OUAT - Pešiaci medzi prstami... 117. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

117. kapitola

Posledné znamenie

      Žena sa dívala bokom a predstavovala si okno. Aj s výhľadom. Bol bielo-svetlomodrý s barančekmi s rozplývajúcou sa srsťou. Presne taký, aký videla len zriedka. V poslednom čase ešte zriedkavejšie. Zrazu ju premkla pálčivá bolesť, že v budúcnosti ho už nikdy viac neuvidí. Ale to len baba zabodla do nej svoje zaslintošené karpavé  oko.

   - Kýchať, kýchaš? – vyfľochla na ňu vetu a utrela za ňou ústa. – Mohla by som ti dať líščí jazyk. Sušený. Urobíš si doň dierku a môžeš ho nosiť na krku. Alebo, ak nemáš ihlu, len tak omotaj koženou šnúročkou, ale na krky ísť mosí... Ako prívesok. To pomáha proti nádche. -

   Belle sa znova rozplynul obláčikový výhľad, keď sa jej pred očami roztočil akýsi amorfný hnedastý žvachol. Mala pocit, že sa v ňom čosi hýbe, možno červy, možno len pavučinky, čo na ňom sídlili svorne s ním visiace nad dverami,  rozmihotané v tom krútení. Nosom zachytila  tlmenú vôňu údeniny a v krku pocítila žalúdočné kyseliny. Hlbokým nádychom sa ich pokúsila potlačiť.

  Ozvalo sa len slabučké „Pčši!“

   - Tak to máme prvé znamenie! – zaprela si baba ruku v bok a prst druhej sotva vykúkajúci z rozstrapkanej rukavice chcela položiť na peru, ale úchytkom ho zazrúc, rozmyslela si to a nechala ho na pol ceste, nasmerujúc ho radšej k žene pokúšajúcej sa zabaliť sa hlbšie do plášťa a nebadane si utrieť nos od vyprsknutých hlienov.

  Baba akoby sa bola potešila.

  - Zimnica. Zimnicu máš? Uzimená si? -  testovala svoju obeť babizňa ďalej.

   Neodpovedala. Mdlo pozrela opäť bokom chcejúc vrátiť blankytné stádo. Bylinkárkine reči akoby z pozadia tmolili sa okolo nej, ledva stíhala vnímať ich obsah. Vedela, čo jej chce naznačiť. Už to vedela.  Len prijať sa to zdráhala.

   -  ...a hneď je veľmi uzimená, lebo sa horúčava... z vonkajších telesných údov... zhromažďuje ...do plodu... a ohrieva ho, ohrieva, ohrieva ... takže žena už nemá žiadnu vonkajšiu ...horúčavu... – prednášala baba a pokúšala sa nenápadne dolapiť svoju čiernu mačku, čo sa práve dotasiac sa niekde zvonka obtierala o teplo v strede stojacej pece, na ktorej bublalo čosi, z čoho vôbec nešiel dobrý pocit, tobôž vôňa.

  Izbu preťalo zlostné zamraučanie. Baba víťazoslávne držiac kocúra skoro pri konci chvosta ťahala ho, vzpierajúceho sa všetkými štyrmi labami,  s natiahnutými pazúrmi zaborenými do hlinenej dlážky smerom k návšteve.

  Najhoršie ho ešte len čakalo, keď sa mu hnáty odlepili od zeme a ocitol sa vo vzduchu. To už liečiteľka potierala koncom chvosta  ústa Belle nedbajúc na žalostné mravčanie svojho jediného spolupútnika v tejto samote.

   Ženou až po chvíli trhlo a zhnusená zazrela na čierny lesklý kúštik chvostíka, čo sa jej pred okamihom dotýkal pier. Ústa sa jej skrivili grimasou, akoby jej tam zostali popriliepané všetky mačacie chlpy sveta.

   - Neduživá si! – zvrieskla baba, keď sa zvieraťu podarilo pozbierať všetky svoje sily a pazúrmi zadrapiť sa zospodu do babinej pleteninou omotanej ruky.

  Tá mykla hnátou a kocúr letel do kúta aj s babinou výčitkou: - ...Takto sa majú neduživým deťom pery koncom chvosta čiernej mačky potierať ! -

   Kocúrik vyčítavo pozrel na babu a  skryl sa za akúsi hromadu chraštia, zostanúc však v strehu, boľavým chvostom jemne, nečujne tľapkajúc o zem.

   - A ty si ako dieťa. Celá útla. ...Aj onú... oné... boky máš útle. Zútleli ti včulek? To by sme mali druhé a tretie znamenie. Na schudnuté boky tu mám šalviu. Kúpavať sa v nej budeš... Ale, že nie moc často. Dobrý kresťan sa kúpava trikrát do roka... alebo raz za tri roky? ...Ani presne neviem... Som dnes akási zmagorená. –

   Ticho v bublajúcej chatrči preťalo slabučké zakašľanie Belle, keď voda v hrnci na špinavej, očadenej peci vyvrela a naplnila malú miestnosť štipľavou parou.

