Mr. GOLD - Iba každá druhá 18. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

18. kapitola

Budíček

XX.

    Svetla zrazu bolo ako dve minúty po polnoci na Silvestra. Aj keď k Silvestru chýbali ešte dva mesiace, k polnoci dve hodiny. Pod dekou, vyformátovaná do stohu ďateliny vťahovala špinavé sople a snažila sa nebyť. Húkačky prebíjali prebleskovanie svetlometov, hasiči balili rebríky aj ostatný sortiment, ujovia z vodární šramotili plastovými kufríkmi a on sa obďaleč vybavoval s políciou. Ju veľkodušne nechali zatiaľ na pokoji, v stave, v akom bola, patrila skôr do nemocnice ako na výsluch. Ale príde na psa mráz.

  Natočil sa občas na ňu. Nie, nevravel o nej, len kontroloval, či tam ešte stále je. Bola. Zmoknutá, uzimená, špinavá a konečne krotká. Poľutovaniahodná. Ale zrejme to takto videl len sám, lebo okolostojaci pomerne veľký dav zvedavcov škodoradostne zazeral a konšpiračným teóriám začínalo byť v úzkom kruhu premúdrelých pritesno.

  - Ponúkol by som ti horúce kakao, ale musí ti stačiť infúzia tu vedľa v sanitke. Pokúšal som sa z teba urobiť hrdinku, tak mi to nepokaz. Iba mlč. – dlhými krokmi pristúpil a ťahal ju smerom k odparkovanému vozidlu, ktoré práve dokorán otváralo svoje obrovské ústa.

  Konečne jej dovolili sa usadiť a skrútiť do najmenšieho možného klba, ktoré jej telo pod dekou zvládlo. Rezignovala, nechala záchranára, nech si s ňou robí, čo chce.

  Trochu mu závidel. Obnažoval ju, dotýkal sa jej...

  - Mohli by ste nám stručne  popísať, čo sa tu dnes stalo?! – natrčil jej k tvári niekto odpornú nechutne červenú penovú guľu s logom. - Miestna regionálna televízia má záujem ...-

  - Miestna regionálna televízia si dá odpich. – zahamoval akčného mladíka v šiltovke muž zákona a bol vlastným telom ochotný brániť obeť, prípadne páchateľku, o tom sa ešte bude rozhodovať medzi kompetentnými ,  zmenšujúcu sa zas o nejakú tú piaď.

  Mladík to nevzdal. Neuspejúc na jednom poli, našiel si veľmi rýchlo iný fundiš. Natrčil mikrofón k nemu a opesklo ho svetlo kamery.

  - Naši diváci by radi...-

  Vyštartoval po oboch. O publicitu nestál.

  - Vypadnite. Neotŕčajte mi tu tú opičiu červenú riť, nikto na vaše skomolené žvásty nie je zvedavý! Ste sprostá banda klamárov a farizejov, čo sa pre idiotskú sledovanosť neštíti ničoho! Skurvisynovia! – pritlačil prudko chalana k sanitke, až mu oná „opičia riť“, kvázi citlivý mikrofón vypadol z ruky. Kým ho zbieral, prešiel radšej na druhú stranu voza, aby počul, čo sa jej policajt bude pýtať a či dá na jeho dobre mienené rady.

  - ...takže po záverečnej ste ako obvykle zamykala kníhkupectvo...- začínal muž v tmavom mundúre už tretíkrát svoju reč, ale zízala na neho tak nepríčetne a tak detisky hlúpo, že to rýchlo vzdal. Natáčal sa, kde by našiel pomoc. Natrafil na neho.

   - Pán Gold, budeme musieť počkať, kým sa z toho šoku spamätá a potvrdí vašu výpoveď. Zrejme pod vplyvom osobnej zainteresovanosti a zodpovednosti cíti vinu za vzniknuté škody, ale ak sa naozaj pokúšala zabrániť katastrofe, ako tvrdíte a hľadala pomoc...-

  - Samozrejme, presne takto to bolo. Slečna ma oslovila, keď som prechádzal okolo, a požiadala ma o pomoc. Vraj v celej štvrti vypadlo elektrické aj telefónne spojenie a zrejme to ovplyvnilo aj fungovanie ostatných sietí. Požiadala ma, aby som spolu s ňou skontroloval ventily na poschodí, zadalo sa jej, že vydávajú neprirodzené zvuky... -

  - No, to ešte v správe upresníme, inštalatéri nám popíšu presný stav vecí. To viete, také tie odborné termíny. Len... prečo, pán Gold bolo zvnútra zamknuté? To mi nejako nejde do hlavy...- škrabal sa pod čiapkou policajt a premýšľal, či mu už o tom hovoril, alebo nie.

  V podstate mu nahrával na smeč. Aké ľahké je  dopĺňať skladačku, keď máte takého spoluhráča.

  - Sám ste to predsa veľmi presne, všetka česť, pán príslušník vašej záslužnej práci, skonštatovali. – lepil superlatívy, vediac, ako dobre každému, uja policajta nevynímajúc, padnú. - Slečna je zodpovedná a aby sa náhodou nič nestalo dolu v obchode, niekto sem napríklad nevnikol, zamkla za nami dvere. Žiaľ, kľúč sa zlomil v zámke. Kým ona sa pokúsila zamedziť rozsiahlejším škodám, lebo práve v tom čase, zrejme, prasklo to potrubie, ja som sa snažil privolať kompetentnú pomoc. Musím vás pochváliť, boli ste promtní a rýchli, tak to má byť...-  prikrášľoval stále viac a viac svoje rozprávanie a hlavne hrdinov v ňom.

  Počula, čo vravel. Nestačila sa čudovať. Ani nie tomuto preslovu, skôr tomu výstupu s novinárom. Až tak veľmi ho rozčúlil? Čím?! Prečo? Nezdalo sa to byť adekvátne.

  Záchranár ju omilostil, stačilo sa napiť, žiadne intravenózne tekutiny do nej dnes nepotečú. Požičali jej suchú deku, lebo tá policajná nevoňala a ani konzistenciou už neslúžila účelu a dovolili jej vstať.

  - Ďakujem. Aj za toho novinára, aj za toto... tú hrdinku. – zašepkala previnilo.

  Vinný sa cítil sám. Uvedomil si, že zrejme bola svedkom jeho výbuchu. Mohol sa ovládnuť. Nie, nemohol.

  - Neznášam ich. Jedných aj druhých... Nenávidím! Opovrhujem nimi! Všetkými! Pomáhať a chrániť! Veľkohubé heslá a nechajú človeka skapať na ulici. A potom nabehnú tamtí a tešia sa z ďalšieho žvanca, čo podhodia večne nenažratým hyenám pred televízormi, akoby ani nešlo o živé bytosti...- sklopil zrak a v hrudi ho zas bolelo. Zas počul šrípanie bŕzd. Dutý náraz. Rinčanie skla. Pobehovanie, pľušť, svetlá, výkriky...

  - Hovoríte o niekom konkrétnom, však? – položila mu dlaň na plece, ale striasol ju.

 - Tiež si ako oni?! Zaujímajú ťa pikošky?! Detaily?! Čím morbídnejšie a krvavejšie, tým lepšie?! – prestával kontrolovať sebaovládanie a doslova jej prskal do tváre svoje rozhodené vnútro. Oči mu horeli a cez stisnuté zuby pretláčal jedovaté slová.

  Necúvla. Ustála to.

  - Niekedy je lepšie dostať to zo seba von. Pokojne kričte, zrejme máte prečo...- vrátila ruku späť na zvlhnuté rameno.

  Mlčky sa díval na jej drobné špinavé prsty, ale už ich nestriasal. Vzal jej dlaň do svojej. Bola ľadová. Opatrne trel hánky aj články prstov, smutne im mlčky rozprávajúc o svojom utrpení.

  - Syna mi to aj tak nevráti...- stisol jej prsty a vypustil z dlane. Otočil sa a odchádzal.

  „Dočerta, tak predsa je ženatý. A má aj deti. Mal...“ preblesklo jej mysľou, kým jeho temná silueta úplne nezmizla v tme pomaly utíchajúcej ulice.

domiceli