RUMBELLE - Hýrivé tiene II... 2. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene 2

2. kapitola

     Od zberného okienka sa ozýval nepríjemný škripot príborov. Iba lyžíc. Ktovie, či by v triách vidličiek a nožíkov, čo nezískali angažmán v miestom orchestri, znela táto barbarská sonáta o niečo lepšie? Nemal chuť si to predstavovať, dráždila ho dostatočne už aj táto.

  - Podľa rôznorodosti stôp na stole je mi jasné, že tu už pre dvoch prestreté je. – ozvalo sa nad miskou, kde  trónila Archieho hlava.

  Prevrátil len stránku knižky v lone a nestaral sa o jeho múdre reči. Už vedel, že to nie je nijaký pacoš, ale sám pán psychiater osobne, ktorý sa snaží infiltrovať sa medzi nich a...a nikto mu to nežerie.

  - Prečo nič nejete, pán Gold?  - spýtal sa, len čo sa drzo usadil a opatrne nabral medzi palec a ukazovák malú guľôčku zošúľanú z mäkkej striedky chleba. Jednu z mnohých, čo čakali, kým medzi ne nevpadne ďalšia, momentálne sa iba formujúca v jeho  na spomalenú rýchlosť nabitých prstoch.

  Pozrel bokom na ňu, čo práve robí. Fajn, rozmazávala zvyšky džemu po tanieri v štýle fauvizmu a nevenovala mužom nijakú pozornosť. Odprskol ďalšiu guľku a rozohral na plastovom obruse imaginárneho biliardu miernu anarchiu. Ďalšiu striedku už nehľadal. Nervózne prsty strčil pod knihu a chcel zariskovať, že ich posunie k nej na koleno a následne vyššie, vyššie... zima, zima, teplo, horúco...a počká si, kým nezvýskne od preľaknutia.

  - Niečo humoristické? – nahol sa mu nad slabiny ryšavý muž, potlačiac si okuliarky hlbšie nad nos. Snažil sa dešifrovať, čo jeho spolustolovník číta, keď sa pritom tak potuteľne usmieva.

  Keby ten tušil! ....čo za krásnu literatúru má už takmer rozčítanú.

  Čas na ústup.

  Zaklapol knihu a strčil si ju rovno pod zadok, pomrviac sa na nej ako sliepka v klonke.

  - Na hovno. – zaboril lakte do omrviniek na stole a približujúcou sa tvárou odtláčal dotieravcovu.

  Nohy sa mu medzitým samé rozpohybovali, mal pocit, že ho nenápadne kope do členkov, ale ako prevýchovná metóda na jeho slovník, to dnes nefungovalo.

  Niečo sa jej nezdalo. Jasné, len čo potvorila dvere na kuchyni, namiesto potuchnutého chladu a zimy, ovialo ju už teplo. Pec rozkúrená, nad pahrebou kotlík s vodou. V strede stola pomerne veľká zelená zátarasa. Očami poblúdila po celej miestnosti, ale nebol tu. Aspoň nie viditeľný.

  Pristúpila ku kríčku v kvetináči, pošúchala medzi prstami malé chĺpkaté lístočky s vlnkovanou obrubou a priložila si prsty k nosu.

  - Medovka lekárska, Melissa officinalis, Hluchavkovité, Lamiaceae, medonosná, okrasná, posilní telo a povzbudí myseľ! – ozvalo sa priam kazateľsky, mentorsky spoza kríka, kde, čuduj sa svete, nad obrovskou, v koži viazanou knihou, sedel obranne, s nohou cez nohu, sám hradný pán a s príslušnou dávkou sarkazmu pokračoval v preslove. – Pátram tu v tomto šalabastri po jej vedľajších účinkoch, pretože predpokladám, že ste ma chceli tou burinou otráviť, drahá... – nahol sa viac doboku, aby si ju vo svetle pukotajúceho ohníka pozornejšie premeral, ani nie tak, ako sa zatvári na jeho podpichnutie, skôr, či na nej náhodou nezostali nejaké následky zo včerajšieho nechceného škripca. Nezostali. Aspoň nie viditeľné.

  - Vy si vystačíte aj sám. – posunula ťažký kvetináč na kraj stola a prisadla si z druhej strany.

