OUAT - Pešiaci medzi prstami... 90. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

90. kapitola

Sobášna

 

  - Trochu švungu do toho umierania, sestra Sulivanka! – netrpezlivo pohupovala zadkom Perpetua, kým jej, postavenej na stole, sestry dožehľovali sklady na novom rúchu, čo narýchlo spichli z posteľnej bielizne donivočenej pani Peribleptie.

  Veď ona si aj tak nevšimne, že jej obľúbený čierny buret vymenili za sivasté zrebné plátno.

   - Bože môj, - zalomila ktorási dobrosrdečná a bohabojná sestra rukami, spomenúc si na hradnú paniu, - ...a tak veľmi preveľmi chcela tá chudina vidieť svadobný sprievod! –

  - Nehorekujte mi tu a držte tie špendlíky v tých krivých ústach rovno! – zachrčala na ňu Sulivanka, ktorá dnes mala na starosti, aby všetko malo hladký priebeh. Najmä rúcho novozvolenej matičky predstavenej.

  Sestra Kervera sediaca v rohu sa bezducho usmievala a šepkala do randálu kaukliarov, rozkladajúcich sa už vonku.

  -  Aj tak-tak sejú mak...aj tak-tak sejú mak...- a presýpala si pátričky z ruky do ruky.

  V jej beľmom či slzami, či obojím zatiahnutých očiach sa možno prehrávali snové vízie. Fantasmagorické obrazy plné neuskutočnených a neuskutočniteľných plánov s niekým, kto bol vzdialenejší ako vzdialený smrad hnojiska, ktoré pre tento deň kázali vyviezť ďaleko za hradby. Venovala mu, svojmu imaginárnemu... svoj plachý úsmev. Na viac v tomto živote už nemali nárok. Aj tak-tak...

  - Ideme, sestry, ideme...- povzbudzovala hrdo sa nesúca nová matka predstavená svoje ovečky.

  Húf čiernych poplátaných žien šiel vedený majestátnou novou matkou predstavenou, hoci v skutočnosti bola útla a drobná, funkcia, ktorú prijala, dodala jej sebavedomia a akoby bola aj podrástla. V duchu.

  Všetky v čisto naškrobených, nažehlených šatách a čepcoch, čo vzdorovali vetru, slnku, chladu i pohodliu mašírovali chodbami do hradnej mučiarne, kde už čakali netrpezliví svadobní hostia.

  Mníšky robili, čo mohli, ale v tejto bezútešnej krajine nenašli dostatok kvetov ani sviežej trávy, či aspoň nejakej tej okrasnej, prípadne aj otrasnej buriny a tak výzdoba zďaleka nebola taká honosná, ako plánovala, chcela a mala byť.

  Starý Bartolomej, vzatý dnes na milosť, sedel prapodivne vzpriamený na prašivom kresle, lebo keby sa bol pohol, spustil by do pohybu neľútostnú mašinériu jedovatých prachových zrniečok uvelebených v matraci jeho trónu.

  Takto iba neškodne, nervózne odlupkával triesočky  dreva z podpierky na ruky, kým druhá pridŕžala a nadvihovala opačnú časť sedadla, aby tak veľmi netlačilo na jeho hnátu, čo podopierala kratšiu nohu kresla, čo by sa inak zrútilo rovno na provizórny oltár, pred ktorým si od zimy mädlil ruky staručký farár privolaný ktovie z ktorej až dediny. Veru dlho hľadali, kým nejakého tu, v týchto končinách, vôbec  našli.

  Rumpelstiltskinovci sa porozliezali po celej miestnosti. Služobníctvo už, ako obyčajne, nemalo nič na práci, neokríkavané a nekontrolované prísnym správcom, čo sa táral ktovie kde, radšej sa pritajoval, kde mohol, lebo nemohol tušiť, odkiaľ na neho padne obvinenie zo sprisahania. Usalašili sa všetci v hradnej mučiarni, rovno v hladomorni a tešili sa, že hoci, po vzore ich hradnej panej, nič neuvidia, aspoň akustika tu bola kvalitnejšia ako na podlaží.

  Cnostná pani Peribleptia si hovela usalašená rovno medzi dverami a sebecky omackávala každého, čo prešiel okolo. Najradšej družinu kráľových šľachticov a vojakov, ktorí sa v prievane na jej prianie promenádovali hore-dolu už dobrú pol druha hodinu.

  Staručký, zo všetkého a všetkých vykoľajený farárko, hľadiac tým smerom šemotil iba: 

  - Sodoma...Sodoma...- lebo na druhé mesto, ktoré zasiahol boží hnev si v tomto zmätku za ten svet nevedel spomenúť.

  Bartolomej grúlil očami a znudene zíval do obručí okov, snažiac sa vytvoriť čo najdlhší prúd smradľavej pary.

   Jeho syn sa mračil a kýval rukou pred nosom, zacláňajúc si tvár nadôvažok širokým rukávom, aby si ho tu nikto nevšimol a nevyzval na prípadnú konfrontáciu. Chcel zostať inkognito, ale nechcel si nechať ujsť celé toto bláznovstvo. A zvlášť mladú nevestu, o ktorej sa veľa hovorilo. A ktorú skrývali jak bradavicu pod pazuchou.

