OUAT
Pešiaci medzi prstami
114. kapitola
Smädný hlad
- Tá babizňa plesnivá, obhoretá odmietla ísť so mnou! - dunivými krokmi
sprevádzaný ich mnohonásobne odrazenou ozvenou vošiel do kobky muž.
Neprekvapilo ho ticho, šero ani potuchlina, aklimatizovaný premával sa tu prirodzene,
vždy vediac, kde sa ohnúť, čomu vyhnúť, aj kde stúpiť. Až na pár výnimiek, či
skôr málo šťastných náhod. Šiel popamäti, nepotreboval ani svetlo. Len občas si
vypomohol starými, dotykmi vyhladenými značkami vyrytými predkami a najmä
väčšími zadkami do stien, ktorých polohy sa tradovaním prenášali
z generácie na generáciu už asi dva-tri roky.
Ošúchal
si obšúchané ruky jednu o druhú a prudko otočil hlavu smerom
k žene, odhodiac tak aj hrivu, čo mu spadla dopredu do tváre pri ohýnaní
sa v nízkych chodbičkách, späť na chrbát.
Trochu
oľutoval, že tak prudko, stena bola ešte blízko. Našiel ju tam, kde ju nechal.
Akoby od jeho odchodu neuplynulo niekoľko hodín, ale len niekoľko prevrátení vskutku
miniatúrnych, sotva dva aj štvrť funta vážiacich presýpacích minútiek, čo
používali hlavne v kuchyni, aby správne pripravili vajíčka na mäkko, na
tvrdo, alebo na hniličku. Väčšinou boli na jedno použitie, lebo piesok
v parnom, teplom a večne klokotajúcom prostredí kuchýň vlhol. A nepomohli
ani modlitby k svätému Vavrincovi, patrónovi kuchárov. Našťastie všetci
uprednostňovali vajcia na tvrdo. V akomkoľvek prostredí.
Sedela
mĺkvo opretá o stenu a neprítomne
hľadela pred seba. Napojil sa na smer jej pohľadu a prekvapený
zmeravel.
- Kde je?!
-
- To
v tejto chvíli jasné nie je... – zašepkala nezúčastnene odpoveď.
Priskočil
k nej, nešetrne ju chytil za obe ramená a odlepil od slizkej steny.
Držala už len na niekoľkých miestach.
Bledá, bez
známok života, ako plátenná bábka hodila hlavou dopredu a zas dozadu, vyhýbajúc
sa stretu s jeho očami a so stenou. V oboch prípadoch márne.
Suché pery sa chveli, v zreničkách márne hľadal strach, odpoveď či aspoň
náznak niečoho. Nič. Svetlé dúhovky sa nehybne odleskovali v chabom svetle
bez akéhokoľvek záznamu udalostí, čo sa tu za posledný čas odohrali.
- Ublížil
ti?! Nie si zranená?! – pohadzoval útlou ženou pátrajúc po príčine jej náhlej
letargie.
Prevaľovala
sa mu v rukách mľandravo a nepríčetne. Pritisol si ju k hrudi,
šepkaním do riedkych vláskov snažil sa ju upokojiť.
- Pššš...pššš...už
je dobre...pššš...som tu...s tebou... -
Náhle
pocítené teplo a omamná vôňa jeho vonkajším vzduchom napitého odevu
skutočne ju upokojila. Pokorne si odložila ucho z tvrdej kovovej pracky
remeňa do jemne opracovanej kože vesty a zhlboka sa nadýchla. Starosti
vyšumeli, otázky vyprchali, problémy zmizli. Zostali len oni dvaja... Konečne
zas sami dvaja...
A kobka,
dohárajúce sviečky, vlhké steny, vymletá dlážka, kamenné lavice s prázdnym
oltárom...
- Chcela som... myslela som, že prichádzate... šla
som vám v ústrety... –
- Moja... – veľkou dlaňou pritlačil jej tvár
k telu, až jej vykrútilo ústa do neprirodzenej grimasy a zapchalo
jednu nosnú dierku.
- ... plislo mi nevolno... po pál klokoch... naplo
ma... -
- Viem, stúpil som do toho. To nič. To uschne.
– ospravedlňoval ju gavaliersky.
Kedysi
dávno, ktosi múdry, pod menom v starých análoch zapísaných ako Vin Diessel
povedal, že: Byť chlapcom je otázkou
narodenia, byť mužom je otázkou veku, ale byť gavalierom, gentlemanom je
otázkou voľby. Zvolil si...
Odlepila sa od neho, prsty zaryla do ramien.
Vlastne len chcela zaryť, koža kabátca sa vzoprela a odniesli si to krehké
nechty.
- Bola
som preč len chvíľu. Zabudla som si svetlo... a keď som sa poň vrátila...
nebol tu. Už tu nebol! ...Bála som sa, tak veľmi som sa zľakla a vy ste tu
tiež neboli... – spočiatku takmer detské naivné výhovorky prešli v jednej
chvíli do strohej výčitky.
V očiach
sa jej prevrátili panenky, potemneli, stiahli sa do úzka a zabodli svoje
čepele do tých jeho.
Zase to
bola ona. Zase stála na svojich krásnych rovných, zvlhnutých nohách pevne
a odhodlane, hoci teraz v pololeže cez neho, udržiavala stabilitu len
vďaka jeho mocnému objatiu. Zase hrdo držala hlavu hore, aj so zdvihnutou
bradou a vzdorovito vytrčenými perami, trochu otvorenými, vypúšťajúcimi
obláčiky pavučinkovo jemného dychu. Trochu páchol po zvratkoch. Zase to bola
ona.
Nedokázal
sa ovládnuť.
- Fuj !
Čo si jedla?! –
- Už sa
ani nepamätám. Ani čo, ani kedy, ani koľko... V tvojej prítomnosti i
neprítomnosti čas tak letí... – zadívala sa hlbšie, ponárala do hnedej tône a hľadala
vyležané miesto, kam sa zloží a nechá tíšiť. Hladne, lačno, náruživo i krehko.
Ako on bude chcieť.
Otrel jej
kútik úst. Takže krehko...
- Tuším
naposledy dnes ráno niečo málo chleba, niekoľko druhov kaše, hrach, bôb,
konopný olej, hríby sušené i nakladané, solenú či údenú hovädzinu a bravčovinu,
divinu, syry, maslo, vajíčka, med, z drevených súdkov pivo, uhorky, mrkvu,
kapustu čerstvú i kysnutú, repu, cesnak, cibuľu, petržlen a prirodzene ovocie -
jablká, čerešne, slivky, hrušky. Možno chceli sestry pripraviť aj čosi lepšie,
ale ponáhľala som sa... Je mi jasné, že by vám viac voňala kaša z lupeňov
čerstvej ruže či bazy ochutená medom, vínom, maslom a hrozienkami,
prípadne brezovou alebo javorovou miazgou, ale pochopte, nie je na ňu obdobie. –
dívala sa stále vážne, akoby ani neobracala na žart a nezakrývala trápnosť
situácie. Ona namiesto neho. On je už raz taký. Zvykne si...
Rumplovi
stiahlo žalúdok i hrdlo. Matne si predstavil starú hradnú kuchyňu jeho
detstva, plnú špiny, odpadkov, záhadného, nič nepripomínajúceho neporiadku, kde
chýbali pokrievky, kotlíky, hrnce, trojnožky, rošt, hák na kotlík, nôž na sekanie, lopár,
varešky, pekáč, strúhadlo, mažiar s tĺčikom, cedidlo, soľnička, krčah na ocot,
kutáč, metla, metla na vymetanie ohniska, misky z dreva a cínu, košík na
uloženie misiek, nádoby na ukladanie jedla, nádoba na horčicu, drevo, hobliny,
triesky, hrnčeky, mech na rozdúchanie ohňa, ražeň na opekanie chleba, sekáč,
naberačka, i kaďa na oplachovanie...
Jediné, čo
si pamätal, bol vzácny medený kotlík, ktorý stará hluchá kuchárka opatrovala
ako svoj vlastný sluch a iba hradný pán a jeho brat, strýko fakľožrút
mohli požívať pokrm pripravený v ňom, napriek tomu, že akýsi felčiar
tiahnuci krajinou a prespavší pod ich strechou, vtedy ju ešte mali,
upozorňoval ich, dokonca prísne a hlasno vystríhal, že meď prináša
choroby, poškodenie pečene, demenciu, kŕče i triašku. Radšej sa ho po
prvej noci striasli. Ale držal pevne, keď ho striasali z hradnej veže.
Striaslo
ju. Hladom stiahnutý žalúdok ohlásil svoju prítomnosť bolestivým kŕčom.
- Nie je
čas myslieť na jedlo. Nepozerajte sa tak na mňa. Tento pohľad poznám. Dívali sa
tak na nás s Viorelou naše vychrtlé kozy v chlievoch za kuchyňou
v časoch, keď sme samé nemali čo do úst vložiť. Veľa si z toho
nepamätám... Bola vojna. Nám chovankyniam chceli všetko zatajiť, ale kaša
z rozdrvených žaluďov, bez mlieka, bez masla nám škodoradostne prezradila
všetko. -
Teraz
striaslo aj Rumpla.
Útrapy,
ktoré prežila jeho milovaná, by ho možno inokedy dojali i rozcítili, teraz ich
však do pozadia zatlačilo niečo iné, niečo, čo mu vyrylo hlbokú brázdu
v mozgu - meno „Viorela“. Meno
kráľovnej. Meno, ktoré spomínal správca i Gostigrad v súvislosti... s istou zámenou.
Ale nedal
to na sebe znať. Nechcel ju rozrušiť viac, ako bola. Začal z iného súdka.
- Ale ja mám na niečo chuť! – zašepkal tlmene.
Kobka
stíchla.
Domiceli,
Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára