OUAT
Pešiaci medzi prstami
105. kapitola
Ona
Nevládal ísť. Vedel, že musí, že vlastné
svedomie ho nakope do... toho, aby šiel.
Bol ale na rozpakoch. „Kam?!... Ako?!... Čo?... Čo má urobiť ?!“...
No tak mu už niekto poraďte, vyveďte ho
z tej tmy, ktorá mu v jedinom momente zaliala celé vnútro, každú
tepnu naplnila jedovatým blenovým mokom, čo sa mu vrážal ako dýky do srdca, aby
ho rozmelnené, dodriapané, porozrezávané na franforce, aké sa krájajú, keď sa
varí bravčové soté na šťave, na hríboch a s cibuľkou, žilami rozvádzal po tele, zabíjajúc každú jeho
čiastočku franforcami zničeného sna.
Zhlboka dýchal, očné buľvy s
tlkotom uboleného srdca rytmicky dorážali do kože okolo nich, pripravené už-už
skočiť a dokončiť éru tmy, do ktorej upadalo vnútro i celé telo. Po
každom kroku muž zastal, len sťažka sa odhodlávajúc na ten ďalší. Zatínal
trasúcu sa päsť, hnevlivo, a predsa bezmocne, nedržiac už v nej príčinu
svojho rozpoloženia.
Odev ho začal omínať, dusiť.
Jedovato trhol golierom košele vyceriac do chodby oba rady bielych zubov a spotenú
tmavú hruď nepravidelne sa zdvíhajúcu s rozkymotanými svalmi ako v kŕči.
Zastal, dýchanie sa zrýchľovalo,
odkiaľsi dral sa srdcervúci výkrik, no skončil v mocnej pästi, päsť
v kameni chodby pritláčaná stonajúcou hlavou. Mokré pramene vlasov triasli
sa zlovestnými rykmi, čo pomaly prechádzali do vzlykov, opäť rozpínavo
zachrčali do päste, potom hlboké nádychy a šuchot droliaceho sa kameňa
múra, po ktorom sa zovretá päsť bolestivo šuchla dolu.
Postava chvíľu balansujúc, akoby
únavou, kymácala sa schovaná za vlasmi, až tvár, zas zničene skrivená vystrelila
do tmy stropu a päsť sa znova zaťala.
Muž trpel. Trpel tak veľmi, tak
očividne, tak nekonečne, až sa zúfalstvo dalo krájať vôkol neho a takto
pedantne naporciované prihodiť do hrnca na cibuľku zmarených nádejí upraženú do
zlatista. Krásne by to zasyčalo, mäso by zbelelo od horúčavy masti. Potom už
len pol hodinku, možno trištvrte dusiť a dusiť a dusiť...
Bol na mieste. Bol tu. A nevedel, čo
ďalej. Čo bude ďalej. Bude vôbec ešte niečo? Trebárs ako príloha?! Ďalší chod
nepredvídaných udalostí.
Vnútorný hlas, tak dávno sa už neozývajúci,
zastal si zrazu vedľa neho s nehmotnými očami zapretými na rovnaké miesto
v stene. Dvere.
„No, tak čo bude, pešiačik ?
...Vykroč, vykroč...veď už je to len kúsok... Teraz, len teraz máš šancu... budeš
povýšený, ty môj ponížený...pch-cha-cha.“ Ozval sa zlomyseľný, škodoradostný
rehot.
Päsť pribila ho do múra,
o ktorý bola postava už hodnú chvíľu opretá. Vtlačená do neho
a tlačila by sa aj ďalej, keby sa dalo vyhnúť tomu, čo ho čakalo. Čo ho to
vlastne očakávalo?
„Hádam si mi len nedostal strach? Ale, ale,
pešiačik, nič predsa nevie... nič nevie... nevidela, nebola tam... už tam
nebola...“ zviechavali sa výčitky zo steny.
Mali pravdu. Muž sa narovnal. Naoko
spokojnel, dych sa zmiernil, potemnelé oči vyjasnili. Bol to len sebaklam.
Rozpaky, nerozhodnosť, útrapy zhmotňovali sa a rozmnožovali geometrickým
radom.
