RUMBELLE - Akty "X"-GOLD, Zberačka nádejí 2. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

III.

      Iný by sedel pri bare a rozpíjal bezmocnosť v presvedčivo účinných pohárikoch. Adamove chuťové poháriky však v týchto prípadoch boli nastavené inak. Sedel v kresle uprostred svojho bytu obložený labilnými stohmi kníh, fasciklov a poznámok a horúčkovito hltal stránku po stránke. Žiadna beletria. Odborné kraviny, občas nejaká tá encyklopédia s populárnejšie podaným obsahom.

  Na panvici šuští olej. Nikdy sa mi nechce vyberať tie drobky. Neobsluhujem. Na natrčený tanier by aj tak nezareagoval. Sadám si so svojou porciou k pracovnému stolu, uzurpujem si na ňom pár voľných centimetrov štvorcových  a pokojne bagrujem. Ktovie, možno to dnes bude trvať kratšie. Hlavne, že nikdy neomrmle studenú večeru.

  - Dobrú chuť. – zaznelo s prevrátením ďalšej stránky. - Ak máš chuť na niečo kyslé, vo vrchnej polici nad dresom som dokúpil do zásoby. -

  - Ďakujem. Vystačím si s tvojím ksichtom. – namotávam špagetu a zrýchľujem krúženie na maximum. Viem, že nezareaguje. A viem aj to, že je rád, že tu som. Uvarím nám večeru, umyjem riad. Väčšinou stihnem aj večerný film a sprchu, kým sa príde pritúliť. To je Adam.

  - Tebe občas nepríde trápne, že som len obyčajný chlap? – zarazí ma svojou otázkou aj upreným pohľadom.

  Mám ešte plné ústa. Mám čas na odpoveď. Presne viem, o čom zas točí. Zatočím aj ja. V rovnakom rytme.

  - Nie si obyčajný. Si zberateľ. –

  - Prestaň s tým. Ani sama tomu neveríš a dnes naozaj nemám náladu na filozofické drísty o subkultúrnej zaradenosti. – zatreskol knihu a odhodil ju z kolien.

  Fajn. Urobil mi miesto.

  Ešte mám na tanieri nejaké zvyšky. Pohodlne sa mu usádzam v lone a s plnou vidličkou mierim k jeho perám. Poslušne ich otvára a aspoň oči sa mu tvária vľúdne.

  - Chýba k tomu niečo kyslé. – zarazí mi ruku do stisnutých stehien a donúti ma k protestnej  grimase. Beztak viem, že mantinel jeho paže ma od neho nepustí. Ani poloprázdny tanier k nemu. Dokrmujem ďalej a čakám, kým sa ľadoborec začne nenápadne posúvať dopredu k ústiu a zas mi necitlivo vyčiní, že nenosím sukne. Nevynadal. Zatiahol až k dokom a oprel sa pohodlnejšie, čím dal jasne najavo, že o zvyšok mojej večere už nestojí, ale dnes už dočítal.

  Obdivujem ho. Nekriticky a bez výhrad. Celý jeho úsporný život. Náš úsporný život. Málo rečí. Málo skutkov. Neviem toho o ňom veľa za ten čas, čo sme spolu, ale dospeli sme už do štádia totálnej monotónnosti, kedy všetky nudné úkony bežného života berieme ako samozrejmosť, no stále ešte sa na ne v kútikoch svojich všednou realitou opotrebovaných duší tešíme a aj sme svojím, tiež úsporným spôsobom, za ne vďační.

  Stále tu nebývam. Iba sa občas chvíľu zhromažďujem, aby som následne na pár dní vypadla k sebe do studenej garzónky na opačnom konci mesta a zas sa vracala a zapadávala medzi rozčítané knihy a načaté dialógy. Bez výčitiek, bez otázok, kde som bola a čo sa v tom čase na oboch póloch dialo.

  - Dnes pôjdem domov. Musím prať. Mám veľa prania. – pohniezdila som sa, ale prova jeho dlaňovej lode sa ani nepohla. Škoda, rýchlovka pred odchodom by obom prospela.

  - Belle, prosím. Nemyslím si, že ďalší rozhovor s ňou niečo vyrieši. Nebudem ju sem ťahať, nemá to význam. Pokojne zostaň. – oslobodil si ruku zo zovretia. Je horúca a trochu dokrčená. Skončila mi za krkom. Mohla radšej zostať kotviť tam, kde bola. A čeriť trocha hladinu.

  - Mal by si to aspoň skúsiť. – vypadáva zo mňa a nenormálne ma to škrie. Že presne na to čaká.

  Jasné, že žiarlim. Paranoja, čo sa tu deje, keď ju sem vodí a debatuje celé noci o veciach, čo idú mimo mňa, ma zhrýza viac, ako celá naša firemná budúcnosť. A viem aj to, že jeho kvázi odpor a nezáujem  sú len divadelné etudy pre mňa. Nie je až takým dobrým hercom.

 - Stačí, ak pôjdeš zajtra. Pridám ti aj niečo moje na pranie... – snaží sa si ma pritiahnuť k tvári.

  Neukotvená vystreľujem nebezpečne balansujúc s tanierom nad jeho hlavou.

  - Vieš čo, oper si pekne ručne. Padám. – zámerne točím zadkom, svojím malým dokonalým zadkom a miznem k kuchyni.

  Nepôjde za mnou. Nikdy nejde.

IV.