  Príchodom mníšok sa všetci pomrvili a farár sa dokonca veselo zaškeril:

  -  ...Gomora! – trclo mu konečne, ako osvietenie do hlavy.

  - Komora?! – zakývala Perpetua nesúhlasne hlavou, lebo nič také tu, na Il Perko nikdy nenašli.

   - Nenašli šme ju! – zarevala Tera.

  - Ja viem, viem...- kývla jej predstavená,  priložila ukazovák na ústa, aby ju utíšila a sadla si na dereš.

  - Ako to, že viete a vyvaľujete ša tu na dereši?! – zalomozili Terine bezzubé škrane.

  - Veď si sama, Tera videla, že sme našli len atrapy miesto nej. – začala sa dosiaľ prívetivo naladená Perpetua mračiť nad sklerózou svojich podriadených, ale tvrdý šantung habitu ju škrel ešte viac. 

   - Nie je tu! Nie je nikde! – pokúsila sa záhradníčka znova nodhodiť tému a Perpetua to už nevydržala.

   - Prestaňte mi tu už konečne uši píliť pre zmilovanie božie...! -

   - Ámen. -

  - Áááá...men...- zarachodilo to mnohohlasne v mučiarni aj hladomorni na kňazovu výzvu, keď ten  predpokladal, že je načim načať obrad.

  - Pre zmilovanie božie, ešte aj vy začínate? - obrátila sa stará mníška takmer s plačom na kňaza. 

  - No, a kto? – nechápavo ten pokrútil hlavou dookola a napravil si strnisko na tvári, akoby sa bál, že bude prezradený...

  - Dobre, dobre, tak odznova...- posadila sa Perpetua a ani nevedela, čo to vlastne chcela.

  - Ne...má...me ju! – pripomenula jej až k uchu naklonená Tera.

  - Ja viem, Teruška moja, - položila jej zhovievavo trasľavú dlaň na strapatú hlavu. - Proste sa budeš musieť zmieriť s tým, že tu komory nieto. Ale nič sa ty neboj, svadobné pokrmy sú pečlivo pripravené... a odložené... a čakajú na nás na inom, vhodnom mieste. – skúsila i trochu kyslastý úsmev.

  - Kašlem na to!  Ši raďte jak štete! – prekrížila si Tera ruky na pupku a sadla nadurdená, že ju neberú vážne medzi ostatné sestry.

  Perpetua jej spokojne pokyvkala hlavou, hrdá, že má, tak krátko ešte vo funkcii, a predsa  taký dobrý vplyv a poslúchla ju, takmer bez slova. Ale na tom ešte popracujú. 

  Očami dala pokyn kňazovi, aby začal obrad.

  Ten sa zhlboka nadýchol a pomaly vypúšťajúc vzduch premýšľal, ako sa asi začínajú svadobné obrady, ale nič vhodné, múdre a príhodné mu akosi po rozume nechodilo. Vyzeral, že sa modlí, nuž každý mlčal a tváril sa obdobne.

  Našťastie sa Bartolomejovi práve vyšmykli okovy zo zorného uhla, vzhliadol dopredu, zatiahol hlavu späť. Nedalo mu. –

  - A kde máte mladý pár, há?! Alebo...staro-mladý...?- rozrehlil sa na vlastnom vtipe, až sa rozkašľal a rušil obzeranie sa všetkých prítomných.

  Všetci vyzerali bezradne.

  Iba Tera s rukami krížom skrz hruď sa sebavedomo uškerila a dvihla nos do stropu.

  - Tera, veď to ty si ju mala strážiť a priviesť ku kaplnke a následne aj pred oltár. Spoľahla som sa... – natočila sa k zdutej žene Perpetua, zaprúc sa o drevo na dereši.

  Tera ješitne ostentatívne odvrátila hlavu namosúrená, že jej dosiaľ neverili a nevenovali štipku pozornosti, ktorú by si teda ozaj zaslúžila. Rozhodla sa ešte chvíľu si to užívať a trucovať, ale nakoniec to nevydržala a zopakovala vetu, s ktorou už bola raz prišla.

  - Nenašli šme ju. Nemáme ju. Nie je tu! –

  V povizórnej kaplnke nastal chaos a obzeračky jeden po druhom, kto ráči prebrať zodpovednosť.

  Medzi dverami zahmkala nejaká postava. Nemohla ďalej, cnostná Peribleptia ešte neskončila dôkladnú prehliadku. Aj ona hľadala mladú nevestu...

  - Dovoľte, drahí prítomní, aby som vám všetkým odovzdal posolstvo našej všetkými vrele milovanej výsosti, jeho veličenstva Gregora II., z božej vôle kráľa nášho...- začal zvonivým hlasom Gaston a natŕčal pred seba akýsi zväzok zrulovaných listín.

  Perpetua vysotená Terou mu vyšla v ústrety, tušiac niečo nekalé a nepríjemné.

  Dočkala sa.

Domiceli, Fra Vargelico