Oblúkovité vráta, oproti ktorým
stál, začali sa pomaly odchyľovať. Gaston prehltol slinu. Otváranie mu
v rýchlosti ako prievan prevracalo stránky rozhodnutí a zrazu zas
nevedel, na ktorej je.
Vo svetle hrubej sviečky objavila
sa v žiari jej tvár. Rozpustené vlasy ledva dosahovali útle ramená sotva
badateľne vykukujúce spod košele pritlačenej ledabolo prehodeným plášťom, ktorý
skôr odhaľoval ako naopak.
Ústa pootvorené nevyslovenou otázkou.
Aká len bola nežná, krehká,
zraniteľná... Aká bezbranná v tom sliepňajúcom svetle. Pred očami sa mu
mihli spomienky na les, diadémy v čelenke, prstence dlhých páperových
vlasov, rýchly dych, kopanec, roztopašný smiech...
Žena vykročila. Chcela vykročiť. Nemotorný,
ťažký plášť zatarasil jej nohám cestu. Zakymácala sa, plameň sa zatriasol,
voskový valec duto dopadol na podlahu.
V poslednej chvíli ju
zachytil. Prelomila sa mu v páse cez jeho ruku ako hodvábna prikrývka.
Pomaly ju dvíhal k svojej hrudi, mäkkú a poddajnú, akoby ju nechcel
pokrčiť. Pomohol si druhou rukou. A bola uväznená. Nežne, jemne
v okovách mužných paží, s podlomenými kolenami, bosými nohami sotva
sa už nimi dotýkajúc chladnej podlahy chodby, po milimetroch sa dvíhala vyššie
a vyššie. Ruky predtým zvierajúce sviečku zakliesnili sa im medzi hrude.
Vnímala tlkot jeho srdca, trasúce
sa vlhké telo. Počula nádychy
i výdychy, ktoré sa miešali. Jedny ťažké, tlmené, druhé zmätené
a rýchle, tancujúce, nevyrovnané, vzrušené. Veľké prsty sa jej zaborili do
pása. Tlmene zjojkla. Nedbal na to.
- Pozri sa mi do očí ! - zasipelo
panovačne a predsa prosebne plačlivo chodbou.
- A kde ich máš ? –
zašemotila márne hľadajúc jeho tvár zasypanú spotenými už vlasmi.
Gaston preniesol tiaž na okýptenú ruku
a zdravou nahmatal jej dlaň. Chvejúcimi prstami vyťahoval ju zo zovretia
hrudí smerom k svojej tvári. Jej chladné nechty kopírovali obrysy muža.
Brada, líce, mihalnice...
-
Au, dofrasa, nevieš dávať pozor ?! – zaklial muž prižmurujúc zaslzené
oko.
Ozval sa smiech. Žblnkotajúci,
rozmarný, zovretý stále v Gastonovom objatí.
- Pustite ma... pane. Začína byť chladno...A vôbec. Celá táto situácia zdá
sa byť nejako nevhodná a... chápte ma... v mojom postavení a v tomto
rozpoložení... a pustite ma, pane...prosím. – povedala Belle, čo najpokojnešie,
hoci sama nevedela, čo vlastne chce povedať.
Na okamih sa jej zazdalo, že toto
už prednedávnom zažila. Objatie, tlmený hlas, dych, čo prezrádzal viac ako
slová. Nevidela do tváre tohto muža, a predsa vedela. Už teraz vedela, že
toto nechce. Takto to nechce... že... zľakla sa. Zľakla sa vlastných myšlienok.
Gastonovi neušli jej rozpaky. Ale
nepochopil ich.
„Ach, môj malý Gastonko... kde mi máš oči, kde
si podel rozum... prečo len nevidíš ?!... Nič nevidíš. Už nič neuvidíš. Máš oči
plné piesku. Zostal ti len prach. Piesok medzi prstami... Ach, milý môj...“
- Pomôžem vám znovu zapáliť
svetlo... Ak dovolíte. – povedal ku podivu rozhodne a stroho.
Pomaly ju položil na zem
a keď pocítil, že už stojí pevne ukotvená v mramore dlážky, povolil
neochotne zovretie.
