OUAT
Pešiaci medzi prstami
84. kapitola
Ona a on
Chvíľu trvalo, kým si jeho oči
privykli na prítmie a chvíľu aj to, kým sa odvážil pristúpiť k nej.
- Je vám už, dúfam, lepšie. - pýtal
sa s obrovskou ohľaduplnosťou a s ohnutou stále hlavou, lebo
nízky strop pokrytý pavučinami, so zrejme vlastným osídľovacím systémom
všetkého toho hmyzu, ani inak nedovoľoval. Možno zhrbenej babe a útlej Belle.
Tú, už konečne prebudenú do reality prekvapila taká náhla zdvorilosť k jej
osobe a nevdojak sa zapýrila a nezmohla na slovo. Muž sa zrejme tiež
ostýchal, možno i zapýril, ale v tej tme pod plafónom to nebolo
vidno.
Po chvíli roztržitého ticha sa
pokúsil nadviazať rozhovor.
- Horúčky sú tak trochu mrchavé
svinky... -
Belle vybuchla do neviazaného
smiechu, lebo jej toto nečakané konštatovanie z úst veľkého krásneho muža prišlo
náramne detinské, ako by sa naozaj prihováral malému decku. Ona je predsa
dospelá! Náhle sa znovu zapýrila, že ho o tom asi tak ľahko nepresvedčí,
keď sa tu rehoce ako kobola a nevie ani slušne odpovedať, ako sa na
otázanú dámu sluší a patrí. Nevie sa ovládať v prítomnosti muža, ktorý sa
jej už dávno páči a ktorého takto náhodou stretá...
- Ste nejaká červená, milá moja... - zvážnel - Nemáte zas horúčku? Ako vravím tie sú... - opatrne, ale odhodlane natiahol k nej
dlaň a priložil spakruky k čelu.
Zviezol sa po líci až k sánke a rozrušený
ruku radšej odtiahol, keď si k jeho prstom naklonila dôverčivo hlavu a prižmúrila
slasťou viečka.
- ...a nebyť tuná babky bylinkárky, čo nás
prichýlila, váš život by bol asi vážne ohrozený a to by som, to by... – jachtal
na ospravedlnenie za svoje neformálne správanie.
"Ako krásne to znelo v množnom čísle." Preblesklo jej hlavou, to „nás“.
Baba začujúc kompliment, bo
načúvala pozorne, len nedbalo kývla rukou dozadu a znova začala
bezmyšlienkovito kmitať ukazovákom nad truhlicou, sklonená viac, než by jej
bolo príjemné.
- Ja som Gaston. Gaston Lonič,
a som rytier jeho veličenstva Gregora II. Bolo mi potešením stretnúť vás na dne tej
priekopy, kam ste... náhle a nečakane... a asi aj pre vás prekvapivo
...skončili v mojom náručí. Nie, nie...nebojte sa, všetko v najväčšej
počestnosti...- nastavil ruku, vidiac, ako dievča zbledlo a otvorilo ústa
dokorán, zhrozené, čo to počuje. - Teda, aby som upresnil a uviedol všetko na pravú
mieru, dopadli ste dolu, k mojim nohám a zamdleli. Hore v pevnosti
bolo pomerne rušno, nuž som si dovolil odniesť vás...sem. K babke bylinkárke. Má dobré meno po kraji, po obvode, aj v centre ríše a... starala sa o vás.
O nás. – už nevedel, čo dodať.
Belle sa usmievala. Rytier.
Záchranca… A znova to krásne znejúce: „O nás“.
- Potešenie na mojej strane. Som Belle.
Belle French. A som ...budúca manželka... ktovie koho. O tom totiž
nerozhodujem ja. – odpovedala s trochou sarkazmu, aby sa vyrovnala jeho
rytierskemu stavu. – A mrzí ma ten ukradnutý kôň... tam pred sedliakmi na
hradskej. A aj ten kopanec v srevrenských lesoch. – odvážne sa
priznávala k svojim hriechom.
Tentoraz trhalo kútikmi úst Gastonovi.
Chcel byť taktný a nespomínať to, ale ona... ona je taká iná. Nebojácna.
Životaschopná. Všetkého schopná. Hľadel na ňu, ako hľadí na neho a premeriava
si ho pozornejšie. Od hlavy k pätám, na niektorých miestach sa pristaviac i dlhšie...
Trochu viac sa pomrvila na lavici a do
stehna sa jej zadrela trieska. No, nedala na sebe nič znať. On však zostal celý
nesvoj. Neušlo mu to. Trieska! Trieska! A kdesi v neexistujúcej ruke,
ruke ktorú chcel pred ňou skryť a nebolo treba, ho pichlo rovnako ako pri
srdci.
Pokúšala sa nenápadne íverček
dostať von, ale čím viac sa hmýrila, tým viac to bolelo. Nadýchla sa zhlboka.
- Nedá sa nič robiť. Musíte mi pomôcť. –
zvrtla sa a vyhrnula sukňu. Biele hladké stehno rozsvietilo chalupu.
Sťažka preglgol a neodvážil sa.
- Uhni, ty hrdina! - odsotila ho baba, všetko dôsledne
sledujúca, spozorujúca, ako pobledol a roztriasol sa, dokonca, kúsok
cúvol, akoby sa mu zahmlilo pred očami. Obyčajná, ničotná trieska.
Obratne vytiahla na prvý pokus drievko, vytrhla Belle handričku s masťou, čo bola predtým na ruke,
pretrela miesto a ironicky sa zaškľabila na muža vzadu.
- Môžeš pofúkať, panáčik. Prv sa
zahojí! -
Ale Belle si už skladala sukňu a pokúšala
sa nahodiť bázlivé zahanbenie. Veľmi jej to nešlo. Čas na zmenu témy.
- Ako som vravela. Prijala by som
vašu pomoc... potrebovala... by som vašu pomoc... ako vidím, ste iste statočným
rytierom. Hrdinom dokonca. – vstala a siahla mu na rukáv.
Nemýlila sa. Bol prázdny. Niečo
ťažko stráviteľné sa jej prelialo útrobami, ale ustála to a smelo mu
pohliadla do tváre, dokonca s úsmevom z kategórie obdivné a uznanlivé.
- Urobím všetko. Všetko, čo je v mojich
silách. Pre vás... – habkal dojatý.
Ona! Stojí tu tak blízko vedľa
neho. A díva sa mu do očí a plytko dýcha. Ona... jeho víla.
- Kým ste spali, bol som opäť pod
hradbami Il Pergo. Strhla sa tam šarvátka medzi vojakmi kráľa a Gostigradovými
kumpánmi. V kráľov prospech, samozrejme. Sestry, čo tam, ktovie z akého
dôvodu sídlia, vraj hľadajú kohosi a vojaci im pomáhajú... – skúšal podávať
najnovšie kusé správy.
- Hľadajú mňa. Chcú ma upáliť, ako
čarodejnicu, predpokladám. Videla som hranicu. – sadla si Belle a pritiahla
nohy k sebe do klbka.
Pozrela na muža, či ho neodradí jej
priznanie. Neodradilo. Ale stuhnutá šija, od neustále klonenej hlavy a to,
že ona tak odvážne pred chvíľkou stála mu tvárou tvár, primälo ho prisadnúť si
k nej. Byť pri nej bližšie, ako blízko a chrániť ju.
- Nebojte sa. To by som nikdy
nedopustil. Verte mi...- stíchol a položil dlaň na tie jej, zvierajúce
kolená. Aj keď sa to nepatrilo. Nemohol odolať. Zachvela sa, ale nestriasla
jeho vlhké trasúce sa trochu prsty.
- Navyše bolo to nedorozumenie. - pokračoval. -
Stretol som bratov z kláštora vo Fortréz, práve boli na odchode, poznáme
sa, porozprávali mi o tom. Fatálny omyl, zmýliť si chovanicu kláštora
s...bosorkou. Zrejme ju... zrejme vás, teraz je mi to jasnejšie... hľadajú preto...môže ich trápiť
svedomie a chcú sa kajať a vraj už majú prichystané nejaké
zadosťučinenie pre ňu. Pre vás. – skúšal ju potešiť, hoci nevedel presne o čo
ide. Nebezpečenstvo však, podľa neho, nehrozilo.
Belle pritakávala, ale váhala
uveriť.
- Čo ak je to len pasca. Ďalšia
pasca, do ktorej padnem? – otočila sa na svojho rytiera.
- Môžem vás odviesť do Fortréz, k svojmu
otcovi, opátovi Gavrilovi. Vystaví listinu, zruší všetky obvinenia, vyhlási
vás... –
- ...za svätú! Už to vidím. –
prekrútila očami Belle.
- Za nevinnú. Sprostí vás viny.
Každej. Má takú moc. – uznal, hoci nerád.
Kývala záporne hlavou. Stíchla. Odmlčala sa. Povzdychla. Sklonila hlavu. Začala po chvíli iným, pokornejším tónom.
- Vrátim sa tam... - mykla hlavou
smerom von. - K sestrám. To je môj jediný domov, čo som kedy mala. Nemám
už rodičov, súrodencov, muža... Nemám nikoho na tomto svete, len ich. Môj osud je
v ich rukách. Podvolím sa...- šepkala so slzami na krajíčku a on nemal
odvahu sa jej priečiť a kričať do celého sveta, že nie je sama, že je tam
on, že má jeho a on ju ochráni a...
...a tak to potrebovala teraz počuť.
Smutne sa na neho pozrela a čosi
sa v nej v ten moment zlomilo.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára