RUMBELLE - Hýrivé tiene 3. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene

3. kapitola

    Rozoznal šuchot šiat. Silne naškrobených. Ale nijaké našľapovanie. Ani žiadnu ďalšiu otázku. Takže použiť komparatívnu metódu porovnávania zvukového záznamu z pamäte s akýmkoľvek novým, zrejme nepôjde. Postava sa tu tmolila, respektíve vyskytovala, ale zrejme držala bobríka mlčanlivosti, lebo ani po pekných pár minútach nepreriekla ani slovo. Keby aspoň svetlo, ale tomuto prízraku stačilo aj to zvonka, hoci mesiac sa na túto funkciu kvôli búrke pomerne nešetrne vydlabal.

  Konečne to utíchlo. Ale neodišlo.

  Zažmurkal očami a nad sebou zbadal sivú tvár postaršej sestričky v habite. Bez výrazu, bez mimiky. Dokonca ňou ani neheglo, keď sa strhol a odsunul inštinktívne kúsok bokom.

  - Dnes treba vydržať. Ak sú bolesti, povedzte. Ak budete musieť...tiež. Pošlem sanitára, ešte nespí. Treba ale kričať. Elekriky nieto. Hlasno kričať. – rozprávala monotónne a premeriavala si ho, akoby skenovala jeho biologické potreby a porovnávala s možnosťami. On, naopak, už vyhodnocoval. Hlasy nekompatibilné.

  "Hlasno kričať." Najradšej by jej bol povedal, že mieni aj musí začať hneď. Moč bol ale až na druhom mieste v tlačení sa svojou nutkavosťou kdesi do reality. To ten mimovoľný pohyb ho samého upozornil na bolestivosť miest, ktoré zaťažoval v tejto polohe už hádam aj niekoľko dní.

  Sestrička, alebo vedela čítať myšlienky, alebo verila v zázraky a to jej umožňovalo pochopiť jeho do tmy práve vycerené zoťaté zuby a promtne zareagovať na súradnice nimi vysielaných signálov. Že je len profesionálka si odmietal pripustiť, bolo by to pre ňu dehonestujúce.

  Obratne ho lapla a ani sa nenazdal, ležal prevalený na jednom pleci, v polohe, čo nebola o nič pohodlnejšia, ani príjemnejšia. Ale na odhalený chrbát v anjeličkovskej, na krku ani nezviazanej erárnej  košeli, čo siahala len kúsok pod bedrá a teraz už nezahaľovala nič, sa spustilo tisíc pažravých vzdušných jazykov a obšťastnilo ho svojou bohabojnou činnosťou. To potreboval.

  Chlad a čerstvý vzduch. Pofúkanie. Pohladenie.

  Podsunula mu zrolovanú deku k bruchu a pritlačila.

  - Opri sa, synu, uľaví sa ti. Tie preležaniny potrebujú vyvetrať. Oddýchnuť, uľaviť telu. Potom, ráno niečo natrieme, neboj sa. – prešla k tykaniu usúdiac, že jeho trpiteľstvo ju oprávňuje pojať ho do rodiny a vyjadriť zľutovanie sa i poľutovanie.

  Zasŕkal, ale poslúchol. Objal drsnú deku a utrel do nej sliny, lebo pery sa mu nedarilo ešte spojiť.

    Ticho ju desilo viac, ako jeho krik, čo sa pravidelne rozliehal hradom. Zahryzla do spodnej pery a opatrne strčila do dvier. V komnate sa miešali vône s puchmi, čo znamenalo, že sa okiepil sám a jej dá nejakým zázrakom dnes už asi pokoj. Ktovie, možno už aj spí.

  Vtiahla hlavu viac do vnútra a čakala, či ju nezdrapí za vlasy a nevtiahne si dnu celú. Nič. Ticho.

  Tak skúsila vstúpiť.

  Ležal dolu bruchom krížom cez lôžko, iba  ledabolo zakrútený v mokrej plachte, asi ako vyliezal z kade. Neunúval sa obliecť. Ešteže ho zahaľovala, kde mala. Nasucho preglgla.

  Zarazilo ju však čosi iné. Celý jeho chrbát bol posiaty ranami. Akoby spáleninami, mokvajúcimi už pľuzgiermi, kožou, čo sa miestami odcerovala, odlupovala a vytvárala krátery, v ktorých bolo vidno celú štruktúru jednotlivých vrstiev. Medzitým hnis, zvyšky rozmazanej, zasychajúcej krvi a podliatiny.

  Vedela o jeho samoliečiacej schopnosti, dokonca sa povrávalo o nezraniteľnosti, ale zrejme to budú len fámy. Inak by nemal teraz chrbát preoraný zraneniami, z ktorých by sa slabšej náture zdvihol žalúdok.

  „Čo ak na ne, takto vzadu nedočiahne?“...skúsil jej súcit. "Čo ak je taký sťatý, že to ani necíti a zistí to až ráno, keď si bude s krikom odliepať prikrývku  zrastenú s mokvajúcou kožou?!“ odvrkla jej skúsenosť.

  „Nemôžeš ho takto nechať...“-  útlocit. „Ale môžeš!“ – realita.

  Bezmocne sa obzerala a hľadala východisko z dilemy. Byť tu, či nebyť? Pomôcť? Či?... 
  Aká náhoda, na príručnom stolíku truhlička s masťami. Takže vedel o zraneniach, ale spánok bol zrejme rýchlejší.

  - Treba začať liečiť čím skôr. Bude to menej bolestivé... Nie, bude to bolestivé. – opravila sa, keď sa len zľahka dotkla na mieste, kde ani žiadna rana nebola a  strhol sa. Radšej ustúpila. Ale on spal ďalej. Dokonca sa jej zazdalo, že začula chrápanie. Pomodlila by sa aj k Poseidónovi, keby jej to zaručilo, že sa teraz nepreberie. Zrejme vyslyšané...

  Opatrne nanášala pruhy mastí na poranené miesta, privoniavajúc si k rôznym, popamäti identifikujúc ich pravdepodobné zloženie, čomu sa naučila ešte doma na zámku od slúžok, čo ošetrovali vojakov. Opakovala si ich polohlasom, akoby to bola bývala robila, keby bol pacient pri vedomí a vnímal, aby ho upokojila a odbremenila od bolesti len z predstavy, že mu ju liečbou môže spôsobiť. "Toto zaštípe, táto ochladí. Tuto toto miestečko musíme nechať vzduchu, nech vyhojí sám..".

  Nevšimla si, ako nevydržal a perami do polovice len zaseknutými vo vankúši sa začína usmievať. Bahnil si v jej príkladnej starostlivosti, hrdý na seba, že si predpripravil dostatok rán.

  - Tak a ešte sem trochu tej chladivej...- uzavrela a počul už len trenie rúk o zásteru.

  - ...a ešte na kríže trochu tej zohrievajúcej a pokračuj stále nižšie a nižšie a nič nevynechaj, drahá...- ozvalo sa škodoradostne a patrične uštipačne a plachta sa začala strácať z tela a necudne ho odhaľovať.

 Vyskočila z polosedu, z ktorého ešte kontrolovala  jednotlivé liečené časti.

  Vystrelil tiež. Prevrátil sa a sadol si v tureckom sede, neriešiac, kde skončila plachta, v ktorej ležal.

  - Tvoja masáž sa mi páčila. A asi bola aj účinná. Zhovievavo ti dovolím pokračovať a to  úplne všade, drahá. -  lascívne sa natočil  a prešiel si dlaňou po celkom čistom hladkom povrchu chrbta.

  - Oklamal si ma...- zašepkala zahanbená, že sa nechala.

  Ušla.

  Začínala mu byť zima. Nie zima, to boli zimomriavky. Akoby mu čiesi ruky opatrne chodili po tele a dotýkali sa ho. Všade. Ramená, lopatky, pás chrbtice...zadok. Toto nebol vietor a nočný chlad. Prepánajána. On tu leží s holou riťou a niekto sa ho tam dokonca dotýka!

- Treba začať liečiť čím skôr. Bude to menej bolestivé... Nie, bude to bolestivé. – opravila sa, keď sa len zľahka dotkla na mieste, kde žiadna rana nebola.

  Strhol sa.

  Otočil. Dvere na izbe sa práve poodchýlili a dnu vošla sestra a s táckou, sviečkou a nejakými liečivami.

  - Vravela som vám, aby ste sa nehýbali. – opäť prešla k vykaniu, lebo „synak“ neposlúcha.

domiceli