  Zneistilo ho to, tak vrhol pohľad späť medzi sotva čitateľné riadky prastarého herbára. Iste z nejakého kláštora, ktorý oň olúpil.

  - Táto bylinka s výrazne citrónovou vôňou...- natiahla k nemu prsty, ešte stále ňou raziace, aby si privoňal, ale rýchlo ich zas stiahla pod stôl. Ďalej však sypala ako z rukáva. -  ...má mocnú silu, ktorá napomáha napríklad pri liečení šeredného oparu. Ak ju užívame vnútorne, pomáha aj pri nervových problémoch a podráždenosti, najmä u detí, ale aj...u dospelých, celkom iste zaberie na nervné stavy... – zahryzla si do jazyka, či ju oň, za tie priame a akosi do čierneho triafajúce reči, rovno nepripraví.

  Iba sedel, mlčal, akoby premýšľal. Skúsila napraviť si reputáciu, ale čokoľvek vyriekla, len prilievalo olej do ohňa, nad ktorým už  vzadu v kotlíku bublala voda.

- Hovorí sa, že...ľudia trpiaci stavmi úzkosti a búšením srdca majú z medovky prospech, pretože pôsobí sedatívne a uvoľňuje nervovú sústavu. Z liehových výťažkov medovky sa vyrábajú veľmi žiadané lieky proti bolestiam hlavy, hypochondrii a hystérii. Je účinná proti nespavosti, melanchólii a depresiám...- do nádychu jej už skočil.

- Ešte stále mi tu trepeš o tej burine, alebo to sa už ráčiš opismi navážať rovno do mňa?! Na to ti zvysoka kašlem!  – prudko zaklapol knihu, až sa z nej vyrojil kúdol starého prachu a posunul ju do stredu stola, urazene sa vystrel a vystrúhal adekvátne pasujúci ksicht, odvrátený urazene dohora.

  Nerozhodilo ju to. Ba práve naopak.

  - V tom prípade by som chcela dodať, že inhalácia silice napomáha pri odkašliavaní a uvoľňovaní nepríjemného hlienu z hrude... – pošúchala si biele hrdlo až k prsiam a načiahla sa k lístočkom bylinky po ďalšiu dávku vône pre brušká prstov, rovno odtrhnúc niekoľko z nich, trieštila ich medzi prstami. -  Čerstvé pomliaždené listy prikladáme na miesta po uštipnutí dotieravým, jedovatým a nebezpečným hmyzom. – priložila nevedomky prsty k hrudi, na miesto, kde o trochu hlbšie tĺklo jej trochu poplašené srdce. Pozrela na neho zboku, ako jej uprene zíza do výstrihu, kde skončila pred chvíľkou jej ruka, pri názornej ukážke.  – Vo vašom prípade by som sa musela poobkladať celá, od hlavy po päty. – nebojácne doložila a zaujala obdobný postoj ako on. Aj ruky na hrudi prekrížila. Nie nahnevane, skôr tiež obranne. Jeho pohľad pálil...

  Hlavou mu prebleskla myšlienka.

  Keď sa dym rozplynul, uprostred kuchyne stála obrovská kaďa plná, okrem horúcej vody, drobných lístočkov po citrónoch raziacej bylinky.

  - A ešte si zabudla dodať, že odvar z medovky je vynikajúci ako relaxačný kúpeľ! To len na margo toho, že mňa o bylinách nikto poučovať nemusí! A...ani nebude! Ja viem totiž všetko, drahá!  Ráč to prijať, ako, povedzme... moje zadosťučinenie za včerajšok. – vyslovil prirýchlo a radšej sa pratal z komnaty, vidiac, do akých rozpakov ju zas priviedol. Či skôr, do akých sa nechal priviesť sám...

  Vo dverách sa predsa len otočil.

-   A ten...hmyz...si si teda... mohla odpustiť! – hlas sa mu trochu zatriasol.

  Zamrzelo ju. Vystrelený šíp a vypovedané slová, už ani Boh nezastaví. Povzdychla. Ale plán na akciu „na revanš“ ďalej nerozvíjala. Vôňa, čo naplnila celú kuchyňu bola taká neodolateľná a  jej telo stále také... polámané, ubolené, prahnúce po teplom náručí... horúceho kúpeľa.

 domiceli