   - Na chronický kašeľ sú zas najúčinnejšie čerstvé svalstvo a koža z tej čiernej mačky, prikladané na prsia... Prsia máš? – odvrátila babizňa pohľad z čiernej kôpky v chraští, ktorá ako keby pochopila babine reči, vtiahla sa ešte hlbšie medzi pichľavé konáriky. – No, ako tak pozerám, máš prd! – zhodnotila hruď svojej návštevy. – A negrhci mi tu. Moju mačku ti aj tak nedám! A kašel nie je znamením. To teda nie! – poprávala si baba svoje vnady, podkasávala pod ne vlniak, aby toľko netlačili jej na hruď.

V chatrči to zas stíchlo. Starena i mladá žena  nad niečím akoby dumali.

   - Otvor! – vyhŕklo poznove z baby.

   Belle vyskočila a pozrela k priloženým, stále do pántov nezasadeným dverám.

  - Kde ideš? Šak nikto neklopal! ...Povedala som: O-t-v-o-r... Necháš tie dvere tam, kde sú! Načože ich otváraš?... Prievan mi tu robíš!...No... pozri... mačka mi zas ušla!... Sadni si, alebo ľahni... Otvor sa uzavrie... – dokončila tajomne baba a dala sa odväzovať si z rúk kusy handier. Uvoľnila dlaň, párkrát zapukala prstami poohýnajúc ich o jednu i o druhú dlaň. Zovrela všetky v päsť a vytrčila proti Belle svoj drapľavý ukazovák.

   - Otvor musí byť uzavretý!... Daj. Pozriem!... – nahla sa a už dvíhala žene spodok hrubej sukne.

   Belle stisla nohy k sebe a inštinktívne obranne čapla babe po ruke.

   - Že aká fajnovka! ...sa ti môžem vytoto... sa na teba...snažím sa, snažím a ...-

   - Tretie znamenie ! – vyhŕklo z vystrašenej Belle.

   - Potom jedine štvrté, keď už tak.... – priťahovala baba zas na rukách špinavé popruhy poslednými zvyškami zubov tak, aby jej z nich trčali len posledné články prstov.

  Spokojná s garderóbou ukázala si do lona.

  - Mesačný tok v obvyklý čas, ako to bolo predtým. Máš? ...Ááá...mám ťa! Nemáš! – roztiahla starena ruky a dvihnúc ich nad hlavu dala sa tancovať čudný ťarbavý tanec, akoby bola práve uhádla všetky tajomstvá vesmíru.

   Belle sťažka vzdychla a zatvorila zahanbene oči. Ruku si položila inštinktívne na brucho.

   - Hlad. Hladná si, čo?!...  Nedokážeš zjesť niektoré jedlá, ktoré si predtým rada jedla, a bažíš po zvláštnych veciach... Piate znamenie. A je to. Všetko si to pekne zauzľujeme. Uzly sú ti veľmi dôležité. Nosiť ich treba. Až keď príde ti hodinka všetky ich porozväzujeme. Teraz nie. Teraz by ťa mohlo odísť... – dvihla baba ukazovák a pohrozila ktovie komu.

    Mladá žena sa strhla. Baba vyslovila to, na čo sa ona bála, čo i len pomyslieť.

   - Pomôžeš mi! – vystrelila ako obarená, zakvačila sa starene o ruku ako predtým kocúr a zo slzavých očí sršala jej zdesená prosba.

   - Hóóó?! – zahučala baba. – Jááá som to vedela. Zmárniť ho chceš! Plodu sa zbaviť! Aby ho nebolo! Tak je, tak! Inak by si tu nebola! Jááá som to vedela...vedela som to... Čil ti je aj baba dobrá, ale na prevenciu tu nikdy nikto nemyslí! Ja by som ti mačacie rebro predala, ako talizman, aj ušného mazu z mula, hoci ten je drahší... Vtedy si mala prísť! ...Ale, nie! To je tá dnešná mládež! Povedať si jakteživ nedá. Potom sa spolieha na kadejaké ovčie črievka a rybie mechúre, slope to po ránu po tri dni vodu, kde kováči kliešte močili, ale nenaštuduje si, že najlepšie je predtým... tým oným... živej žabe trikrát do tlamy napľuť a zožrať aspoň jednu živú osu! ...a počas toho na toľkých prstoch ležať, koľko rokov ešte počať nechceš. Iste si namiesto prstov pod riťou kadejako rukami rozhadzovala, po chlapovi sa sápala... No, čul babo, raď! ...A nechceš radšej škoricu proti rannej nevoľnosti? Tej mám dosť. Veď nebudeš prvá ani posledná... Fakt to chceš vypudiť? -

   V Belle sa zrazu zbláznili všetky myšlienky. Roztriasli sa, rozbesneli, búšili do vnútorných stien ženy, stále meniac smer a intenzitu. Zrazu neovládala sama seba, strácala kontrolu nad svojimi pohybmi i emóciami. Triasla sa, kŕčovito držiac babu stále za predlaktie, nevládala sa nadýchnuť, tvár jej krčili vrásky bolesti a z úst jej vyšlo nešťastné:

   - Áno! -

   Chatrč zamrela.

Domiceli, Fra Vargelico