RUMBELLE - Depozit krídiel 15. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

15. kapitola

      Tak ju štvalo, že je ako svedok k ničomu, že by si najradšej vymyslela nejakú tú fantasmagorickú zlátanú kravinu, len aby...sa ďalej pýtal, rozprával, díval sa a možno, možno, povedal jej ešte raz „srdiečko“.

  Lenže to by musela to šľaktrafené ružové sako poznať. A nepoznala. Jej kamošky a kamošky kamošiek takéto čosi nenosia. Nikdy! Boli by za trapky a obyčajné socky. Vypískané, vypípané. ..Vyzvonené?

  Viktorovi vo vrecku zazvonil mobil. Jasné, nejaký akútny prípad na pohotovosti a on tu režíruje frašku hodnú vyšumelej detektívky z osemdesiatych rokov. Len tohto Herkula,  vôbec nie  Poirota by najradšej už osobne posadil na ten invalidný vozík, čo s ním dohrkotal a skopol zo schodiska... Doriti! Nie! Zas by skončil u neho na pohotovosti! Čert mu bol dlžen dnešnú nočnú!

  - ...kto si zabudol hlavu vo dverách autobusu? ...koľko?! Sto metrov?!...vodič ho ťahal a nevšimol si to?! ... a vy mu to veríte? Na promile ste sa informovali? ...nejaký sfetovaný sopliak dostane nakladačku v bare a aby mamička s tatíčkom nepindali, vymyslí si toto?! Tlieskam!...za kreativitu mu strčím do zadku jednu preventívnu protitetanovku a budem krúžiť proti smeru hodinových ručičiek! - šepotom ručal do mobilu a mal na háku Hypokrata aj všetky drísty o poslaní a službách človečenstvu.

  - Ja nechodievam do Králičej nory často. – skúšala ospravedlniť svoju nemožnosť, netušiac, že jej len prirátava body k dobru. 

  Nie, ani on ju tam nikdy nevidel. Všimol by si ju. Ju by neprehliadol. Ju určite nie.

  „Vidíš, vidíš, keby tam chodíš, vieš, že majú barmana...“ „A takého, takého...s takým nenormálnym pohľadom. Ako to, že som sa s ním ešte nestretla?“ dobiedzalo svedomie, rozohrávajúc s ňou svoju slovnú ruletu a chtiac-nechtiac musela mu dávať za pravdu. Bolo jej to tááák ľúto. Tak veľmi. Kvôli tomu jeho pohľadu. Čo ak ho už nikdy neuvidí?! „V Králičej nore za pultom, drahá! Otec ťa síce prizabije, ale stojí to za to, nie?! Ten pohľad je je...je...“

„Hamuj, si tu za dámu!“ Ruby by sa s vulgarizmom nesrala. Hej, presne, Ruby, presne taký ho aj má! Ruby! Ruby má iné známosti, Ruby by mohla niečo vedieť!

  - Možno moja kamoška! ... viete, tá čo som jej vypila kokteil s tým svinstvom...- spomaľovala reč, lebo asociácie sa jej vrátili. Doslova vystrelila na kolená, aby mu bola zoči-voči, hoci zas len hlbšie zapadla do svojho válova. -  Jémine! Veď on jej tam niekto tajne namiešal iste drogy a ja...ja som to vypila... a potom omdlela...- dochádzalo jej, čo ostatným došlo už s prvými rannými novinami a podaktorým ešte o deň skôr. Králičia nora mala prapodivnú povesť.

  Díval sa na ňu trochu smutne, lebo jej detinskosť, tak málo korešpondujúca s fyzičnom, ktoré už opačnému pohlaviu dávalo riadne zabrať, bez ohľadu na počet zárezov na občianke, mu trochu prekresľovala pôvodné trúfalé asociácie o párení sa v nejakom tom tlmene osvetlenom sterilnom kúte tejto inštancie na bezduché nepoškvrnené šmýkanie sa v návlekoch po chodbách. A letííímeeee....ale díval sa. O to viac so záujmom. 

  Využil priestor, kedy ho lekár, dohadujúci sa im chrbtom otočený  so sestrou o závažnosti prípadu pricviknutého ožrana a nutnosti jeho asistencie, nekontroloval pohľadom, nešacoval za ním jeho zištnosť a opovážlivosť.  Ako rád by sa bol opovážil. Flirtovať napríklad. "Ale kdeže! Keby to čo i len trošilinku šlo, už to na ňu vybalíš dávno. Priznaj sa, že v jej prítomnosti si nejaký nejasne sparalizovaný... Zábrany, čo? Nemáš návleky! Čo?!"

  - Musím sa vrátiť do ordinácie. Odchádzame. Vidíte sám...Belle nič nevie. Urobil som všetko preto... – nedokončil.

  Čo vlastne ktokoľvek z nich získal tým, že sú tu a konfrontujú? No, že sú tu... a konfrontujú! „Došľaka! Práve ho očividne vynechali!“ Uvedomil si. S nevôľou sledoval, ako sa títo dvaja pri posteli s ktovie prečo už z paplóna zas nakomplet vykvitnutou kľačiacou kráskou, doslova oslintávajú pohľadmi. Neskryto, úplne verejne na seba zízajú, mierne dvihnuté kútiky úst, zvlhnutý zrak a mihalnice sa im chvejú. To je trapas! Belle! Spamätaj sa! Prebuď sa!

  - Odchádzame, ...som povedal! – doslova strčil do muža a potiahol ho za rameno, aby ho čím skôr dostal od Belle.

  - Zoberte ma so sebou! Budem kontaktovať Ruby. S vami sa baviť nebude. So mnou hej! A možno, možno si na niečo spomeniem aj ja a... vy tu už nebudete...a mňa za vami nepustia! Chcem ísť s vami. Poviem, že mám záchvat. – vytrepala sa z pelechu a drzo, sebavedome nalodila do rozheganého kresla, pevne sa zaprúc o koženkou potiahnuté opierky. – Viktor, prosím...- zaškemrala dojemne vykrútiac pery ako sopľavé decko. – Tak dávno som sa nevozila po chodbách. Už som ti vravela, že to bol vždy ten najsamlepšejšejší zážitok z nemocnice, keď si mi ukazoval, ako vieš vyberať zákruty? Však sa na to pamätáš, ako ťa primár hrešil? ...si ma skoro prevalil do vozíka s tými oplieskanými kanvicami s polievkou, čo chutila ako vyžmýchané vechte na riad.  – oči jej zaihrali úsmevom.

  Viktor, Viktor, Viktor... Jeho predsa  prvého napadlo šmýkanie sa v návlekoch! Akým právom má on s ňou toľko zážitkov?! Trochu ho mrzelo, že tentokrát vynechali z hry jeho.

  Nevynechali. On mieni, tuhľa bohyňa na tróne s vedrom pod vozíkom mení.

  - Počkať, zmena plánu. Ty, Viktor sa budeš tváriť vážne a odmerane, akoby mi šlo o život. To zahrám stobohovo! Ty zahráš paniku. ...a tuto... – natočila sa jeho smerom, ale vypadla jej niť prehovoru.

  Už by jej konečne mohol povedať svoje meno. Čo sa má strápniť už nadobro a páčiť ho od neho otvorene? To sa predsa nemá. Nebude sa vtierať. Povie, nepovie. Bude sa tváriť, že jej je to jedno. Prudko mykla hlavou. Keby môže, praskne bičíkom Viktorovi pohoničovi, aby otváral bránu a koníkovi, tamhľa vzadu, kopne ostrohami do slabín... „Belle?! ... Do slabín?! Kam si sa to už dopracovala?!“ Zhrozilo sa svedomie, ale nemienila s ním riešiť svoje slovné hračky.

 - Bavíš sa dobre?! – precedil Viktor cez zuby, už fakt nahnevaný, že sa zaplietol do čohosi, čomu nerozumie, ale prestáva sa mu to páčiť.

  Uškrnula sa a nevydržala. Vyprskla do smiechu. Prikývla.

   - Prepáčte, - natočila sa zas k nemu, práve sklonenému k vaku, do ktorého späť napchával inkriminované sako. – Len som sa trochu nechala uniesť a predstavila si, že ste moje kone a mám právo kopnúť vás do slabín, aby sme sa konečne niekam spolu pohli...  – zakryla ústa rýchlo dlaňou. „Ty ťapa, čo nevieš držať jazyk za zubami! ...si o tebe môžu myslieť, že práve ty si sa s koňom už zrazila! Zaraď spiatočku a predveď sa láskavo v inom svetle! Je to v tvojom vlastnom záujme.“ 

  Naozaj po sebe pozerali ako práve zasiahnutí prúdom. Ešte sa z nich iskrilo. Nie, je to len dym. 

- Fakt, sorry. Správam sa jak malé decko. Uznávam. Viem, že je to vážna vec, ale ja som v tom nevinne. ...sa teším. Konečne som bola zbavená obvinenia. Sám ste ma o tom utvrdili a ja verím, že sa priznáte na polícii, aj pred mojím fotrom a poviete, že to svinstvo, čo u mňa našli, nepatrí mne, ale vám. Vy to pre mňa urobíte, však?!  – pozrela sa detsky naivne, ale v jej pohľade presvitalo aj čosi viac.

  Viera v tohto čudného, na pohľad prísneho a nevrelého človeka, čo ani nevie ako sa volá, a predsa ju čosi núti dôverovať mu a brať ho na milosť. 

  Videl to na okamih paranoidne inak. "Uťahuje si z neho?! Strieľa?! Toto sú zbrane vampov, nie anjelikov v nemocničnej košieľke... Ale ...čo ak je len ozaj naivná a dôverčivá? Altruizmus v dnešnej dobe? V jej veku? A kedy inokedy?! Neskúsiš sa odosobniť z prekliatia vlastných opačnopohlavných skúseností  a brať ju vážne?

  - To ...nie je také jednoduché. – vydýchol a vzpriamil sa zahanbený, že jej gavaliersky nemôže sľúbiť ani ochranu, ani pomoc, dokonca ani takú maličkosť, ako je priznanie sa k činu.

  - Nevravte mi, že ste zbabelec....že ma v tom necháte namočenú. – stiahla pery do seba a jej zámok z motýlích krídeliek sa začínal nehlučne zosypávať. Je to jej hrdina! Musí to byť hrdina! Už len kvôli nej sa musí obetovať a basta! On to urobí! Je to jeho povinnosť!... „Čo za polepené fantasy si videla naposledy, že takto bohapusto naivne vyšiluješ?!“

  To zabolelo. 

  Aj jeho.

  A čo jej má povedať? Ako už teraz snoria šéfovi nohsledi po meste a ňúrajú, kam im zmizol? Ako si ho podajú najskôr oni za drzosť a potom šéf za nedodržanie dohody?! Ako už zajtra môže prinajlepšom ležať kúsok vedľa na chirurgii po častiach, prípadne v mrazáku na prízemí v celku?!  Určite majú patológiu na prízemí. 

  Hop! Pŕŕ! Tralala! „Zase myslíš len a len na seba! Veď to dievča ma sakramentskú pravdu! Si sebec! Sebec a ...zbabelec! Koho ty už zaujímaš?! Ale čo oni? ...ten maličký? Tvoja sestra... a...hej, priznaj si svoju najnovšiu slabosť! ...a  Belle! Čo keby si skúsil trochu, len trošíčku pomyslieť aj na nich! Hrdina!

domiceli