OUAT - Pešiaci medzi prstami... 77. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

77. kapitola

Návštevné hodiny

 

  Aby sa vyhol ďalším uši drásajúcim výčitkám, vyliezol pisár z kade, chvíľu sa vystavoval slnku, aby obschol a potom sa rozhodol priklopiť bránu. Celou svojou chabou silou sa do nej toľko zapieral, až sa mu podarilo vycentrovať ju s druhým krídlom a takmer i pribuchnúť. Už-už bolo krídlo brány  nadoraz, keď sa zrazu zaseklo a začalo čudne erdžať. A nie a nie s ním hnúť.

  Keď už pisára od tlačenia pichalo v boku a mal pocit, že oná činnosť je na niektorých miestach i úspešnejšia ako s bránou, odlepil konečne gate od popukaného dreva a pozrel sa, čo stojí v ceste jeho urputnému úsiliu.

 Zo štrbiny medzi dvoma krídlami naňho vyplašene civela hlava hnedého koňa. Krvou podliate oči úpenlivo prosili o vyslobodenie z tesného zovretia a za bránou sa ozýval besný dupot nejedných kopýt a vzrušené pokriky ľudí. Niektoré tesne za bránou iné ešte zďaleka.

 V afektoch nebolo počuť, či ide o mužov, či ženy, no jasné bolo to,  v akej nálade spoločnosť je. A akoby nebolo nešťastia dosť, blížil sa hradnej bráne zas aj kastelán.

  -  Megera mizerná! – doznievala jeho správa mníške, čo mu zatarasila vchod do sotva nanovo vysvätenej mučiarne, aby objekt nepoškvrnila pohanská noha Rumpelstiltskinovská.

  Jeho purpurová tvár razom zmenila niekoľkokrát za sebou odtieň, uvidiac nezvyčajný výjav v bráne. Baranidlo v dizajne koňa?! To ešte jakteživ nevidel, o tom neslýchal. Aký to módny výstrelok! Najskôr kdesi zo západu. Neuveriteľné. Obzeral si z patričnej diaľky prepracované detaily, netušiac, že Pán ich už prepracoval k dokonalosti, keď tohoto momentálne trpiaceho živočícha tvoril.

 Pisár už dávno vzal nohy na plecia a tak mu hore-dolu a zo strany na stranu kibicoval len chudák kôň, čo sa svete nevedel dostať z obkľúčenia zle ohobľovaných dosiek brány. Kastelán sa poškrabal v uchu, či dobre počuje hluk pred bránou aj za ňou, ba ho i napadlo pootvoriť jedno z krídel, ale nevedel si narýchlo vybrať ktoré. Navyše na jednom z nich svietil veľavravný nápis o zákaze vstupu. To ho presvedčilo. Ak ide o nepriateľa - nevpustí. Ak o priateľov, mali poslať pekne žiadosť, unúvať sa s prosíkaním, počkať na pozvánku, alebo aspoň slušne zaklopať, nie sa hneď dnu dobýjať baranidlom, čo akým načančaným! 

  S poľutovaním dvihol a zložil plecia smerom ku koňovi, načiahol sa za najväčšou zo závor a preložil ju milému Pejkovi rovno pomedzi uši. Bráne a nechceným hosťom viac nemienil venovať pozornosť.

 Zdalo sa mu, že všetko razom stíchlo a dokonca sa na jeho tvári objavilo čosi vzdialene pripomínajúce úsmev.

  Ledva však zašiel do bočnej kuchyne, ktorú si nateraz okupovali Rumpelstiltskinovci, sestrám musela stačiť hlavná, a nádvorie osirelo, z okna na veži sa po plachte spustilo dievča. Ísť sem bol veľký omyl. To už vedela naisto.  Nestarala sa, či ju niekto uvidí, či za ňou pobeží, verila svojim ľahkým mladým nohám, že jej pomôžu uniknúť pred kýmkoľvek a čímkoľvek.

  Hlavne pred rozložitou hranicou, ktorá sa ako memento týčila uprostred nádvoria a nikto nevedel prečo. Pre koho. Iba Metodej, ten sa však v takýto čas zaoberal sestrou Kerverou a vytĺkal jej z hlavy rozstrihávanie pátričiek, aby mala muníciu na blížiaci sa boj.

  Belle dobehla k bráne, lomcovala jedinou zdravou rukou pred chvíľou práve zaklapnutou závorou, kým sa jej podarilo ju prevaliť späť. Zaprela všetky prsty ruky do hnilého dreva a poodchýlila krídlo, len natoľko, aby sa vedela pretiahnuť skulinou.

  Tiaž padajúceho koňa pomohla roztvoriť bránu dokorán, ale o to sa už nestarala. Prešmykla sa popri obrovskom konskom tele a zmizla v kroví, neuvedomiac si, že jeho korene siahajú hlboko do dna niekdajšej hradnej priekopy. Zmizla v poraste, vhupla hlboko doň, preletela ním a tvrdo dopadla, stratiac na čas vedomie.

  Suita ľudí, dosiaľ sa mordujúca s vyslobodzovaním koňa, prekročila teraz jeho oťapené, ubolené telo a opatrne, s istou nechápavosťou, bojazlivosťou i patričnou zvedavosťou otvorili i druhú polovicu brány, čo opovážlivo prezradila ich čin nervóznym škrípaním a buchotom znovu uvoľneného, na zem dopadajúceho krídla vyskočeného zas z pántu.  Len to tak treslo ako hrom.

  Nádvorie ešte chvíľu pusté a tajomné vítalo ich svojou nepriateľskou ponurou atmosférou.

  Nad vežou zakrákali vrany, zakrúžili nad pevnosťou a zmizli smerom na juhojuhovýchod, zhruba päťdesiat stupňov zemepisnej šírky a dvadsaťjeden stupňov zemepisnej dĺžky. V tom istom momente vyletel z budovy húf mníšok, tak podobný tým vranám na nebi, že by správcu každý iste pochválil za jeho predošlé asociácie.

  Toho však nebolo. Veľmi dobre on spoznal príchodzích. Trebalo podať správu urýchlene mladému pánovi... ten už bude vedieť čo a ako.

 Sestry medzitým s rukami nad hlavou pohli sa smerom v zmätku  spätkujúcej návšteve.

  Pod mohutným, občasným trhnutím ešte dávajúcim na známosť, že stále žije, telom koňa, ležala spola zavalená statná postava, obutá v jednej purpurovej zamatovej čižme.

 Skupina zbrojnošov ju obstúpila, skúsila nadvihnúť úbohé zviera, ale spotené, znojené telisko šmýkalo sa späť, zakaždým vtlačiac svojho pána hlbšie do padacieho mosta. Našťastie riadne práchnivého.

  Rádové sestry, akoby to činili denne, obratne vytiahli kráľa za nohy a vliekli šemotiac modlitby do útrob hradu.

  Za nimi sa doslova ako sople ťahala zbedačená kráľova suita, ktorá stále dobre nechápala, čo sa to tu deje a čo vlastne spôsobilo tú náhlu indispozíciu jeho veličenstva, ktoré doteraz tak statočne bojovalo s chamtivou dedinskou svoločou. 

  Len kdesi zozadu ozvali sa prorocké slová ako: sprisahanie, pasca, Rumpel, Il Pergo! To stačilo, aby každý bol ostražitejší než chcel a vládal.

  A pritom to mala byť len vychádzka do okolia a zastaviť sa tu, v Il Pergo kráľ Gregor II. ani nemal v programe, ba ani v úmysle, hoci od sestier dostal už dva listy so žiadosťou, dokonca urgentnou.

  Nuž kráľ mieni, Pán Boh mení. Božie cesty sú nevyspytateľné, tie kráľovské v poslednom čase vedú akosi vždy do rúk ctihodných sestier. Vždy lepšie ako baby...

  Na dne hradnej priekopy ležal pritajený Gaston. Trávil tu noc. Tak blízko a tak ďaleko od svojho cieľa. Posledného. Boj možno prehral, ale vojny nie je koniec.

  Pevnosť bola neznáma, nemohol sa ukvapiť, to nikdy nerobieval. Čakal do svitania, prechádzajúc hore, dolu okolo hradieb, načúval zvukom, hlasom, pátral po skulinách a priechodoch. Vytipoval hlavnú bránu. Pod lampou býva tma. A tu ani lampy ani tmy.

  Už zavčas rána spozoroval a spoznal svoju ženu Tribertu, ako podľa nej, nenápadne, neohlásene a na prvý pohľad pritajene vlieza do pevnosti. Koho to tu klame? Koho chce oklamať?

  Jeho manželka a Rumpelstiltskinovci?! Nešlo mu celkom do hlavy, ale nemal čas veľmi premýšľať. Potreboval skôr plán, ako sa dnu dostane sám, ako nájde toho podliaka Rumpelstiltskina a zavŕši svoju pomstu.

  Tu však spozoroval celé spoločenstvo, ako sa ledva sunie k bráne, znivočené, špinavé, došklbané, akoby sa vracalo zo storočnej vojny za horami za dolami, kde už mnohí neveria, že ešte je voľajaký svet.

 A pred chvíľou mu takmer do náručia padla ona. Ona! Víla... Zdalo sa mu, že mu odumierajú posledné bunky zdravého rozumu pri pohľade na tú, ktorá mu v snoch trýznila srdce už pekne dlho...

 Hlavne však...pekne. Kráska! Belle.
  "Ale čo to?" 
   K pevnosti sa nenápadne od lesa šinuli ďalší krikľavooranžoví muži. Tu jeden, tam dvaja...ale ich je! Dávali si posunkami znamenia, našľapovali opatrne. Toto nebude len jedna z ohlásených návštev... ani návšteva zdvorilostná. Díval sa na lesklé vytasené meče.
  Gaston prikryl krásku svojím telom a pritajil sa za kopou odpadkov. 

Domiceli, Fra Vargelico