OUAT - Pešiaci medzi prstami... 6. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

6. kapitola

Viorela

  V opátstve vládol od rána ruch, taký zriedkavý na tomto pokojnom mieste. Kráľ sa uzdravil! Radostnú atmosféru tejto skutočnosti ešte umocňovalo trúbenie rohov, ktoré zvolávalo obyvateľov opátstva k nízkej budove, jednou stranou zrastenej s hradbami.

  Belle so zamračeným pohľadom, unudená k smrti, už šieste ráno túžobne hľadela cez masívne okno na rovnaký kamenný chodník vedúci k obrovskej bráne, ktorá bola jediným priechodom vo vysokých hradbách. Matka predstavená bola v záležitostiach trestov neoblomná. Mladá žena tak veľmi chcela aspoň vidieť návštevníkov, o ktorých jej stará Perpetua nechcela nič prezradiť. Ale daždivé počasie prinášalo len neznesiteľný smrad z blízkych latrín a vzdialených močarín a úplne marilo nádej, že by zo svojho okna mohla niečo uvidieť. Všetci boli poschovávaní a rozumnému človeku ani na um nezišlo vyjsť dobrovoľne do tohto nečasu. A kto už musel, lebo musel, bol nepreniknuteľne zahalený. A tak sa po nádvorí len kde-tu ukázala akási amorfná kôpka pripomínajúca klobúk suchohríba.

  Na práchnivú okenicu dopadali veľké kvapky zo strechy, preto sa Belle nechcela veľmi nakláňať. Dážď totiž zmýval zo starých múrov všetko, čo sa tam za dlhé týždne nahromadilo.

  V klopkaní kvapiek akoby Belle znovu počula nočné zavíjanie hladného psa v podzemných katakombách, kde sa s mníškami skrývala a huckala psa k ďalším a ďalším áriám, lebo práve tie zabraňovali  neželaným návštevníkom nájsť ich úkryt, akurátne ich držiac v zajatí strachu z mŕtvych služobníc božích, tajomných obyvateliek podzemného cintorína... a náreky a šialený smiech bezzubej Tery, keď sa minuli zásoby vody, jedla i psa a dupot konských kopýt nad ich hlavami neutíchal a práve stará záhradníčka musela nahradiť štvornohý alarm.

  Na rozpadnutý rám širokého okna dopadali ťažké kvapky a rozmeľňovali zhnité drevo, zanechávajúc v ňom priehlbiny a jazvy ako dávna morová rana na telách mníšok.

  A potom začal dážď ustávať a pomedzi tmavé mraky na smutnej oblohe vystrelilo pár lúčov prebúdzajúce sa slnko. Tie lúče pripomenuli Belle neznámeho lovca, ktorý ju ako papršlek prekvapil v temnom lese a teplo, ktoré cítila v jeho drsnom, dych vyrážajúcom objatí. Hoci to objatie v pravom slova zmysle ani nebolo. Keď neprší, aspoň kvapká. „Nie, nie, nie nech už neprší!“ prosila úpenlivo a bola by sa modlila aj k Poseidónovi, keby to malo zabrať.

  Zrazu sa na kamennom chodníku kláštorného nádvoria zjavili tmavé postavy. Ďalšie dva suchohríby. Belle to potešilo, i keď im nevidela do tváre, lebo nad hlavami si držali plášte a ponáhľali sa do nízkej budovy. Všimla si však vysoké matné čižmy, aké nevidela nosiť ani tunajších mešťanov a keď vzápätí videla zalesknúť sa pošvu meča pochopila, že muži, na ktorých sa díva, nie sú  nešťastné sestry, hľadajúce, kde na poslednú chvíľu  vyložiť bolestivý náklad poslednej večere, ale  tí záhadní šľachtici, hoci zrejme s tou istou dilemou.

  Vyklonila sa viac z okna, nedbajúc na počasie a medzi kvapkami hľadala, čo ešte robí z mužov šľachticov. Vyklonila sa ešte viac a v tej chvíli pocítila prudký náraz  do zátylku, kde jej pristáli napohľad krehké, ale rozzúrené chlpaté laby. Z hrdla jej vyletel výkrik strachu a hnusu zároveň, hoci ten druhý ešte o malú chvíľu predsa len skôr. Zamrzelo ju, že sa zrejme prezradila a mala radšej zostať pritisnutá na podokenicu, zadržiavajúca dych a nespozorovaná.

  Muži zdvihli hlavy a v otvorenom okne zadného traktu zazreli rusovlasú krásku, vztýčenú ako bohyňu pomsty s ohnivo planúcimi očami a čiernou mačkou v ruke, z ktorej visela ešte Belle. Ale z tej už muži nemohli vidieť nič, lebo záchranná akcia pre starého kocúra po jeho dopade za krk vykloneného dievčaťa, ktorého sa odmietal pustiť, dopadla dobre.

  Červenovláska  šibla očami, zvrtla sa a zmizla ako prelud, len čo sa jej jedno z očí stretlo s pohľadom starej mníšky, kráčajúcej za chrbtom dvoch dohora na červený prelud vyjavene hľadiacich pánov .

  - Drahá sestra, vy pred nami skrývate niečo veľmi krásne, - so šibalským úsmevom podišiel k mníške jeden zo šľachticov, nechtiac ju dostanúc do rozpakov, v ktorých si zmätene pozerala  spodok habitu, či je po poslednom úkone náležite zapravený a nič nenáležité z neho nevykúka.

   – Tam hore, - pokračoval druhý a mníška sa rozplakala, hanbiac sa, že v horných partiách jej bol odev pritesný a akiste nemiestne zdôrazňoval to, čo malo zostať skryté.

  Sestra fňukajúc odbehla, ani nestihla poďakovať za kompliment, čo ju potom, keď to pochopila aj inak, a rovnako zle, mrzelo, ale len tajne, koniec-koncov ani nevedela, čo povedať. Zachránili ju ostatní, práve prichádzajúci páni obstúpiac zvedavého Arnolfa, len dnes sa navrátivšieho ktovie odkiaľ, už i pohľadmi ho karhajúc za necitlivé správanie sa k svojim dobrodinkám. Ako sa čo i len odvažuje myslieť na tomto posvätnom mieste na také neprístojnosti a obviňovať ctihodné sestry z nečistých vecí.

  Arnolf sa napriamil, ironicky poklonil chrbtu utekajúcej mníšky a ostrým šmahom pohodiac svoj plášť dozadu zmizol v nízkych dverách. Šľachtici sa pohli za ním.

 

  Zatiaľ sa hore, v  cele Belle skláňala červenovlasá slúžka z kláštora nad omdletou devou ležiacou v polosede pod oknom, s mokrou hlavou naklonenou k ramenu. Viorela kymácala hlavou zľava doprava a neprítomne vytriešťala svoje veľké oči. Jednou rukou držala mraučiaceho zvera za kožu a druhú trhanými pohybmi približovala a zase odďaľovala od Belle, bojac sa jej skutočne dotknúť.

  Úbohá Viorela bola chorá, ako sa o jej mentálnej retardácii s ľútosťou vyjadrovali mníšky, pre ktoré pracovala. Nevedela rozprávať, jej pohyby boli nesústredené, občas upadala do zvláštnych tranzov, kedy nedovolila nikomu ani len priblížiť sa k nej, čoby sestry aj tak ani vo sne dobrovoľne neučinili, vidiac v jej pomätení diablovo znamenie, ale pracovať, keď sa jej ukázalo ako, vedela. Nikdy sa nedožadovala povšimnutia, pohladenia, lásky, žila si vo svojom vlastnom nepochopenom svete, celé hodiny drela, necítiac bolesť ani únavu. 

  - Vodu, Viorela, - začala sa z mrákot, neznesiteľnú pálivú bolesť cítiac na doškriabanom krku , preberať Belle.

  Slúžka odhodila divého kocúra von oknom a z rohu malej miestnosti zobrala vysokú kanvicu s vodou, chvíľu váhajúc, či nepoužije tú menšiu s kvietkami a oblým uškom, vytŕčajúcu spod postele. Podišla k zdrvenej dievčine a obsah kanvy jej pohotovo vychrstla na tvár.

  - Ale, nie, - rezignovanie vzdychla Belle, hoci jej voda ochladzujúca zranenie aspoň na chvíľu učinila slasť.

  Viorela len pokrčila plecami a tento pohyb, ktorý sa jej razom zapáčil, s úškľabkom stále opakovala, hrdinsky stojac s prázdnou, prevrátenou kanvicou, z ktorej ešte padali kvapky vody nad Belle. Zabraná do svojho mykania zabudla odstúpiť, čo mladá prchká deva, ktorej sa práve vrátilo vedomie zobudené zlosťou, hneď využila a kopla Viorelu čo jej sily stačili do obnaženého členku tak mocne, že keby tá prostoduchá bytosť vedela hovoriť, privolala by v hromžení všetkých svätých a ešte dvoch navyše.

  Mladučká slúžka pustila cínovú kanvicu, ktorá svojou ostrou hranou dopadla Marilji na doráňané plece. To už bola naozaj posledná kvapka do pohára Bellinho sebaovládania sa, ktorý už v detstve kdesi zapatrošila a napriek všemožnej snahe mníšok, nie a nie ho doteraz nájsť. Chytila slúžku za rukáv a stiahla ju k sebe na zem. Prekvapená Viorela riadená živočíšnymi ochrannými reflexami, sediačky pokrčila nohu a presne mierenou ranou zväčšila vzdialenosť medzi sebou a Belle.

  Belle si oblizla kútik úst, pretrela spak ruky mokré líce pod okom, párkrát zažmurkala a vymrštila sa dopredu. Dolný záhyb šiat sa jej však ešte pri páde do izby zachytil o okenicu a teraz zabrzdil prudký pohyb.

  Našťastie. Takto dopadla len na slúžkine lýtka a nie rovno do zakrivených prstov, ktoré na ňu v obrane táto úbožiačka nastražila. Ale ona nespokojná, celou silou trhla látkou. Ozval sa strašný lomoz a zrazu bolo v miestnosti viac svetla. Spráchnivená okenica, ktorá bola poslednou súčasťou niekdajšieho vitrážového okna sa aj s kusom muriva zosypala na miesto, kde predtým sedela Belle. Dievčatá sa zhrozene dívali na tú pohromu.

  - Viorela! Do kuchyne! – zaznel hrom do tohto vojnového ovzdušia.

  Vo dverách cely stála, celé ich zatarasujúc, nahnevaná matka predstavená a prstom pravej ruky ukazovala smer vystrašenej slúžke.

  Viorela so sklopeným zrakom prekĺzla popri matke Tartaruge Rovene a behom sa valila dolu schodmi. Strapaté červené vlasy sa jej lepili na zahanbenú spotenú tvár.

  Na rozdiel od ostatných mníšok, Viorela detsky úprimne ľúbila matku predstavenú. Bola pre jej maličký rozumček úplným ideálom. Nemo ju obdivovala a len nerada ju sklamávala. Teraz sa jej to podarilo a skoro si nohy dolámala, ako letela po schodoch, aby vyplnila príkaz vodkyne svorky.

  Zo schodov zoskočila do úzkej tmavej chodby končiacej kuchynskými dverami. Zrazu jej však cestu skrížila mohutná postava a Viorela jej v plnej rýchlosti vletela do náručia. Z úst sa jej tlačil výkrik, ale z toľkých šokov naraz jej nemé ústa ešte viac skameneli a ruky i nohy stratili všetku silu.

  - Aha ju, mrkvičku, ako sa zapotila, aby mi mohla spočinúť v náručí. – s hrozivou nežnosťou nahol Arnolf svoju znetvorenú tvár drzo k vyplašenému dievčaťu, vyžívajúc sa v jej strachu. V letku si všimol jej úbohé šaty, čo mu dodalo odvahu, dovoliť si ešte viac.

  Prstami jednej ruky sa zakvačil do jej vlasov na spánkoch, poodliepajúc tie polepené z líc a nečakaným trhnutím jej zvrátil celú hlavu dozadu. Viorele sa až na vypučené oči na tvári nepohol ani sval.

 - Tak ona sa ma vôbec nebojí. Ale, áno, tak sa mi to páči. Len tak ďalej, moja malá mrkvička, – slastne reagoval prekvapený Arnolf, keď sa spustené ruky dievčaťa pomaličky pohli od jeho bokov, cez hruď ku krku a dotkli sa oceľového talizmanu, čo visel na koženej šnúrke tesne pod ohryzkom.

  Viorela ho nežne vzala do dvoch prstov a nechtom ukazováka ľavej ruky doňho dodržiavajúc tempo a rytmus, monotónne brnkala. Chodbou sa rozľahol jej nákazlivý divoký smiech.

  Arnolf doširoka otvoril oči. Čosi ako chrčanie zmiešané so zvukom rozbíjajúceho sa riadu, ktoré Viorele vyvieralo z hrdla, ho sparalizovalo. Potom sa rozosmial aj on. To divné divé ryčanie rozdráždilo jeho bojovnú podstatu a nechajúc sa unášať pudmi, schmatol dievčaťu sánku zaboriac svoje veľké prsty do jej líc, až sa jej ústa vykrivili do násilnej grimasy a v maličkom otvore stlačených a vykrútených pier sa ukázali dva predné biele zuby.

