OUAT
Pešiaci medzi prstami
82. kapitola
Prebúdzanie
Prebrala sa z omámenia. Únava a strach
ňou stále lomcovali, zvlášť, keď si uvedomila, že ju obklopujú steny. Z konárov,
tŕstia, hliny a kadejakých meľniacich sa pri každom závane vetríka vonku,
bylín, rozvešaných všade okolo. Kadejaké síce, ale steny! Je zasa väzňom? Koho
tentokrát?!
Pomaly si sadala na prični. Všetko
vôkol zas zaševelilo a prezradilo votrelca. Ju.
Prítmie sčernelo. V chatrči sa
náhle zotmelo. V otvore, v ktorým ešte kde-tu prerážalo podvečerné
lesné teplo zjavila sa ozrutná postava. Bola čierna ako hrada u kováča,
mohutná a neforemná. Trčali z nej šnúrky zle vypracovanej,
nekvalitnej tkaniny, sadlo a hlieny.
Ozruta si palcom a ukazovákom pošúchala
nos, zakyvkala hlavou a otočila sa na odchod.
Belle trhlo. Zozbierala zvyšky síl
a vystrelila dopredu. Musí preč. Ujsť!
Nestačila ani vykríknuť a pristála
na hrudi opachy, čo si odchod rozmyslela a obrátila sa.
- Čo sa trpúceš?! – zadrncala ňou
baba a chytila ju mocne do svojich láb.
Odtisla splašenú devu späť k prični
a stala si rozkročmo medzi veraje.
- No, čo na mňa civíš, jak oplazená?!
V živote si nevidela dobrú babku bylinkárku?! Tá mládež je dnes čoraz
spostejšia. Už som tu nedávno jednu takú mala. Ptfuj! – odpľula si smerom k Belle
a zberala sa zas von.
To dievčinu popchlo k činu,
ale skončila zas pricapená na babe. Nedala sa však. Odstúpila o krok,
zaprela sa drobnou rukou do baby, nechtami, hánkami, zápästím, lakťom, pažou,
ramenom i kľúčnou kosťou skúsila ňou pohnúť.
- Baví ťa to?! ...Skončila si? -znudene zapotila baba.
-
Vyfuň! - vrátila jej smelo.
Baba veru s takým odporom
nerátala. Vykrútila však raz-dva slabej dievčinke ruky za chrbát a odkopla
ju nemilosrdne späť do útrob svojej chatrče.
Ležiacej na tvrdých doskách, s babiným
kolenom zaboreným medzi lopatky, odnechcelo sa Belle ďalšieho odporu.
- Tak a čil
na očúvaj! - pritlačila sa baba mocnejšie do zajatkyne. - Máš právo mlčať, máš
právo nevypovedať, ale čokoľvek od tejto chvíle povieš, najmä proti mojej
maličkosti, bude použité proti tebe! Takže, vo vlastnom záujme, ak sa máš čo i len trošku rada, drž hubu! Sklop pekne uši! Šúchaj
nohami! Modli sa, ak vieš a buď k staršej osobe slušná, bo môj vek si
to už zasluhuje... že „Vyfuň!“ ...no, slýchal to kedy svet!? Ty decko jedno
nevychované! – ešte raz sa baba s chuťou nadvihla a doskočila do dievčiny,
no oľutovala to, seklo ju v krížoch a vyvalila sa vedľa prične a v takejto
neprirodzenej polohe zostala jojkať vykotená na dlážke.
Belle nelenila. So skriveným
úsmevom hľadela na v bolesti sa zvíjajúcu ozrutu. I vrhla sa na ňu s otázkou.
- Čo tu robím?! -
- Ležíš mi na ľavom cecku, ty ťapa! -
Belle sa pomkla o kúsok a zopakovala
otázku. Nástojčivejšie.
- Nepoviem! - zvrieskla ľahostajne baba a
podložila si ruku pod hlavu, aby ju netlačilo.
- To bude tvoj posledný hrdinský
čin! - narovnala sa Belle, vyskočila na
rovné nohy a pohľadom pátrala po čomsi, čím by babu ovalila.
Lenže ani baba nebola žiadne béčko.
Šikovne chmatla dievča za členok. Belle prehlo, stratila rovnováhu, no včas sa zachytila
suchého zväzku tenkých stoniek a zostala na ňom visieť ako nezrelá hruška, či ťahavý sopel babieho leta.
Baba, ktorá jej stále pevne
zvierala nohu v narte, započala nepríjemne škriekať.
- Už aj sa pusť môjho
kostikvasu, dievčisko hlúpe, nepodarené! Či nepočuješ?! - mykala bylinkárka
tenkou nôžkou, no Belle just sa o to pevnejšie zaprela.
Cítila ako sa jej
ostré výčnelky byliny zarezávajú do dlane, stopky do prstov.
- Ja som si ho
nevypiplala na to, aby mi ho nejaká nevycválaná čviga vykynožila, pre nič, za
nič! Na daromnicu poničila! -
Belle sa zatmievalo pred očami,
bolesť v ruke sa stupňovala.
- Už aj sa ho pusť! – ziapala babizňa.
