OUAT - Pešiaci medzi prstami... 75. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

75. kapitola

Zákaz vstupu

 

   - Trápi vás niečo, drahá sestra? – vydýchla matka predstavená spod bylinkového obkladu, doteraz starostlivo prilepeného na čele, ktorý sa jej však práve načakane zákerne zošuchoval na ústa, kým jej tam nepristál úplne.

  Stará ženička iba kývla rukou dozadu a žmúrila poloslepé oči von oknom do pokročilého rána. Niečo sa jej nezdalo...

  „Kedy a kto tu stihol navláčiť tú kopu dreva? A prečo doprostred dvora?  A prečo nepripravili i ražeň? Pekne pozdĺžne, na oboch koncoch ukotvený v zemi v železných oporách? ...iba akýsi stĺp, zle ohobľovaný, nastokli do stredu... naň veľké oko, kovové, zhrdzavené hore pribili... Čo za zviera sa pečie na výšku? Keby šli sviňu obárať, načo však dreva pod ňu nakladali? ...aby bola vyššie? ...aby všetci videli? To akože schody? Pódium pre mäsiara?!... Pahreba bude beztak vysoká, či už pôjde o hovädo, či vysokú zver, či len obyčajnú mangalicu, zbĺkne to ako fakľa a z hostiny bude len puch spáleného mäsa.“

  Rumpelstiltskinovská čeliadka si novú inštaláciu prostred nádvoria so záujmom prezerala, ale ruky k dielu neprikladala... „...že by to nebolo ich dielo? ...že by nič nechytili? Bola vôbec poľovačka? ...“

  Perpetua sa cítila celá nesvoja, lebo sa jej zazdalo, že sa jej veci vymykajú z rúk a každý si tu robí, čo chce. 

  „Hľa, páter Metodej, ďalšie polená dokladá a suché raždie skrz ne prepcháva ...azda rozlúčkovú opekačku pre prítomných chystá pred odchodom do Fortréz?!“

   - Vhuahehu vhe hu hahvi? – ozvalo sa z útrob izby-

  - Viorelu sme už našli!  - obrátila sa Perpetua na kus látky nadvihovaný a zas padajúci na tvár Tartarughy Roweny. – Zaspala pri chlievoch, chudera doplašená. Grcia, kade chodí... Čože máte zrazu toľko starostí o ňu?! - potriasla hlavou nad zábavkami matky predstavenej, takmer sa dusiacej pod hrubým obkladom.

  Zrak jej však padol dopredu, k novo obitej bráne, kde pisár otrieskavaný správcovými nevyberanými slovnými počastovaniami práve čosi vyrýval do nej.

    - Vhu hu hu! - 

  - Samozrejme, veď ja sa nehádam. Je to vaša vec, ale...-

    - Vhuho! –

    - A just nebudem ticho! – zakričala mníška do nádvoria zaprúc sa o parapetnú dosku. - Tá sviňa vám vzbĺkne a zhorí veľmi rýchlo! – natrčila krivý prst na monštruóznu skladačku na dvore, okolo ktorej už sedeli miestni s lyžicami v rukách a sliny im tiekli po brade.

  Páter Metodej pozrel hore do okna, zvážnel, potom si poklepkal po boku na spánkovú kosť a pobral sa k studni. Vrátil sa s vedrom vody  a fŕkal na naložené drevo. Perpetue venoval úsmev, namiesto poďakovania za dobrú radu.

  Ostatní vystrúhali grimasy. To v nej vzbúrilo žlč. Zaprela sa znova.

  - My sme sem prišli vedené naším Pánom. Nám ukázal cestu sem! Nám! - ďobala si do vyschnutých pŕs. – Pre nás našiel tu útočište! Od nás záviselo, či sa tu vôbec bude dať prežiť a prebývať a prespávať a prejedať sa a...! O nás sa tu bude starať, o naše nesmrteľné duše, bo sme mu pripravili i chrám velebenia jeho... Dobre, dobre, možno sa trochu urazil, že sme kaplnku spravili zrovna v mučiarni. Ale priestrannejšia a útulnejšia miestnosť tu nebola, to musí uznať...no, mohol by...sa pokúsiť...ak sa...mu uráči...- krotla v prehovore hľadiac do šedého neba.

  Zdola sa ozývalo nadšené búchanie lyžíc o kolená. Ešte muzika keby bola. Aspoň pesnička dáka. A ktosi i zatiahol.

