniec.

  Namiesto dlane Belle ju však nečakane zasiahol vločkový chumáč a dočista ju obalil svojou chladivou nádielkou.

 Belle opatrne vzala malý závejček snehu z pleca a prichýliac ho v oboch skrehnutých dlaniach začala naň dýchať. Pod teplým vánkom sa sneh raz-dva stopil a na dlani jej sedela drobučká, úplne premočená, prskajúca postavička, očividne vílieho druhu v kaluži roztopeného snehu. 

  - Do čoho som sa to zas namočila?! Všetko, na čo siahnem, pokazím! Teraz som mokrá a isto-iste vyklíčim. Bude zo mňa len ďalšia imelová guľa. Nebudem môcť lietať, obrastiem lístím a hnusnými lepkavými bobuľami a budem sa na vrcholci stromu nudiť a čakať, kým nejaký blázon so zlatým kosákom nepríde ukončiť moje trápenie...- fňukala a žmýkala si priesvitné lupienky svojej sukne.

  Belle sa pousmiala. Vidieť túto chuderku, už si sama, uzimená, premrznutá a skrehnutá do špiku kosti, nepripadala taká úbohá. Spoznala v nej nešťastníčku, ktorej urobila službu, keď odniesla imelo jej klientovi, hoci sa jej nedostalo poďakovania z jeho ani z jej strany. A už ju tu má "na krku" zas...

  - Takže všetky imelové gule sú vlastne nešikovné víly? – skúsila ešte raz fúknuť do trasúcej sa figúrky v dlaňovom hniezde, ale len čo ju priprudkým dychom zvalila a odfúkla k hradbám svojich prstov.

  - Okamžite prestaň! A či nevieš, že kto zabije vílu, bude do konca života trpieť?! - rozčertila sa malá. - A náhodou nie som nešikovná... Splnila som svoje poslanie. Svoju vážnu a dôležitú úlohu... Už som ráčila imelovým kúzlom spojiť dvoch ľudí, čo patria k sebe, ale tí blázni mi robia len samé prieky a nie a nie sa nájsť! Ba práve naopak! Sú...sú... ak sa nenájdu teraz a nepochopia, že sú si súdení, sú navždy stratení a odsúdení tápať v tme a nikdy už pravú lásku nenájdu!...- natrčila svoj malý prštek k obryni, čo ju skoro prizabila svojím teplým dychom.

  Belle došlo, že hovorí o nej.

   - Tak to ty si zodpovedná za to, že nech robím čokoľvek, stále sa mi pred oči dostane...-

  - Presne tak! – nadšene zatlieskala drobnými rúčkami víla. - Však bola tá šupka z jablka priam umeleckým dielom? Také krásne „R“ by sa nepodarilo ani kráľovskému pisárovi, ani majstrom skriptorom v kláštorných dielňach! A čo vravíš na moje sochárske umenie? Tá figúrka z liateho olova s jeho podobou bola dokonalá! Dokonalo... najdokonalejšie.... dokonalá! A... a vieš, aké ťažké je pri lete za hlavu otočiť topánku tak, aby smerovala rovno sem? K jeho zámku? – zatlačila ruky vbok a pyšne dvihla drobnú hlávku.

  Cencúle, čo sa jej začínali tvoriť na stále mokrých vlasoch zacinkali namiesto potlesku. Pošúchala si zimomravo holé ramená.

  - Prosím ťa, nemohla by si ešte dýchnuť? Ale len tak nežne, jemne, slabúčko... Začína...hapčí... mi byť...hapčí... trochu zima. – zaprosila víla už pokornejšie.

  Belle poslúchla, navyše vytiahla z vlniaka jedno vlákno zo strapcov, čo boli po obvode a podala ho víle, nech sa doň omotá. Ako pekne hrialo, hoci teraz vyzerala smiešne. Ako malá hnedá guľka.

  - Takže, ak tomu dobre rozumiem, milá víla...- prihovorila sa jej Belle, keď videla, že sa už na dlani netrasie a prestala sa venovať aj svojmu zatepľovaniu, - ...tak ten tajomný neznámy v tomto hrade je mojím osudom? Mojím princom? Vysneným neznámym, čo mi je prisúdený?! – tvár sa jej pri predstave muža, ktorému nedávno priniesla imelo, začínala krčiť hrôzou.

  - Nuž... - víla vidiac, ako málo jej obeť žiari nadšením, ubrala na ráznosti. - Je to kúzlo. Najmocnejšie kúzlo zo všetkých. Kúzlo pravej lásky... Ono, priať ste si mohli obaja čokoľvek iné, imelo by splnilo vaše priania... ja nemôžem za to, že ste si po tom bozku pri zažínaní prvej vianočnej sviečky na stromčeku priali jeden druhého...-

  - Čože?! Ja, že by som si priala toho jedovatého, zúrivého, nevychovaného muža, čo ma vyhodil spred brány? Navyše je škaredý a krpatý a vôbec! Musela by som zísť z rozumu! – rozčertila sa Belle a víla mala čo robiť, aby sa udržala v jej dlani zakvačená o malíček.