Konečne sa jej podarilo vyslobodiť
si nohu z jej drápov a pohnúť sa bližšie k dverám. Neúnosná
bolesť na dlani ju však pribrzdili. Otvorila ruku. Opúchala, objavovali sa na nej a zas
mizli žlté a fialové čmuhy, podliate zakaždým krvou, na niektorých
miestach v skutku do krvi prerezané a krvácajúce. V nemom úžase
zostala ako prikovaná. Jedna ruka dopálená, druhá znivočená akousi bylinou. Prečo?!...
Baba sa medzitým ťarbavo zviechavala,
praskala kĺbmi, spokojná, ako dobre sa ponaťahovala, vďaka dievčinke, i chrbát
prestal bolieť, ani kolená sa neozývali, v hrudi netlačilo, nuž ju vzala na milosť. Spod fertuchy vytiahla
kus tmavej látky.
- Tu máš! Toto si tam rýchlo
prilož, lebo ti tá hnáta môže aj odkväcnúť, alebo aj odhniť, ak si slabšej,
neduživej nátury a potom len po psovi hodiť. Ale ja tu amputácie nerobím.
Budeš musieť do mesta, ku kováčovi, alebo ešte lepšie ku katovi. Ten je
odborník, na také... – spozorovala, že dievčina sa už kláti, tak zmĺkla.
Roztrasená Belle kus podávanej handry najskôr
nedôverčivo ovoňala. Zdalo sa jej, že sa jej marí pred očami. Dúha? V chalupe?!
Jednorožce?! Pruhované?!... zamdlela.
Keď sa opäť prebrala, ruku mala už
celú poviazanú, jednu jak druhú a obe k sebe. Baba už neriskovala.
Na
jej prekvapenie, všetko tu akosi pekne voňalo. Aj sa jej to tu zdalo útulné. Aj sa
usmievala.
Babe bolo jasné, že účinok drogy
stále frčí, len kývla rukou. Chvíľu bude ticho. Nechala ju dokonca vyusmievanú a rozospievanú vymotávať sa
z obväzov, nezatiahla ich priveľmi.
Vlhká látka ani neštípala, ani nič
nebolelo a keď ju po hodnej chvíli konečne sňala, rany i pruhy boli
preč. Aj popáleniny vybledli, len nebadané jazvičky ako upomienka zostali a asi
zostanú navždy. S obdivom si prezerala zázračnú látku, zázračný domček, i zázračnú
babku naklonenú dolu nad akýmsi lavórom tak, že keby je mladšia, tak jej vidno
až do budúcnosti, ale deti zrejme tejto žene neboli súdené. To by tu nehnila
uprostred lesa. Na samote. Ach, aká krásna, zázračná samota...
Krotká sedela v tmavom kúte,
úplne odovzdaná už svojmu osudu. Nech bude aký chce.
Zrazu sa otvorili dvere a v nich
sa objavila ďalšia silueta. Mala však mužný, mužský hlas.
- Už je
hore? Už pri vedomí?! Prečo...prečo ste ma hneď neohlásili? – natočil sa muž k babe,
akoby sa na dievča v kúte i bál pozrieť. Bál. Ostýchal.
Nevidela mu do tváre, lebo zvonka
prúdilo pomerne ostré svetlo. Bol to prelud? Stále pod vplyvom bylín? Kdeže by
sa tu, uprostred lesa vzalo svetlo? A uprostred dňa zvlášť. Neerdží vonku
biely kôň?! Princ je už dnu...- oprela si Belle hlavu o vlhkú stenu a privrela
viečka. Napadla ju akási melódia a kým sa spamätala, zistila, že si ju
nahlas hmká.
Muž stál pred babou a čosi jej
šeptom prísne vyčítal. Hrozil sa, mračil. Baba mdlo načúvala. Bola už zvyknutá
na kadejakých hostí. Na takých, ako sú títo dvaja, obzvlášť. Bitka, priečenie,
nadávky...a babo raď! Čil buc múdra, keď je zväčša celá dedina sprostá...
Dotasili sa na svitaní. Znivočení obaja. Prichýlila ich. Niečo jej zas kvapne. Vyzerajú nie chudáci, len úboho teraz. Zima bude dlhá...
Spozorujúc, že sa na nich už díva,
dokonca pri plnom vedomí s očami už nezakalenými, muž sa vystrel, akoby
salutoval a trochu jemnejšie, než doteraz sa ozval.
- Ako sa mi má? – skúšal vykročiť,
ale nedalo sa mu. Strach a obavy ho priklincovali na mieste A ešte niečo
lepkavé na podlahe, z čoho sa nedala vytiahnuť čižma.
- Či ja viem?! Sám sa jej popýtajte! -
Baba sa odvelila k truhlici,
nahla sa nad ňu, zadumane do nej hľadela, kmitala prstom tam a späť, akoby
niečo počítala a druhou rukou si tlačila na zas ubolené kríže, pre ktoré
bola šoková terapia zrejme prirýchlou liečbou a vzbúrili sa proti nej. Už
oľutovala, že deve pomohla, navyše v zrýchlenom konaní, bo sa dalo i inak. Boľavejšie, čas naťahujúcejšie, ale bolo neskoro. Dostala predsa zaplatené vopred.
Nech čím skôr radšej obaja odkapú...
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára