RUMBELLE - Hýrivé tiene II... 1. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene 2

1. kapitola

     Stála na spodnej tyčke bránky a druhou nohou sa odrážala ako na kolobežke. Vykývané pánty dovolili jej vyletieť na provizórnom hrdzavejúcom presúvadle až za bránu ústavu. Po odraze, ktorému sa ani nesnažila zabrániť, len silnejšie zovrela kované časti, za ktoré sa držala, do pästí a triasla sa spolu s nimi, spätným nárazom sa  vracala  späť. A znova a znova.

  Občas dvíhal zrak z knižky, ktorú nedbalo čítal, takto za pochodu. O to viac dbal, aby ju mal stále v merku, pod kontrolou. Ale nedalo mu, nepozastaviť sa. "Keby mala päť... Ale očividne nemala všetkých päť. Pohromade." Uzavrel. Zhovievavo.

   Načúvala hudbe vŕzgajúcich pántov. Disharmonické kvílenie, rachot železa pri zrážke s iným, čo tvorilo plot a šuchot piesku pod nohami. Už riadne vymletého natoľko, že vlastne vytvorilo akýsi polkruhovitý jarok.

  Aj sa pozastavil nad faktom, prečo bránka nie je zamknutá, aj prijal, že to nebýva nikdy a potom sestričky hubujú, keď sa im pacienti vytratia do neznáma.

  Všimol si aj to, že sa vytrácajú málokedy. Naposledy on. A predtým či potom, ktovie, či niekto.

  - Nejdeš to aj ty skúsiť? - odlietavala mu za vráta s nohou zas elegantne dvihnutou ako pravá baletka a odrazom sa nechala vtlačiť späť, pokorne  pritajená, prilepená o kované mreže. Zoskočila.

  - Čo či nejdem skúsiť? Mám sa začať po tvojom vzore voziť na bráničke, ako...?! – radšej si zahryzol do jazyka a pomáhal jej vstať, lebo posledné pristátie nebolo zrovna mäkké.

  Pozrela sa na neho nechápavo a otierala si dlane o zadok.

  - Prečo ...by si ...mal?! – zamračila sa na bránku, potom na neho, čo to má za bláznivé nápady, ako keby boli malé decká. A ešte ju obviní, že „po jej vzore...“ To si vyprosí. -  Prečo sme tu, pri hlavnej bráne? Je tu všade prach. Budem kýchať. – pomrvila nosom s úmyslom naznačené aj učiniť.

  Aj to urobila.

  Zaprela sa mu drzo o hruď, doslova poskŕčala košeľu a umelo kýchla s hlasným umelým: “Hapčí! “ skryjúc si celú hlavu, koľko to len vydalo. Baran-baran-buc... Dnes - piaty záťažový stupeň, vyhlásená protilogická vlna,  deň detinského zdementievania.

  - Mal som za to, že sa chceš ešte kolotočovať, drahá. Vieš, to tvoje vŕrrzg sem, vŕrrzg tam...- skúšal gestikou napodobniť doterajšiu činnosť bráničky knokautovanú jej spoluúčasťou, ale z jeho pohybov vychádzalo všetko možné, len vozenie sa na bránke nie. Skôr... Uvedomil si to neskoro. Vrzgi-vrzgi-vrzg -schovaj-tento-prst!

  - Blázon. – poklopkala si po čele a urazená odpochodovávala.

  „To nebolo vôbec myslené dvojzmyselne! Prečo to nechápe?!“  Piaty záťažový...

  Nešťastne, s tvárou skrivenou nechápavejším výrazom, ako bol ten jej, zle pochopený,  obrátil sa. Mrvila zadkom. A...teraz vyťahuje zrejme zaseknuté gaťky cez niekoľko vrchných vrstiev, mysliac si, že ju nikto nevidí. Hnevá sa.

  Díval sa za ňou. Potom na bránku. Potom za ňu. Potom doslova doblba.

  - Láka vás to odísť, však? – ozvalo sa mu za chrbtom.

  Zasa on. Mužíček v okuliarikoch, ryšavé vlasy, krycie meno: svedomie. A má plno rečí. Zas.

  - Je to pomerne jednoduché. Spravíte krok, dva, tri  a ste tam. Tam je to iné, ako tu. Tam je tam. Tam sa rýchlo zabúda na tu. Oveľa rýchlejšie, než si myslíte. Prakticky hneď. – pozrel na neho, založiac ruky za chrbát, započal sa pohupovať. Päta-špička.  Päta-špička.

  - Často som tu. Sme tu. – doplnil.

  - Hmmm...vaša Belle, ak sa nemýlim. Podľa mňa má bodkované šaty, v ruke dáždnik a balansuje hore po múriku a vy dúfate, že sa šmykne a padne vám do náručia. – roztiahol zuby do úsmevu a díval sa po celej dĺžke múru, patrične sa neprirodzene usmievajúc, aby si nemyslela, že ju práve ohováral.

  Ale videl len poolupovanú omietku, rozrastený, ale zároveň vysychajúci brečtan, a inú popínavú burinu, čo po ňom liezla, ale ju nie. Žiadne dievča v čiernych minišatách s bielymi bodkami a žltým dáždnikom vysoko nad hlavou, na múr neliezlo. Po ňom už vôbec nie.

  "Prečo práve táto farebná kombinácia? Nikdy si ju zámerne neobliekal podľa svojho gusta. Nedovolil si. Bola stále v tej istej nočnej košeli, farby rybieho brucha, vo vypelichanom svetri o niekoľko čísiel väčšom, než jej prináležalo a v šľapkách. A jemu to nevadilo. Prečo by si ju mal zbožšťovať a heroizovať a stavať do role lacnej modelky či vlastne herečky, ktorej určuje rolu..." Skúmavo sa zadíval na nezvaného spolubesedníka, čo nadôvažok kýval smerom k múru, ba dokonca distingvovane zatlieskal.

  S nedôverou sa lepšie prizrel na úplne prázdny múr parcelujúci výhľad na dve identicky nudné časti: múr a nebo. Nebo a múr. Nič medzi tým. A sused stále tlieska...Asi sa jej tam hore darí...

  - To bude včelami. – nenechával sa vytrhnúť z cirkusového predstavenia mužíček, tlieskal, usmieval sa, kýval...-  Začínajú sa rojiť. Sú také diskutabilné. Tmavo-svetlé by som povedal a vy sa neviete rozhodnúť, ku ktorej strane sa prikloniť. Radím vám. Rozmyslite si to dobre. Tu je tu. Tam je...tam. Kým nebudete presvedčený, že toto všetko dokážete hodiť len tak za hlavu, zostaňte. – mykol tou svojou  dozadu vo veľkom oblúku.

  Odkiaľsi zhora dopadol vedľa nich práve dáždnik.

  Zaujal ho a ryšavého muža zaujala zmena jeho pohľadu. Smutne povzdychol.

  - Prepáčte. Nevidím nič. Len sa tak tvárim. Chcel som vás len rozptýliť a klamal som vám. Ja vám tú vašu Belle iba sprosto závidím. Ja nemám nikoho, s kým by sa tu dalo zdieľať to...tu. – zložil si okuliare, cez ktoré aj tak nevidel, ako bol práve doznal, ošúchal o vestu, nasadil si ich zas a videl ... nič. Sklonil hlavu a dlhými krokmi odkráčal.

  Prial si ju vidieť sedieť tam hore, na múriku,  prichystanú skočiť.

  Iba múr a nebo. Nebo a múr.

  Čakanie sa jej zdalo už ako nekonečné. Silne pochybovala, že netuší, že tu je, to len naťahuje čas, aby ju vytrestal, dosýta ponížil a nechal trpieť a dopiť si svoj kalich horkosti až do dna.

  Skúšala, opäť neúspešne, pohnúť zmeravenými rukami, akoby pritavenými ku kovovým mrežiam brány. Len čo sa ich dotkla, akési kúzlo uväznilo ju tu a nechalo vykrútenú čakať na vyslobodenie. A to neprichádzalo a neprichádzalo. Necítila si už ani jeden sval na tele a necítila už popravde ani bolesť.

  Nad hrad sa začínal ukladať súmrak, zatiaľ len tozťahujúc šedivé mračná. Ešte to tak, aby zmokla a prechladla. Dosť, že je hladná a smädná. Mohla by skúsiť zavolať. Zakričať. Poprosiť o pomoc. Zamietala všetko. Nepokorí sa! A just nie. To radšej bude trpieť. "Au, to neznesiteľne bolí..." skrivila sa jej pekná tvárička do nepekného úškľabku, keď telo pri pokuse o zmenu polohy zas precitlo.

  Zotmelo sa. S čelom opretým o chladnú mrežu začínala upadať nielen do letargie, ale aj do spánku. Nebude to prvýkrát, čo bude nocovať vo väzení. Aspoň nie je v kobke. Je tu čerstvý vzduch, je tu krásny les, je tu tma, je tu...sama.

  Do brány sa čosi zaprelo. Pomykalo s ňou, potriaslo, kdesi vo výške zašramotilo a obrovský, umne kovaný plát dierkovaného železa sa začínal hýbať. Ktosi-čosi vyťahovalo bránu. Strhla sa, ale ruky nie a nie odlepiť od nej. Už ich má vo výške očí, už nad hlavou. Donútilo ju to vstať a...vyťahovalo ju hore. Už sa ani špičkami nedotýkala zeme, už je na piaď, už na lakeť...už je celkom vysoko, že na kamienkom posypanú zem okolo brány ani nedovidí.

  - Ale, ale, čo za vzácnu korisť sa to chytilo do mojej pavučiny?! – ozvalo sa zdola. Pridobre známy hlas.

  Márne zakláňala hlavu, zazrela len veľké svetlo, zrejme z fakle.

  - Chcela si ujsť! Zbabelo sa vytratiť, kým tu nie som! Zradiť ma! Opustiť! Porušiť dohodu so mnou! Lenže to ja nedopustím! Dohody so mnou sa nikdy nevypovedajú! Nikdy! Tá brána chytí každého, kto bez môjho dovolenia bude ju chcieť zodvihnúť a prešmyknúť sa von! Každého! – ziapal a oháňal sa natrčeným ukazovákom.

  Mlčala.

  Kto mlčí, ten svedčí. Pomaly sa upokojoval. Neušla. Nikdy mu neujde! Nedovolí to...nedopustí...

  S úľubou sa díval na dvojo krásnych štíhlych nôžok metajúcich sa v mnohých spodničkách. Točil sa so svetlom presne pod ňou, ale nevidel nič z toho, čo by videl tak rád...Tak veľmi rád...

  Zastokol pochodeň do nástavca a s rukami skríženými na hrudi stal si tak, aby ho videla v celej jeho ohavnej nádhere.  Usmieval sa od ucha k uchu a čakal, či sa sama nerozrozpráva.

  Nemala sa veľmi k tomu. Dobre vedela, že s klamstvom nepochodí a s pravdou von...veď ju len vysmeje.

  - Chcete tam visieť, drahá, až kým nedozriete, alebo ma už konečne poprosíte o milosť a odovzdáte sa mi pokorne a dobrovoľne do môjho vrelého  náručia pripraveného len a len pre vás? – roztiahol paže a vypol hruď.

  - Nikdy! – trhala sa jedom, čo si to zas k nej dovoľuje.

  Zaškeril sa uštipačne, odpoveď, žiaľ,  čakal.

  - Jeseň je tu onedlho, len sa obávam, aby ju nepredbehli priatelia krkavce. To viete, nechávam im tu obdobne visievať  zvyšky z mučiarne, ako druhú večeru...-

  Zvrtol sa a ostentatívne dupotajúc odchádzal.

  Dívala sa mu na chrbát a hoci sa jej paže úzkostlivo domáhali zmeny polohy, inak nadobro odumrú, jazyk zaseknutý za zubami spočiatku odmietal akúkoľvek kolaboráciu s ochabujúcim telom. Zahmlievalo sa jej pred očami.

  - Mňa nevystrašíte! Nebojím sa! Aj keby mi mali, kvôli tej sprostej bylinke, na čaj pre vás, vyklovať oči, radšej budem slepá, ako vaša! – zakričala vzdorovito za ním, ale metanie sa len znásobovalo bolesť.

  Trhlo ním.

  Vrátil sa, uvoľnil kúzlo a nechal ju dopadnúť presne tam, kam tak nechcela. Rovno jemu do otvorenej, pripravenej náruče. Aj mu svoju nevôľu dala patrične najavo. Ubolenými a spola nevládnymi rukami, stále zovretými v päste ho mlátila hlava-nehlava, koľko vládala, kopala nohami a radšej sa vyvrátila do prachu pod nohami, akoby mala zotrvať v jeho prihorúcich pažiach čo i len o sekundu dlhšie.

  Nadvihol ju, hoci sa bránila, zovrel jej ruky v zápästiach a donútil ju otvoriť ich. A naozaj, za trasúcimi sa prstami, doteraz prilepenými o kovové mreže, zeleneli sa zvädnuté lístky akejsi byliny.

  V tichu, čo náhle zavládlo, plávalo len praskotanie fakle.

  - Medovka. Na čaj. Má upokojujúce účinky. Rástla iba za bránou. Iba...som prestrčila ruku...- preglgla a skúsila bylinku, čo ju stála už toľko bolesti, opäť zavrieť do dlaní.

  Zovretie povolilo.

  - Tak...ty...si...mi... nechcela ujsť... – zašepkal a nezmohol sa na viac, než ju vyprevadiť smútkom v pohľade a dívať sa, ako mizne v chodbách zámku.

 

domiceli