  Je tu ešte zimšie, než som naivne nedúfala. Váham, či nevrátim kabát na chladnúce plecia a nerisknem  parkety zatečené podrážkovou kalamitou. Musí sa mu štikútať, ako preklínam jeho ľahostajnosť k môjmu úteku.

  Skúšam odvzdušniť radiátor, nechávam odtekať vodu v kúpeľni. Para plní malý priestor, mieša sa s tou z rýchlovarnej kanvice. Ľutujem, že nemám vaňu a ani čo zaliať. Čaj mi nechutí. Keby grog. Alebo aspoň papuče. Papuče. Župan. Chladnúci čaj. Zmeškaný hovor.

  Na displeji svieti jeho meno, ale dovolať sa späť nejde.

   - OK, chýbam ti. Ďakujem aj za dobrú noc. – rozprávam si ironicky sama sebe a hluchému mobilu. – Dočasne nedostupná. Dočasne nedostupná.... Len dúfam, že aj ona bude nielen dočasne, ale večne nedostupná...- vyplavujem paranoidné predstavy, že sú asi práve v najlepšom a smejú sa, ako sa jednej stíhačke nedarí dovolať sa.

  „Volaná stanica dočasne nedostupná...“ ma prestáva baviť. Nohy pod seba, seba pod deku, do seba čaj s predstavou grogu. Prídi spánok. Už. Bodka.

V.

  Skladá mobil. Zvuk vypínania ju upokojuje, jeho desí.

  - Ešte niečo? – nervózne sa obzerá po potemnenom byte. - Ak nestačí všetko vypnuté, viem vyraziť aj poistky, keby bolo treba, ale s nahodením by bol problém, tak dúfam, že ti tento kompromis bude vyhovovať. – s jedom skladá mŕtvy mobil na stolík a seba zaň.

  Iba tuší jej útlu siluetu kdesi v tme.

  - Zhoršuje sa to. - asi pritakáva, ale z tmy ide iba jej nevýrazný hlas.

  Sotva zaregistrováva smer.

  - Tak, to sme si ráčili všimnúť. Naša úspešnosť je na nule, ale ak sa nemýlim, tvoja si drží vskutku vysoké čísla. A mlč! Vieme o tvojich hipisáckych eskapádach všetko. – rozhodnutie útočiť mal vopred premyslené a odsúhlasené svedomím.

  - To je dobre. Tak som to aj... čiastočne, chcela. –

  - Čože?! – do tmy zavyla jeho neprirodzene zafarbená fistula.

  - To je dobre. – zopakovala bezfarebne.

  Aj chcela niečo dodať, ale zámerne to ignoroval. Nie, dnes nechcel rozoberať ju. Potrebuje rozobrať firmu a existenčné zabezpečenie. Časy, keď spolu v rozhovoroch trávili hodiny sú dávno preč. Doba nečaká. Budúcnosť tiež. Už zajtrajšok akoby prišiel včera.

  Vstal. Sadol si. Zas vstal a jediné, čo ho popadlo, bolo prechádzať sa po izbe. Ešteže tu bol doma. Aj tak vrazil do viac vecí, ako si predsavzal. Jej kolená nevynímajúc. Stiahla ich viac k sebe, ale aspoň vedel, že okupuje jeho kreslo.

   - Tak OK. Počúvam. – zastal nad ňou a popravde čakal, ako k nemu vzozrie. Vzozrela. Ale mlčala. Aj tak dobre.

  - Ublížil som ti snáď niekedy? Alebo Belle? Máme dohodu. Všetko klapalo. Tak prečo?! Potrebuješ viac peňazí? Prípadne väčšiu anonymitu?! Aj nad tým som už vážne uvažoval. Nejaká tá stena. Sprostredkované údaje. Stačí povedať. –

  - Nestačí. Ja a tí ľudia... To by nefungovalo. – nespúšťa z neho oči a jemu je to už trápne. Keď na neho takto zíza Belle, je to milé, hravé, ale... Je tu tma a predsa lesk spôsobuje, že...zíza.

  - Lili, pochop, to by nefungovalo....V tom jedinom máš pravdu. – odpovedá jej slovami, ale na celkom inú otázku.

  - Neskúsili sme. –

  - Ani neskúsime! Myslel som si, že toto už máme dávno poriešené, tak prečo ...prečo ma do toho zas zaťahuješ... Nie! To  nefungovalo! – rázne zamieta a skladá ruky za chrbtom. Asi by lepšie pôsobilo, keby ich prekríži na hrudi, ale načo sa tu hrať na psychológa.

  - Takže to robíš vlastne náročky, ak som tomu správne pochopil. Z trucu. Ako malé decko. -

  - Som malé decko. –

  - Mňa neobľafneš. Ja...som zberateľ! – usmial sa víťazne.

  Ale bol to len úsmev. Nie víťazstvo. To vie. To vedia obaja. Drzo zíza ďalej. Má čas. Počká si...

  - Ráno o desiatej sú pozvaní... ani neviem mená. –

  - Budem tam. – spomalene vstáva. Je malá. Nízka. Musí zakloniť hlavu, aby dovidela na tú jeho. – Vieš, že gerbery sú pomerne lacné? –

  Vytiahla jednu kdesi z vrecka. Zhúžvanú, zvädnutú.

  - Daj jej ju. Nemusí ani vytrhať všetky lupene. Vyjde jej „vadí.“ Overila som si to trikrát. Tri je magické číslo. Prídem. – rozpráva nesúvisle, ale mráz, čo mu behá po chrbte, je ozajstný mráz.

domiceli