  Jej zmätené oči kmitali v pohyboch rozhojdaného prívesku, nedajúc sa vyrušiť mužovou násilnosťou. Zračila sa v nich radosť z hry, ktorej sa jej v tomto neprívetivom prostredí dostávalo naozaj pramálo.

  - Viorela! – zaburácal chodbou známy Tartarugin hlas, hoci ju osobne ešte nebolo vidno, lebo stála na samom vrchu schodišťa.

  - Tak teda Viorela... Vi – o – re – la, - zahláskoval ticho Arnolf.

  Schytil devinu ruku, ktorá držala prívesok a uvoľnil ho zo zovretia jej bacuľatých všetečných prštekov.

  Dievčina sklamane zažmurkala a stiahla pery, okolo ktorých sa beleli škvrny po prstoch, ako malé dieťa, ktoré sa chce už-už rozplakať. Zobrali jej hračku...

  Arnolf si jej sklamanie už nevšimol, lebo hľadel priamo do očí matke predstavenej, ktorá sa k nim práve valila. Chňapla Viorelu po pleci, tá sa v okamžiku otočila k svojej patrónke a ťapkajúc nohami na mieste mala chuť rýchlo niekam ujsť. Nebolo kam. Za chrbtom jej úzku chodbičku zatarasovala mohutná mužova postava, vpredu to bola tučná matka predstavená. Tá rázne odstrčila Arnolfa k stene a postrčila Viorelu dopredu.

- Hybaj, kde je tvoje miesto! Do kuchyne už trafíš! –

  Šľachtic bez bázne stále pritlačený jednou mníškinou rukou o stenu iba po očku pozrel za vejúcou pásikavou sukňou, čo ešte stihol zachytiť z utekajúcej dievčiny. S odvrátenou hlavou, šúchajúc si nos, premýšľal, či sa má pokúsiť matke Tartaruge Rovene vysvetliť, čo tu vlastne robí. Tá na to však ani najmenej nebola zvedavá a tak ako predtým postrčila Viorelu, potlačila aj Arnolfa vedúc ho bez slova pred sebou ako väzňa v zajatí svojho nebezpečného pohľadu zabodávajúceho sa mu do chrbta ako kopija.

  - Tadeto, ráčte. – úsečnými vetami odkomandovala šľachtica do samých zadných dvier.

  Keď si zvykol na náraz prudkého svetla z ohniska sálajúceho hneď oproti dverám, ktorými vstúpil, zistil, že stojí v kuchyni. Obzrel sa prekvapene na matku predstavenú, ale zrak vzápätí radšej odvrátil. Nestačil však ani zaboriť svoje oči do rozihraných syčiacich plameňov, ktoré sa mu zdali menej nebezpečné, keď ho tá zablokovala vetou.

  - Tuto sa mi dívajte! –

  Hrdý šľachtic sa obrátil čelom k nepriateľovi, vztýčil hlavu a pravú ruku si položil na rukoväť meča, márne sa snažiac predstierať svoju nebojácnosť. Muž neohroziteľný v boji sa teraz musel o niečo oprieť, aby vydržal čeliť tejto zúriacej malej osôbke, ktorá sa ho s úspechom pokúšala doraziť sečnosťou svojich viet.

  - Kráľ je zdravý. Myslím si, že nadišiel čas, aby ste pomýšľali na odchod. Tieto múry už prestávajú byť vašou záštitou. -

  - Tým narážate na mňa? – zabudol Arnolf na chvíľu pred kým stojí.

  Matka predstavená sa zatvárila nechápavo, čím šľachtica dostala do pomykova. Aj ona zapochybovala o tom, či si na vyjavenie pravdy o ťažkostiach pobytu celej kráľovej družiny v opátstve, vybrala toho pravého.

  Nevybrala. Vpadol jej sám do cesty, keď mala namierené ísť za nimi s touto dôležitou informáciou.

- Narážate ... na mňa? – zopakoval v očakávaní, že ich idú vyhodiť za jeho neprístojné správanie sa k miestnej slúžke, ochotný by bol aj sa kajať. Slúžtičku ešte nedostal. Chce to trochu času.

- Na vás? Nerozumiete, čo vám chcem povedať? – strácala pomaly matka Tartaruga Rovena trpezlivosť, o čom svedčili jej mocne podopreté ruky vbok. Okolo nej sa obšmietala v kúte pod stolom sediaca Viorela a škrabala zeleninu. Nôž sa jej obratne kmital v rukách a oči mala zavesené na Arnolfovi, teda na jeho prívesku, ktorý márne pohľadom hľadala. Ticho prerušovalo len občasné čľapnutie zeleniny do veľkého kotla pri jej tesne zomknutých šľapách.

  - Hádž to tam tichšie a vy my odpovedzte! – usmernila dej mníška, vrhla na chvíľu veľavravný pohľad na dievča v kúte, čím dala aj Arnolfovi možnosť všimnúť si tretieho náhodného poslucháča.

  Viorela sa tvárila, akoby si pohľad ani rozkazy vôbec nevšimla. Škrabala práve veľkú mrkvu a keď ju očistila, jemne ju položila do vody s rukou až pod pazuchu. Keď ruku vytiahla, lakťom si ju oprela o stehno a cícerky vody, tečúce po predlaktí i kvapky vyprskujúce z náhle roztvorenej dlane tichulinko cupkali späť do kotla. Viorela si ich nevšímala, ani mokré fľaky po sukni. Pre ňu teraz, pre ňu odteraz existoval iba Arnolf. A jeho prívesok.

  Nerobila špľachot, tak ju matka predstavená zasa vyradila zo zorného uhla. Vidiac, že z Arnolfa nič nevytiahne, rozhovorila sa sama. Pre seba.

  - Naše opátstvo nie je veľké. A kláštor, ktorý bol kedysi jeho dominantou, ňou je aj teraz. Nikdy sme nemali väčšie problémy s ostatným obyvateľstvom... až na nejaké to defilé siedmich smrteľných hriechov, ôsmich ukradnutých moriakov z našej stajne, na povinné deviatky a desiatky, dodržiavanie jedenásteho prikázania a na sedemnásť zastavení jara. A ešte tri sestry, sedem zhavranených bratov a dvanásť mesiačikov, čo neprišli sestre Betule Pendule Roth, ale to je z iného súdka...a ešte tie dva súdky, ale to vám nakoniec pripočítam k účtu... Teda nikdy. Až doteraz. – zamotávala sa do vlastných slov, aby neprezradila príliš.

  Arnolf sa netrpezlivo zahmýril. Nevyprovokovali ho k tomu reči predstavenej, ale ťah rusovlasej krásky, ktorá si vyhrnula sukňu nad koleno a spustila po ňom pramienok vody do neznámych hĺbok a tajov jej spodničiek, pričom ho zasneným pohľadom neprestala hltať.

  - To na mňa narážate?! – odvážil sa spýtať priškrtene, aby si Tartaruga náhodou nevšimla jeho roztržitosť z Viorely.

  Matka predstavená sa nadýchla.

  - Musíte odtiaľto čo najskôr odísť. Kým vás tu... áno, tu na tomto posvätnom  mieste, ktoré už dávno nevyzerá a ani nie je sväté...- prerušila na chvíľu monológ, uštedrila Viorele pohlavok a rázne jej stiahla sukňu späť k pätám, kým pokračovala, - ...niekto nezošle zo sveta! Už tu nie ste vítaní. -

  - Tá narážka patrila mne ?! –

  - Prečo si všetko beriete tak osobne? Vám vôbec nezáleží na osude ľudí, ktorí vás obklopujú?! Budete pokojne riskovať ich životy?! –

  - Narážate tým na mňa? –

  - Okolie sa búri ! Každú chvíľu môže byť neskoro. My vám už nemôžeme zaručiť bezpečnosť pred vzburou. Kráľ je ohrozený! Správca ešte viac ako kde inde v krajine! Zobuďte sa už konečne! –

  - Tými narážkami mierite na mňa ?! – mosúril sa Arnolf a jeho tvár naberala fialový odtieň.

  - Všetci, rozumiete, všetci ho tu nenávidia! Ani jednému správcovi nevisel život tak na vlásku ako práve Sorin-Dorelovi. Teraz a tu majú na jeho odstránenie najlepšiu príležitosť. Neuvedomujete si to? Do objektu nestráženého ani psami môže kedykoľvek, ktokoľvek vniknúť. Vkĺznuť a ... –

  - Na mňa narážate ?! –

  - Sme tu iba úbohé staré ženy ...- kým matka predstavená úporne vysvetľovala schátralosť kláštorného opevnenia a jeho obyvateliek, Arnolf, nedajúc sa vyrušiť, obzeral si jednu z tých úbohých schátralých starých žien, ktorá práve škrabala ďalšiu mrkvu, nežne po nej prechádzajúc, sťahujúc ju z kože a potuteľne sa usmieval. Jeho oči sa vyžívali v jej necudnej kráse, mladosti i pohyboch o ktorých chudera ani netušila, aké sú pre pozorovateľa vzrušujúce.

  Prechádzal od rozcuchaných, vlhkom zvlnených kučier, šmykl sa popri hebkom zarosenom líci do záhadnej tône pod okrúhlou bradou, ktorú si bola práve drsne odspodu poškabala, pripučiac dlaňou o dlaň dotieravý hmyz. Oči pokračovali nežne po hrdle do jamôčky v strede krku ...

  - Vám je to smiešne, že im ide o krk?! – zrúkla Tartaruga Rovena, spozorujúc čosi zvláštne, čo chcelo byť úsmevom na spolubesedníkovom ksichte.

  - Zasa na mňa narážate? – precedil pomedzi pery v úsmeve Arnolf.

  - Musíte zakročiť, inak sa stane nešťastie a budeme svedkami strašnej masakry! –

  Viorela sa práve v tom okamihu porezala do prsta. Vytiahla nôž z rany a z tej sa po hánkach tíško valila krv a strácala sa vo vlhkom ľanovom rukáve, rozťahujúc sa zvnútra po ňom v červených pomaly sa rozpíjajúcich škvrnách. Ani brvou nemykla. Ani o kúsok neposunula zrak z Arnolfa.

  - Vytiahni tú mrkvu z rukáva a rob čo máš! – zrazantnela matka predstavená, trasúc rukou nad Viorelou, ale s tvárou otočenou k mužovi.

  Krvácajúca ruka sa nehlučne ponorila do vody. Červená krv sa roztancovala po hladine.

  - Na koho narážete? Na mňa? – skrivil Arnolf od bolesti obočie namiesto dievčiny.

  - Musíte čo najskôr odísť! – uzavrela matka predstavená svoj neúspešný monológ.

  - Nemáte za čo na mňa narážať. -

  - Tieto dôvody vám nestačia? – roztiahla Tartaruga svoje tučné ruky ďaleko od tela na znak výčitky, akoby chcela objať celú kuchyňu.

  Arnolf cúvol.

  - Netreba toľko narážok. – vrátil svoj zrak od Viorely po ruke matky predstavenej, k jej zúženým zreničkám a po druhej ruke smerom k dverám. Nanešťastie tam ruka neviedla. Musel zostať.

  - Ide o vás všetkých! Pre rany Božie, robte s tým niečo! –

  Arnolf sa však iba späť vrátil k peknej Viorele a zachmúril trochu obočie, čím mu vráska vytvorila na čele akoby nakreslený kopček. Predstava, že by si na nej pásli pohľady a možno i ruky a možno i niečo iné všetci chlapi z družiny, ho rozhnevala do nepríčetnosti.

  - Nie, to nedovolím! – zrúkol.

  - No, konečne... -

  Matka predstavená zložila ruky do lona a napriamená podišla až k Arnolfovi.

  - A teraz opustite túto miestnosť. Tam vľavo sú dvere do chlievov, kde chováme kozy. Tadiaľ prejdete okolo veľkých vozov, čo ráno odtiahli za hradby a ste vonku.

  Na to sa obrátila a zmizla za dverami, ktorými sem vstúpili, zamknúc ich za sebou.

  Arnolf, hoci by rád zostal, nasledoval jej príkaz a s vŕzganím otvoril doštené dvere do chlieva. Prekročil prah a skôr ako sa stihol ešte poslednýkrát obzrieť po Viorele, prievan mu pripleštil dvere pred nosom.

  Viorela ešte dlho tíško čistila zeleninu, so zrakom upretým na miesto, kde stál šľachtic.

Domiceli, Fra Vargelico

Vysvetlivky:
Ako sme už boli bývali spomínali, vojna doznela len nedávno a aby  v tomto kláštore, ktorý leží presne na spojnici oboch bývalých kráľovstiev a je v dezolátnom stave  pobýval kráľ, nechránený vojskom a hradbami, ...no  ...viac ako nebezpečné...  navyše, tento kláštor ukrýva svoje temné tajomstvo. Veľmi, veľmi temnééé... o tom zajtra.