OUAT
Pešiaci medzi prstami
73. kapitola
Belle
Stáli tu už hodnú chvíľu. A stáli
by pokorne ďalej. Nemali vo zvyku priečiť sa vôli Pána a keď bolo jeho
vôľou, aby matka predstavená kláštora chrápala tak veľmi, že im mrvilo záhybmi
habitov, nuž nech si chrapká.
Páter Petar, dosiaľ sklonený nad
modlitbou už od rána mraštil čelo nevôľou a prosil svojho Najvyššieho o pomoc.
Videl, ako za úsvitu pricválalo do pevnosti dievča. Spoznal to dievča. A videl
aj to, ako sa kŕdel temných vrán vyrojil z útrob hradu a vrhol sa na
ňu a on... on nič neurobil na jej záchranu iba tam stál, tak, ako ho On
stvoril a díval sa na svoj odev, čo nie a nie vyschnúť. "A či mohol
vyletieť z komnaty odetý len plachte? A či mal právo postaviť sa na ochranu
niekoho, keď v tomto kráľovstve zrejme prezunkcia neviny nič neznamená? A či
ho majú právo trápiť výčitky svedomia?!..."
- Vy ste tu ešte?! - ozvalo sa
ospalo spod prikrývky pod nimi.
- My sme tu už. - odpovedal jej
starší z mužov, ani nehľadajúc oporu v mladšom, očividne zas v tranze
ustrnutom s pohľadom neprítomne vyvaleným von oknom.
Tartarugha Rowena párkrát nasucho
zamľaskala perami a snažila sa pátrovi pokynúť, aby sa nahol nižšie k nej,
nech nemusí hovoriť nahlas. Jej nekoordinovaným tikom však akože nerozumel,
lebo k jej stuchnutému trochu už dychu sa mu veľmi nechcelo. Vzdala
to.
– Keď už ste stále tu, drahý naši bratia v rádu, pomôžete nám
vyriešiť jedno prekérne... povedzme... nedorozumenie. – zadívala sa na Petara a pochopila,
že môže používať singulár, tento tu je len do počtu. – Páter Metodej, viete, že
máme s vaším kláštorom od vekov dobré vzťahy, preto ste aj tu... –
Metodej prikyvoval a potuteľne
sa usmieval, bez hanby majúc pred očami sestru Kerveru. Nie terajšiu, tú, čo mu
tam zostala spred rokov.
- Buďte si istá matka predstavená,
že vašu vôľu a úsilie nesklameme a proces s bosorkou do úspešného konca
dotiahneme. – naklonil muž hlavu k pravému plecu naivne si mysliac, že boli zavolaní práve kvôli onomu problému, s ktorým sa na nich obrátili a ktorý stále nebol ukončený, ale teraz, ako sa dozvedel, keď sa bosorka zas objavila, nič im nebráni dokončiť započatú misiu.
Žena spozornela. Bosorka? Proces? Upadla snáď zas do
kómy? Vrátil sa čas? Je zas v Srevrene? Nevypovedané otázky sa jej hrnuli
do chorobou spútaného mozgu a odpovede neprichádzali.
- Ešte nehorelo? - skúsila opatrne
vyzvedieť, či srevrenský kláštor neráčil po úteku bosorky ľahnúť popolom a Pán
im dal šancu ho takto zachrániť, že vrátil čas... Zázrak učinil!
Páter pozrel na spolubrata s pootvorenými
ústami, ale nechcejúc sklamať žiadateľku, radšej sa rýchlo vynašiel.
- Viete, nie je to celkom podľa
Maleum Maleficarum, isté náležitosti treba, respektíve, bolo by potrebné
dodržať. Procesy sú to náročné a zdĺhavé, ale v prípade nutnosti, ak
je to vôľa vaša i, samozrejme, Božia odpratať zo sveta zlo, nech sa páči, sme
vám k službám a celé to urýchlime. Hranica koniec – koncov nie je
problém... – začal dopĺňať plány do budúcna.
- Nie, nie je. Vojna sa
vysporiadala aj s týmto problémom a to prekročenie iste zločinom
nebude...- dodala, nechápajúc prečo zas Metodej začína takto z obšírna, ale je
to Metodej, netreba riešiť.
Tomu nešlo celkom do hlavy, či
mala na mysli, že hranicu pod bosorku na upálenie len takú malú, nenápadnú
treba pripraviť, aby sa dala aj "prekročiť", prípadne narážala na zákony ríše
krušovadskej, v ktorej teraz, po prekročení onej hranice sídlia, a ktoré celkom
ani sám neovládal, len vedel, že ich cirkevné sú nad nimi, tak čo sa obávať. Vynesú
rozsudok, upália a basta.
- Pochopili ste správne, brat Metodej. Tú ženu
treba dostať odtiaľto, z toho pekla, kam upadla, aj našou vinou, drahý
bratku, aj našou... Preto jej my pomôcť musíme... – povzdychla si matka
predstavená a predstavila si úbohú Belle, ako jej ju opísala stará
Perpetua.
- Veľmi pekne ste to ráčili
povedať. Sám by som lepšie nevyjadril svoje pokánie, že nie je v ľudských silách
zabrániť diablovi, aby si občas neuchytil ovečku z našich radov. Nuž a potom
je našou povinnosťou vyrvať mu ju z pazúrov a navrátiť jej dušu,
očistenú od hriechov, na cestu k Pánovi...- vyvrátil oči dohora, pyšný, že
vie konkurovať rečiam obyčajnej ženy, aj keď ženy predstavenej.
– Tak, tak. Zachránime jej dušu. Dajte
sa do práce. Hádam ešte nie je neskoro a ten diabol sa jej nezmocnil a ženou
si ju už neučinil... Vidíte, ja nemôžem a tak by som chcela. Tak veľmi...
Po smrti jej otca, jej údajného otca, ju nešťastná matka zverila do našich rúk v nádeji na lepší zajtrašok pre svoje dieťa a nebyť
vojny, tej vojny, čo ju obrala i o matku a koniec – koncov zahynul
v nej aj Krušovad, jej pravý otec, bola by sa z nej stala kňažná,
pani svojho pána manžela, vydala by sa a rodila by deti a pozrite, čo sme z nej
učinili! Strach pomyslieť, ako jedna nevedomosť spustí takúto lavínu... úbohé
dieťa... v pazúroch diabla! Čo sme to za ľudia... – bedákala skormútená žena a páter
len pritakával a pritakával a dokladal polená na pomyselnú hranicu,
kde možno už dnes bude horieť bosorka... a aká vzácna! Z kráľovského rodu,
ako sa bol práve dozvedel. Ale z rodu nepriateľa! Takú treba v skrátenom
procese obviniť, odsúdiť i vykonať vôľu Božiu.
- Začneme ihneď! – drgol Metodej do
pleca spolubrata.
Petar neraagoval. Reči prítomných
vystrašili ho. „A či je to také ľahké odsúdiť človeka na smrť?“
Tartarugha Rowena pokojne zas
zaspávala. Urobila, čo bolo v jej silách pre napravenie krivdy, čo ona i sestry učinili
úbohej Belle, keď ju len na základe akejsi starej listiny v rukách toho satanovho syna vydali jemu na pospas! Teraz, keď ju pod ochranné krídla vezme Metodej, ako bol pred
chvíľkou sľúbil a odvezie ju zaiste do Fortréz, kde sa o ňu postará
opát Gavril, bude všetko ako má byť. Ak sa medzitým vydala za Rumpelstiltskina,
pokúsi sa zrušiť sľub manželský, ak nie, o to lepšie, dievča zabudne, vydá
sa zas...
S úsmevom prijímala svoje plány a oddávala sa sneniu. "A či to nie je krásne počuť zvony...svadobné i tie k jedlu volajúce?"
S úsmevom prijímala svoje plány a oddávala sa sneniu. "A či to nie je krásne počuť zvony...svadobné i tie k jedlu volajúce?"
Metodej sa zamyslel, či pošle
niekoho rúbať drevo na hodnú hranicu, alebo majú sestry na zimu nachystané pod
podstienkou dostatok...
A či pošle pozvánky na to divadlo i vrchnosti. A keď,
tak komu všetkému. A či to stihne. Toľká zodpovednosť!
Belle vo veži oproti, sa strhávala
z nepokojného spánku, akoby bola tušila, že na tomto mieste, kam sa
uchýlila, lebo to bol jediný záchytný bod, čo mala skrz Viorelu, ktorú sem nemilobohu
uvrhla namiesto seba, nenašla to, čo hľadala – útočisko. Práve naopak. Padla do pasce, ktorú ani v najhoršom sne neočakávala. Opäť do rúk svojich mučiteľov. Ako to, že tu, v Temnom hrade boli
sestry zo Srevreny?! A či sa jej tortúra začne opakovať?!
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára