pondelok 16. januára 2017

RUMBELLE - Akty "X"-GOLD, Zberačka nádejí 1. kapitola


ANOTÁCIA
  Prenesme sa niekam do blízkej budúcnosti, kde veda pokročila a my sme svedkami javov, ktoré dovtedy boli len predmetom fantázie. Klonovanie za účelom vytvorenia konkrétnych daností, obetné baránky - médiá a predátori - zberatelia. Alebo je všetko inak? Niektoré vedecké experimenty sa, žiaľ, vymknú kontrole a nasleduje reťazová reakcia. Článkami reťaze sú aj naši hlavní hrdinovia. Rozprávačkou takmer detektívneho príbehu, možno trochu záhadného a tajomného je Belle. S Adamom tvoria pár, milujú sa, budujú spoločnú firmu, plánujú spoločný život, ale ich minulosť je temná a namiesto toho, aby zostala v zabudnutí, vyplávava postupne na povrch a otriasa ich životmi. Vydržia? Uspejú v boji o samých seba a svoj vzťah? Alebo nie? Je Lili na ich strane či  proti nim? 
Čítajte a dozviete sa...
Teším sa na komenty...

AKTY „X“- GOLD
Zberačka nádejí

I.
      Posuvné dvere supermarketu sa za ňou šumivo zatvorili. S hlbokým nádychom vyvracia hlavu a kým nastavenou pokožkou kontroluje a zrejme vyhodnocuje dianie nad ňou, necháva viečka dosť dlho zatiahnuté. Nie, zatiaľ neprší. Čochvíľa bude tma. Pod mrakmi skôr. Výraz tváre sa jej nemení. Zostáva meravý a vážny. Ako ostatne vždy.
   Prehadzuje práve kúpené kvety z jednej ruky do druhej, popravuje si popruhy na vaku a ja nervózne drgám do Adama, že poodstúpila bokom, ku smetnému košu, vyrušiac zopár v ňom kempujúcich vrabcov, ale tam už nedovidím, musí on.
  Po chvíli monštruózneho ticha sa ku mne natočí s monotónnou správou. Vypichuje detaily podfarbené jemu vlastnou cynickou mataforikou. Ani sa nemusí namáhať. Viem, čo budem počuť.
 -  Olúpala umne naaranžovanú kyticu z celofánu, vymotala mašľu, povyťahovala ozdobné drôtiky. Postupne to strkala do špakmi  a žuvačkami olepeného úzkeho otvoru smetiaka. Obratne odlamovala hlavičky kvetov a tie pchala do vreciek bundy. Torzo, o kvety olúpených stoniek, strčila do kontajnera. Pretrela si ruky jednu o druhú, zimomravo ich zaťala v päsť, lebo vrecká má teraz obsadené a rázne vykročila. – vydychuje zvyšok našich planých nádejí, že keď už, tentokrát ale pôjde o kyticu gratulačnú. Nepôjde.
   - Obávam sa, že autom sa tam zas nedostaneme. –
   Lovím čiapku so šálom po zadnom sedadle.
   Ako vždy, hrá sa radšej s mobilom, len precieďa pomedzi stisnuté zuby.
   - Nevieš, kam ide. Nikdy to nevieme... - odpovedá neurčito, nezúčastnene a intenzívnejšie behá palcami po displeji, akoby mu malo niečo uniknúť. Mne nič neuniklo.
  - Vieme! –
  Vyštekávam hlasnejšie. Chcem ho zobudiť z letargie. Opakujem indície dookola.
  - Má zas plné vrecká kvetov. Plné vrecká! Kvety vo vreckách! Má zas plné vačky sprostých kvetov! – rezonuje už ako diagnóza. Tieto slová  som dnes nechcela vysloviť. Tieto slová už nikdy nechcem vysloviť!
  Nasádzam si čiapku hlbšie ako inokedy. Akoby to šlo pod ňu strčiť všetky svoje rozpaky, bezmocnosť a zlosť.
  Jej horčicová bunda hladkaná riedkym vrkočom sa pomaly, ale isto stráca na výpadovke, smerom von z mesta.


  - Môžeme začať? – skúsila som profesionálny úsmev. - Viete, môže to byť pomerne emocionálne. Je dôležité byť na to pripravení. - zopakovala som tichšie inštrukcie, aj keď mi bolo jasné, že na toto nikdy nikto a nijako nemôže byť pripravený. Nikdy. Nikto. Nijako.
  Muž s vykrútenými perami prechádzal bledej žene po ramene, ale dostatok guráže jej dodať nevedel. Tenké nervózne prsty žmolili remienok kabelky a rozlietané oči hľadali skulinu, kadiaľ vyletieť kdesi von, kdesi nenormálne ďaleko a nič nevidieť. Stokrát oľutovala, že sa nechala nahovoriť.
  Kývla som na Adama. Táto časť býva trochu teatrálna. Pootvoril dvere a stal si obďaleč, keby bol predsa len potrebný zásah. Voda, lekárnička, pohotovosť... Zažili sme tu už všeličo. Ale všetko akosi dávnejšie. V poslednom čase...
  Vošla. Vrkoč vysoko vyviazaný na temene hlavy, nenamaľovaná, len pery neprirodzene červené. Nenápadne si prezrela pár pred sebou, zachytila ich spýtavý pohľad a automaticky podišla k obrovskej mape na stene. Detailnej, vysvietenej. Nič kvalitnejšieho a modernejšieho zatiaľ nikde nemali. Dodávateľ chcel zostať v anonymite, ale podľa jeho následných zákaziek sme tušili, že vlastne pracujeme pre, povedzme, najmocnejších z mocných. Lepšie nič nevedieť. Platia. Platia načas. Hlavne, že platia.
  Nevedela som sa tej „hračky“ ani ja nabažiť.  Každý dom, ulica, obrubník, kabelka vo výklade... Každá skala, strom, chrobák... Všetko naskenovávané v určitých intervaloch a zdigitalizovane prenášané v zmenšenej mierke s nekonečnými možnosťami úprav.
  Už vedela, ako to funguje. Pomerne pokojne preklikávala jednotlivé strany, menila perspektívy, ale akoby sa len hrala, presne, v rytme a len sa tvárila, že čosi hľadá.
  Nespustila som z nej oči. V poslednom čase sa mi niečo nepozdávalo. „Blafuje? Chce nás zviesť? Oklamať? Podviesť? Pracuje pre niekoho iného? Pre koho? Prečo?!“ Z jej meravej tváre sa nedalo vôbec nič odčítať.
  Celé divadlo spustila aj druhýkrát.
  „Zavádza?! Provokuje?!“
  Preklikala všetko, každý druhý-tretí obraz zväčšila a zas zmenšila, kým sa natočila ku mne. Vrkoč sa jej rozkmital do strán v zápornej odpovedi. Ešte raz pozrela smerom k ľuďom ošívajúcim sa pred mapou na stoličkách. Venovala im pohľad. Nič viac. Nijaké emócie.
  Vykročila k dverám. Odišla.


  Manželský pár s ústami pootvorenými vyplašene pozeral všetkými smermi, oblapkávali sa navzájom prstami, dlaňami, nakoniec aj celým telom, akoby ich to všetko tešilo, ale nechali si to ešte raz odobriť aj nami. Slovne.
  Adam s hrmotom odsunul stoličku, rozvalil sa do nej a zatiahol tvár pod dlane. Nechal to, ako vždy, na mne.
  - Je... mi... to... ľúto. Ona bola naša... a aj vaša... posledná nádej. Dosiaľ mala stopercentnú úspešnosť, čím vám chcem povedať... - ťažko sa hovorí o vlastnom zlyhaní, ktoré je pre nich výhrou.
  - Ďakujeme! Naozaj srdečne ďakujeme! To sme... ani nedúfali! To je... – začal muž.
  - To je predsa jasné! Ja som to vedela. Ja to predsa viem! Aninka žije! – roztržito sa balila bledá žena a ďalej oblapkávala svojho muža, aby ju aj on aspoň stokrát ešte uistil, že je to tak.
  - Áno. Pravdepodobne. Ak to aj naša expertka na vyhľadávanie... ostatkov...- toto slovo sa mi vždy zadrhne v hrdle, - ... potvrdila, je vaša dcéra ešte stále nažive. Žiaľ, my vám ďalej v hľadaní nepomôžeme. Musíte sa obrátiť opätovne na políciu. Špecializujeme sa len na pátranie po...- nedopovedala som. Slová mŕtvy, zosnulý, zabitý, zavraždený, utopený... neexistovalo ani jedno, čo by zmierňovalo bolesť ľudí, čo sem chodili a pýtali sa na nezvestných.


  - Ak sa to tentokrát potvrdí, - snažím sa, aby môj hlas neznel priveľmi zadýchane, - budeme musieť s pravdou von. –
  Vtlačil ruky hlbšie do vreciek bundy a robil zámerne dlhé kroky, aby sa unavil a únavou upokojil.
  Vždy bol pesimista. 
  Zaostávam. V domýšľaní si budúcnosti, aj pri stupáku hore lesom, kam po pár stovkách metrov ona zabočila z hlavnej cesty. Zatiaľ ide po chodníku a nás nezbadala. Mám čas triediť si myšlienky. Adam to iste robí tiež. Podľa dvoch kolmých čiarok nad koreňom nosa.


  Celá naša firma bol jeho nápad.
  Poznali sme ju už od škôlky. Bola čudná. Kým sa ostatné decká hrali v piesku, ona z neho vyhrabávala skapaté vrabce, zosušené lienky so stiahnutými nožičkami, raz dokonca aj mačku. Potom našla stratenú dcéru od susedov. Adamovu sestru. Bola nielen stratená... Sedela pri nej, uviaznutej o konár v rieke, kým ich obe nenašla polícia. Následne ju odviezli. Neskôr sa zo štvrte stratili aj jej rodičia. Nikto o nej dlho nič nevedel. Hovorilo sa, že je v ústave, v decáku, v blázninci, možno v reedukačnom. Vrátila sa po rokoch a Adam bol jediný, komu venovala trochu svojho času. Tvorili sme už niekoľko mesiacov pár, žiarlila som na neho, ale keď mi porozprával o jej paranormálnej schopnosti a možnostiach využitia, začala som byť, s vidinou lesklej spoločnej budúcnosti,  zhovievavá...
  Dnes máme pomerne slušne zarábajúcu súkromnú firmu a spolupracujú s nami štátne, ale aj tajné nadnárodné organizácie. A skvele dotujú. S ňou si nevedeli dať rady. Spolupracuje iba s Adamom. Inak je to blázon. Papierovo a niekedy mám pocit, že nielen. Papierovo. Rešpektujú to. V konečnom dôsledku nemusia niesť zodpovednosť.


  Natrčil ruku dozadu, aby ma zastavil. Aj ona stojí.
  Chvíľu. Potom po jednej vyťahuje z vreciek polozvädnuté kvety. Bez zvuku dopadajú na hlinu. Do trávy. Do minuloročných listov. Díva sa na ich rozhádzané hlavičky.
  Napráva si zošuchujúcu sa gumičku na vrkoči, natŕča tvár konármi rozparcelovanej oblohe.     Vracia sa tou istou cestou, ktorou sem prišla.


  Kope do kvetov s rukami stále vo vreckách a díva sa na napohľad nič nehovoriace miesto pod nimi. Nič, čo by evokovalo možný hrob. Náhle dvihne tvár, akoby sa ma pýtal pohľadom.
  - Ak je to...budeme potrebovať vzorku  DNA, aby sme si boli istí. Lenže tým priznáme, že... – neisto som sa zamračila na miesto zasypané niekoľkými hlavičkami supermarketových gerber. Nemám chuť novými gélovými nechtami dnes  exhumovať telíčko nejakého dieťaťa... Nijakého. Ani toho predtým, ani toho pred dvoma týždňami. Pred mesiacom plávali hlavičky kvetov na hladine jazera. Včera volali záchranári. Aj to telo už našli. Adamovi som radšej ani nevravela...
  - Prečo to robí, došľaka?! Čo z toho má?! Veril som jej! Veď už nejde o záchranu ľudí. Sú to len telá! Pozostatky. Vie presne, kde ktorú mŕtvolu nájsť... Stačí ukázať prstom, nech si ju vykopú a slušne pochovajú. O to im predsa ide. Nie?! Bodka. Život ide ďalej! My ideme ďalej. Dostaneme prachy, ona dostane prachy... Prekliata ženská! – kopol si bezmocný do ďalšej kvetiny.
  Zrazu som namiesto nich videla ten posledný pár. Roky pátrajú po zmiznutej dcérke. A neprestanú pátrať... A teraz už zas neprestanú pátrať. O to tu predsa ide.
  Je mi však ľúto Adama.
  - A ty by si... to... chcel vedieť?  -
  Chytám mu  ruku zahrabnutú vo vlasoch a priťahujem si ho k sebe. Ako občas v noci, keď nočné mory prerastú spánok a spoteného ho vystreľujú do polosedu. Volá sestrino meno...
   - Je to prekliatie, nie dar. A ona sa s tým naučila žiť. –
  Smutne som pozrela na kvety pod nohami, pod spleť korienkov, koreňov, pod hlinu, do útrob lesného podložia, ktoré prijalo a vstrebalo, čo mu ktosi násilím vnútil  a mozog automaticky začína odriekať dávno zabudnutú modlitbu za pokoj duše.
  Adam nakopáva vädnúce zadky kvetinám. 
  Adam sa s tým nikdy nenaučí žiť.