  - No... je to tak... láska je slepá a popravde, veľa toho spoločného s rozumom nemáva... A ani za to ja nemôžem...- obhajovala sa, napriek teplému provizórnemu svetru bojac sa zas o svoj krehký život a radšej pokračovala. - Zober si to z druhej strany. Jemu sa ujde pomerne pohľadná, možno aj vzdelaná a rozhľadená šľachtičná. To je predsa celkom milé, nie?! – zaklipkala naivne viečkami.

  - To je! - skríkla na ňu nešťastná Belle.

  - ...ale veď...nemusíš...tam ísť, ak  nechceš...-

  -  Že nemusím?! Nepovedala si náhodou, že ak sa teraz nenájdeme, tak do konca svojho života budem tápať v tme a nikdy nenájdem lásku? Pravú lásku?! - zahryzla si Belle do spodnej pery a zosmutnela.

  Víla tiež.

- Možno nie je až taký zlý. Možno je len trochu strapatý a keby sa umyl a pekne obliekol a... možno keby ho pobozkáš ešte raz... sa aj zmení na krásneho... toho... tvojho... vysneného princa.  Počula som už prípady, že aj zo žaby sa stal princ, aj z medveďa... a tento tu nie je zviera... teda, dobre, vraj je, ale ty už si ho predsa raz pobozkala. No, povedz, aké to bolo?! – zvedavo natrčila víla malú hlávku a čakala zas smršť Bellinho rozhnevaného dychu.

  Nedočkala sa. Tvár Belle sa zatiahla prapodivným úsmevom, keď si spomenula, ako sa potkla s imelom v náručí, nadvihla ho nad hlavu, aby sa mu nič nestalo a nechtiac sama pristála rovno na perách toho... toho...

  - Je to zviera...- pozrela smutne na vílu.

  Tá prikývla.

  - Ale... videla som, ako sa usmial. Hádam prvýkrát v živote, to mi ver... Presne, presne tak, ako ty pred chvíľkou, keď som mu pričarovala tvoj portrét do čriepkov rozbitej vianočnej ozdoby. Potom niekam zmizol. Tešila som sa, že ťa šiel hľadať. Nešiel... ale teraz už je zas doma. Tam hore, vo veži svietilo jabĺčko. To dokážu iba tie, ktoré sú určené... nuž, tým... vyvoleným. -

  Belle si spomenula na svoje jablko v kapsičke na boku. Nevšimla si, že by svietilo.

  Víla, akoby čítala jej myšlienky.

  - To svetielko vidia iba spriaznené srdcia. To, že ty vidíš jeho znamená, že... – víla sa potuteľne pousmiala a zakryla si ústa rukou, akoby povedala niečo navyše, ale to sa len začervenala pri predstave ako títo dvaja skutočne patria k sebe a... – Istotne aj on vidí svietiť to tvoje. Dám na to svoje vílie krídla! – vypla sa a hneď zas skrčila do guľky. – Beztak o ne prídem a zmením sa hnusnú večne zelenú guľu, ak sa vy dvaja nenájdete a nezamilujete sa do seba a...- víla sa rozplakala.

   - Prestaň fňukať! Ty si všetkému na vine. Pôvodne som šla len po ružu pre sestru, ale ako vidím,  dobrodružstvu a hrdinským činom sa nevyhnem. Dobre, skúsim ti zachrániť tvoj život, ak ty pomôžeš mne zachrániť môj, odsúdený na tápanie v tme bez lásky a aj toho... tam toho... Nemôžeš ma začarovať, aby sa mi aspoň trochu páčil? Alebo nemôžeš rovno premeniť jeho?! – skúsila hľadať schodnejšiu cestu.

  Víla ale záporne krútila hlavou. 

  - Moja úloha už skončila. Teraz je to len a len na vás dvoch a na láske. Iba tá dokáže meniť veci... K  lepšiemu, krajšiemu, milšiemu a čo ja viem ešte čo všetko. Láska je najmocnejšia. Dokáže robiť aj zázraky. –

  Bella sa vystrela.

  - Tak idem hľadať bránu a budem dobre nahlas búchať! Keď sa to podarilo iným princeznám, čo ja som horšia?! Zachránim ho... toho... to... to zviera a budem hrdinka a ...Nechcem byť hrdinkou! Nikdy som nechcela. Priala som si pravú lásku! – prechádzala ju odvaha, keď si predstavila tvár muža, ktorého skrývajú hradné múry.

  Víla nadvihla a spustila ramená. Zatrepotala krídelkami, ktovie, možno už naposledy a vzlietla Belle k uchu, kde sa spokojne zachumlala späť do vlniaka.

  - Brána je tri kroky pred tebou. A je otvorená. To ešte môžem pre teba... pre vás... urobiť. – zívla, ale zaspať nemienila.

domiceli