  - Ide pieseň dokola, okolo stola-la-la. Ide pieseň krásne, ktože nám ju začne? – a všetky oči do okna k Perpetue.

  Tá si však už všímala podivuhodné lietajúce predmety nad nádvorím.

  - Hííí?! ...Sväté relikvie! -  zavyla zúfalstvom, buchla namrzená do dosky a zaťala ruky v bok, ako sa ktosi odvažuje vyhadzovať z okna také vzácnosti?!

  - Vhahu vhohela vhaha ahovha vhohoha?! –

  - Žiadna pokora, milá matička predstavená, ale nech sa len tešia, aký údel im nachystáme! – nahla sa viac dopredu k svoloči pod oknom.

  - Vhohu?! –

   - Ako, komu, komu?! Všetkým, kto kradmou rukou siahnu na našu...tú pevnosť...ten kláštorík náš nový, milovaný, budúci, tunajší! – rozohňovala sa.

  Dvere zaprašťali a obklad sa konečne zošuchol Rowene z tváre. Konečne sa mohla nadýchnuť. 

  Nebolo čoho. Páter Metodej práve testoval skúšobný plameň, ale priveľmi namokrené drevo  prskalo a dymilo.

  Perpetua s rukami v širokých rukávoch svižne trielila chodbou. Zabočila raz tu, raz tam do cely, čosi preriekla a ponáhľala sa na prízemie. Čierne tiene sestier sa opatrne pohýnali za ňou a mizli v tme hradnej mučiarne.

  Iba Perpetua zostala stáť vonku vo dverách a dávala nápadné znamenia starej Tere. Tá nechcela veriť vlastným očiam. Podľa posunkov pochopila... Bojová porada! Súrne! Krv v nej zovrela, prebudila sa riava starej markytánky, podkasala sukňu a vykročila. Nechala tam i starého prekvapeného správcu, celého zapýreného, lebo mu práve líčila, čo mu následne vykasaním ukázala.

  Na škripcoch v mučiarni sedeli v dvojradoch najmladšie sestry a pár noviciek. Pod nimi na dereši trónili statnejšie matróny a utišovali stále fikajúcu Kerveru. V dierach klád sa usadili ďalšie sestry. Astmatická Sulivanka sa vytiahla ku kovovým obručiam, aby jej nič neušlo a ušlo sa jej viac vzduchu. A ostatné sestry skrúšene a pokorne postávali popri mokrých, kde tu ešte nevysychajúcou nikdy krvou nasiaknutých stenách.

  - Sestry - začala Perpetua a ozvena jej slová roznášala a vracala ako bumerangy. - Stretli sme sa tu v mene Otca i Syna...- mučiarňou sa rozozvučal šepot modlitby.

  - Amen!- buchla nečakane sestra do železnej panny, pred ktorou stála a uhla na poslednú chvíľu skôr, ako sa jej mechanizmus stihol s praskotom zaklapnúť. - Pohľaďme že na druhú stranu! -

  Sestry  nechápavo začali pokukovať jedna na druhú.

  - Tak takto nie! Dosť už bolo utláčania! – mníšky sa pomrvili a odsadli jedna od druhej koľko to šlo. Len tie zapadnuté v dierach klád sa len nadvihli a zapadli späť. - Sme tu my, sestry a tiež máme právo na uznanie a trochu tej predpotopnej matriarchálnej pohanskej úcty. Dosť bolo vlády jednej strany! Teraz vezme všetko do rúk naša strana, naše plány sa budú realizovať, drahé sestry! - sestre došiel dych. - A komu sa nepáči, ten môže ísť! – uzavrela Perpetua svoj vzletný prejav.

  -  Ale sme len slabé ženy, - vstala a zafikala sestra Kervera. –  bratia Petar a hlavne Metodej rozhodli sa.. vrááátiť...dooo...Fortréééz...- nezvládla svoje slovo. Zobrali jej ho.

  S faktickou poznámkou sa prihlásila i sestra Sulivanka.

  - Nemáme zbrane...iba...tie...ženské. Podaktoré... ešte... snáď. – zradil ju dych.

 - S vaším podrezaným jazykom, mojím britkým umom, nezlomnou vôľou matky predstavenej, nezničiteľnej, nesmrteľnej, s Algoninými silnými rečami, Vabiným ostrým pohľadom, Tyzeliným železným stiskom a mocnými hnátmi Heby, Nariny a Fuňury a to už nehovorím o prednostiach ostatných ctihodných sestier...- odtrhla radšej zrak z rozložitého zadku ktorejsi sestry, čo sa habitom zachytila do mučiacich klieští a mocovala sa nenápadne ohnutá s nimi. - ...sa nemáme čoho báť! – vystrelila jej päsť nad hlavu a do náručia sestra uvoľnená z klieští.

  - Teraz choďte sestry, v mene Božom a prichystajte sa! Vyštveme ich! Zlosynov! A zlodcéry! A vystaviame tu nové, sväté mesto!  - búchala mníška do železnej panny, spokojná, že je zavretá. 

  - Ak my do rúk svojich pravdu vezmeme, právom zvíťazíme, Rumpelstiltskinovcov vyženieme! -

  - Čas, keď nás zavolá, toztočíme kolesá! –

  - A čo ak nás chytia?! – ozvalo sa z hladomorne o podlažie nižšie, kam sa práve prepadla sestra Pirela, nešťastne zošuchnutá zo zlomeného kolesa na lámanie.

 - Chytia? A Rumpelstiltskinovci?! Veď tí by nechytili ani otravu krvi, aj keby sme im hrdzu nasypali rovno do hrtanu!-

  - A dosť! Kto nejde s nami, ide proti nám! – zamračila sa Perpetua na nerozhodne sa tváriace sestry.

  - ...ale nás nesmie z cesty zvieeesť! – zošmykla sa z polcesty chudera sestra späť do hladomorne.

  - Zdvihnime hlavy, sestry, až k výšinám a zaznie buď Bohu česť...a sláva! –

  - Slnka lúč a šťastie privíta nás, kde zúril boj! Budeme hrdé na čarokrásnu vlasť, na domov svoj. -

  - Chceme tu žiť a pre Boha rásť. Buď bohu sláva! –

  - Krava? Aká krava? Kde sú kravy?! – strčil dnu svoj sosák naštartovaný správca, nešťastný, že mníšky našiel, bo si naivne predstavoval, že razom kdesi všetky zmizli. A aká smola.

  - Sloboda, rovnosť, bratstvo! – žmurkla nenápadne Perpetua na sestry a podávala správcovi ruku. Akože zmierenie.

  - Kieho ďasa, vy rebeky čierne, oplesknuté mi to tu chcete nasúkať do hlavy? Kalerábov natlačiť? Há?! Jeden aby sa furt uhýňal, jak do všetkého strkáte tie svoje zošúverené rapavé, stuchnuté sosáky! –

  - Všetok ľud pevnosti volá: Bratstvo a mier! – vyskočila zo škripca ktorási sestra a tiež natiahla ruku... na zmierenie...na zmiernenie... svojej bolesti, lebo palce mala dosiaľ v španielskej čižme zakvačené.

  Postavila sa pred správcu. Ten si nestihol ani slinu utrieť, vyrútili sa na neho čierne prízraky so záplavou bohumilých zmierlivých slov.

  - ...úrodu dajú polia...-

  - ...na kvitnúci kvet pretvoríme svet! –

  - ...Sestry vpred! –

  - Prd! – vyštekol zhrozený.

  Postupne sácaný vychádzajúcimi sestrami nezmohol sa veľmi na slová. Až keď osamel.

  - Komu pôda ruku podá! Komu zem zdobí dlaň! Komu svitá v zrnku žita! Toho sa chráň! – zatínal päste smerom za miznúcimi mníškami.

  Za jeho chrbtom zostala stáť len Tera a chechtala sa, až sa za brucho chytala. Správca na ňu zagánil. 

  - Ty kofa neohobľovaná! To sa mi smeješ, alebo čo sa ti to robí s tým ksichtom?! –

  Tere sklapla sánka. Zranené jej citlivé dievčenské ego to takmer nezvládlo. Buchla bačkorou do podlahy a vypochodovala za sestrami, až z múrov lietalo čerstvo natreté vápno s kusmi pôvodnej omietky.

   Zoslabnutá Belle sa pomaly dopajdala k oknu a pohliadla na nádvorie. S hrôzou však okamžite cúvla. To, čo videla, jej nahnalo husiu kožu po celom tele.

  V prostred dvora svietila obrovská hranica. Okolo ľudkovia a procesia sestier sa práve tiahla tiež tým smerom... 

  To znamená... „Nie, to nie... bola to lesť! Ich privítanie! Ich slová! Iba faloš a klam!“ zazúfala a očami pátrala po možnom úniku.

  Už- už videla, ako horí hranica. Jej hranica...

Domiceli, Fra Vargelico