II.
  Za ďalším párom sa zatvorili dvere kancelárie. Šmaril pero o stenu s mapou. Hologramová aplikácia zablikala a vypla siete, aby nedošlo k deštrukcii. Našťastie je múdrejšia ako Adam.
  - Neblázni! Vieš, čo pre náš biznis znamená?! Nemôžeme si dovoliť zničiť základný pilier  živobytia! – reštartujem citlivý prístroj a spokojná, že nezoskratoval celý systém, pokorne zbieram  súčasti rozbitého pera.  
  - Živobytie? O čom to tu hovoríš?! Naša úspešnosť rapídne klesá! Nevšimla si si to? Koľko vyriešených prípadov sme mali za posledný mesiac? Za posledné tri-štyri mesiace?! – natočil sa ku mne a zatiaľ v ruke ohýbaním testoval ďalšiu, vopred na smrť odsúdenú, písaciu potrebu. Jej hrob nájdeme aj sami.
   - Nezávisí to od nás. Nezávisí to ani od nej. OK. Vie vyhľadať mŕtvych ľudí. Ak nič nenájde, potom logicky žijú! Nie je to vlastne super? Tí chudáci zúfalí... videl si, ako ich to potešilo? Akú nádej mali v očiach? A ty točíš stále len o peniazoch! Dobre, dobre, naše príjmy idú dolu vodou, ale poviem ti pravdu. - hodila som zvyšky prvého pera do odpadkového koša a prisunula si stoličku k zamračenému Adamovi, udeliac milosť nalomenému odsúdencovi.
  Radšej sa pozrel bokom. Nevzdala som to.
  - Mňa to teší. Počuješ?! Teší ma, keď vidím ten záblesk v očiach všetkých tých ľudí, čo si sem prídu dať zobrať možno poslednú nádej. Už som mala nočné mory z toho, ako sa tu vždy rozplakali, zložili, ako nešťastní odchádzali s adresou zväčša provizórneho hrobu ich... veď je to strašné! Po toľkých rokoch zrazu vedieť, že ktosi blízky je už dávno mŕtvy, zavraždený, zohyzdený, niekde pohodený, ledabolo zahrabaný, alebo na dne krátera či rieky. Ja im tú nádej, že niekde je, že ešte „je“, že žije, že... náhodou prajem. – chytila som ho za nervózne ruky a stisla.
  Zdola buchli vchodové dvere. Strhli sme sa, pozreli jeden na druhého.
  - Obávam sa, že tvoj entuziazmus nie je na mieste...- zašepkal zmierlivo smerom k oknu.
  Vystrelili sme zo stoličiek narovnako.


domiceli





Disclaimer: pictures by "clarakolasava".

3 komentáre:

  1. perfektný motív :) len sa trošku bojím rozprávača...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. tiež neviem odhadnúť, kto je rozprávačom :) a na detektívku sa tešííím

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Zmena je len v tom, že tentokrát je rozprávač v prvej osobe, priamy. Je to Belle. Chcela som formálne skúsiť niečo nové. :-D

      Odstrániť