Chvíľu sa ešte nepohla. Prebehla
ňou triaška. Možno z chladu, možno zo straty opory a jeho tepla. Po
kúsočku začala cúvať.
Uvoľnil prsty dlane a malá rúčka
vypadla z nej ako padáčik púpavy. Na okamih vzdorovala odporu vzduchu, kým
sa znova vzniesla k ramenu, narovnala lem zošuchnutej košele s očami
v podlahe, akoby zahanbená, prichytená pri čine. Nie, už nedokázala dívať sa mu do očí. Ohla
sa pre plášť a ťahajúc ho za sebou pohla sa do izby, pozývajúc ho nemo a predsa,
ako vždy.
Oheň v krbe z posledných
síl oslintával obhoreté pahýle dreva chabo žmurkajúc a neochotne vysielal
umierajúce záblesky svetla do pomerne veľkej izby. V rohu, takmer pod
oknom stála masívna posteľ zakrytá hrubým gobelínom. Túto noc zostala prázdna.
Vedľa nej truhlica s dôkladne
rozloženými šatami. Ich okraj bol ešte očividne vlhký a ani úbohý plameň
krbu ho nebude mať šancu do svitania vysušiť, rovnako ako malé topánky, do
ktorých sa už dávno bol zahryzol zub času.
Izbu akoby objímali veľké ramená
kríža nad truhlou. Pred kozubom malá trojnožka a udupaná amorfná kožušina
z čohosi neidentifikovateľného, čomu sa každý radšej vyhol. Pár polien
dreva a džbán dopĺňali skromné
zariadenie prechodného kláštorného obydlia, hoci v kráľovskom paláci.
Gaston, obíduc kožušinu, nahmatal stredne
veľký kus polena, poťažkal ho v ruke a obratne zasunul do stredu
pahreby. V izbici sa zotmelo, žeravé uhlíky protestne vyfŕkli hviezdičky
žiare, kým oblapili korisť. Pomaznali sa, poobzerali si ju z každej strany
dôkladne sa s ňou zňuchávajúc a zvýskli od radosti mohutným plameňom,
ktorého hlava, skôr ako sa upokojil, strácala sa hodnú chvíľu v ústí
kozuba.
Nechal si svietiť do tváre, bez
pohnutia. Na čele sa mu zaperlil pot. Sťažka vzdychol, sklonil hlavu
a zložil sa do chlpov pod nohami.
Belle podišla bližšie, potom ešte
bližšie. Spomalene si sadala na trojnožku nespúšťajúc oči z plameňa. Nohy
cudne stlačila k sebe, ruky zložila do lona.
Ohník veselo poskakoval, odrážal sa
v húštine jeho zvlnených čiernych vlasov, kĺžuc sa po ich nehybných
obrysoch, občas pohliadnuc aj na ňu rovnako nehybnú a mĺkvu. Čas plynul.
Unavená letargia usedala na všetko vôkol spolu s čiastočkami dymu, čo občas
po prasknutí zamieril medzi nich a rozplynul sa v tichu.
Prvá sa prebrala žena. Odlepila oči
z ohňa a pozrela vedľa seba. Sedel zvláštne skrčený, zapretý
o ruku, s hlavou sklonenou, takmer bez pohnutia. Nepremýšľala. Skĺzla
z nízkeho sedadla rovno k jeho nohám. Utúlila sa čo najbližšie
k telu, ovila paže okolo jeho svalu, oprela mu hlavu o rameno. Ešte
si úchytkom ponaprávala veľkú naskladanú košeľu okolo nôh, kým opäť znehybnela
skrytá v jeho teple.
Gaston Lonič sa boľavo zhlboka
nadýchol a pomaly vydychoval. Prvotný hnev premieňal sa na bezmocnosť,
zúfalstvo na pokoru. Ležala v jeho tieni schúlená, maličká a krásna
ako vzácny kolibrík zamotaný vo veľkej sieti košele. Oheň ju maľoval do
zlatista, až skoro pripomínala čerstvo prepečené prasiatko. Žiarila
v poloblúku jeho tela, ako socha panenky Márie v jaskynkách pred
kostolom. Mal pocit, akoby prosila o odpustenie všetkých hriechov,
pokojná, pokorná a rovnako zúfalo nešťastná.
Čo jej on mohol dať? Zničil jej
celý mladý začínajúci život, podpálil korene, čo jej dávali silu, rozsekal
korunu, rozšliapal plody... a koľkokrát ju už olúpal z kôry a nahú
nechal napospas neprajnému osudu...
Nikdy nebol nablízku, keď to
potrebovala. Nikdy ju nedokázal ochrániť. Vždy prišiel neskoro. Neskoro pre ňu,
neskoro pre seba, neskoro pre nich. Vždy. Aj dnes.
Aká nevyhnutnosť ju donútila ísť do
tej chatrče?! Kto jej to prikázal? Kto jej teraz vládne a hrá sa s ňou
ako s bábkou?! Kto jej to zas urobil ?!
Teraz mu dochádzalo. Niekto zas kuje pykle a ju
zneužíva na svoje ciele. Tak to bude. Jedine tak. „A ja blázon som si
myslel... ja som uveril...ja...“ obhajoval svoju konšpiračnú teóriu, z ktorej
vychádzala opäť nahá a nevinná, ako v ich prvú noc...
„Ale, ale, Gastonko, áno, ty si
videl. Videl si na vlastné oči! Všetko si videl, pešiačik úbohý. Tak čo si to
tu nahováraš? Čo môj... Zopakujme si to pekne...“ rýpalo neoblomné svedomie a vlastné
oči, čo videli. Naozaj videli...
Pred očami sa mu zjavila nočná
scéna z chatrče. Objatie. Vzdychy, šepot...Trhlo ním.
Belle sa len poševelila
a silnejšie sa mu privinula o hruď, schovajúc si dlaň do otvoru jeho vesty.
Nevidel jej do tváre. Bál sa
i dýchať, nieto, aby sa pohol, aby ju nevyplašil. Myšlienky rozbehli sa mu
všetkými smermi a na spiatočnej ceste podonášali každá za náruč
konšpiratívnych teórií dnešnej noci. Skladal si mozaiku, presúval kamienky,
zlaďoval farby do trojrozmerného obrazu. Kým skladal, žena zošuchla sa dolu na
kožušinu a pravidelný dych prezrádzal, že zaspala spánkom spravodlivých.
- Láska moja, - zašepkal ticho
hľadiac na jej profil ako na relikviu. – Už ťa nikdy neopustím. Nenechám ťa bez
pomocnej ruky ! -
Kdesi v kýpti ho zabolelo. Koľkokrát jej to už sľúbil. Koľkokrát krivo
prisahal...
- Ver mi, urobím všetko preto, aby
som ťa ochránil. Ten bastard ti už nikdy neskríži cestu, to ti prisahám! Touto
rukou podpísal som mu už dnes ortieľ smrti. Len ešte musím zistiť, kto
v tom má prsty. Kto na dvore, alebo nebodaj v kláštore jednom, či druhom je
zapletený do komplotu proti... A ja naivný som si už myslel, že jeho
veličenstvo je v bezpečí... Boj ešte neskončil. Veď počkaj, ty hnida!
Skapeš v tej chatrči. V tej prekliatej chajde, kde si si dovolil
siahnuť na česť tej, čo mi je najdrahšia! Toto ti len tak neprejde... Zbabelec!
Nemáš odvahu postaviť sa zoči-voči rovnému boju! Ženu ideš zneužiť, ty ohava!
Bezmocnú, bezbrannú ženu! Zabijem ťa, zabijem, zabijem....- šepkal čoraz
chrapľavejšie Gaston.
Stíchol, nežne očami pohladiac črty
schúleného anjela, spiaceho mu pri nohách.
Kdesi za oknom rodil sa nový deň.
Vedel, že musí ísť. Kráľ ho vzal
na milosť. Pozval...opäť raz po dlhom čase čakania na spoločnú vychádzku, možno
aj poľovka z toho bude.
Bezmocne pozrel na svoju mŕtvu
ruku. Ako rád by ju dvihol do náručia, položil na lôžko, nežne prikryl dotykmi
a...
...a musel ísť.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára