RUMBELLE - Hýrivé tiene 2. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene

2. kapitola

  Zadné dvere na dodávke sa rozpleskli a dnu sa konečne naťahal vzduch. Vlhký, lepkavý, ale hlavne neparfumovaný. Šofér láskyplne, ako decko do kočíka ukladal svoj súkromný majetok späť na pôvodnú pozíciu a nechal čakať i moknúť zhovievavé sestričky za rozložitým chrbtom, aby sa chopili toho svojho budúceho „majetku“. „Deciek...“

 - Do riti tam! – zahromžila z auta vyskočená a počasím zaskočená sprevádzajúca sestra, ktorej členky, v neelegantných ortopedických topánkach, sa práve kúpali v čerstvej mláke a priťahovala si obe strany vypelichaného svetra skrz plné prsia.

  Službukonajúce sestričky mdlo kukli jedna po druhej a svorne usúdiac, že nie je chuť na rozhrešujúce a odpúšťajúce modlitby za slovník štátnej kolegyne, s rukami nemo zopätými ďalej pokorne čakali, kým im šofér konečne dovolí prebrať pacientov. A neochotne, podperený patričnými protestsongmi pomôže vyterigať nosidlá s jedným z nich.

  Prižmúril oči, tušiac, že to bude potrebovať. Nikomu sa neunúvalo mu nad tvár roztiahnuť dáždnik, alebo aspoň provizórny igelit. Ako videl, nikomu sa neunúvalo sa mu vôbec venovať. Z auta sa vytláčala žena a muž-korytnačka. Sestry podopreli oboch a z kroka na krok odvádzali pod strechu ústavu.

  Nechal prvé kvapky, aby mu dopadli do tváre. Rozpleskli sa, donútili mimické svaly sa zmrštiť a zas vystrieť. Chladili. Šteklili, keď priveľké stiekli dolu ešte chvíľu suchým hrboľatým lícom a stratili sa v golieri.

  Nebo nad hlavou sa mu ešte stále rozmazávalo. Na rukách pozdĺž tela sa pohli zmeravené, len začínajúcim dažďom práve sotva prebudené prsty a skúšali identifikovať podložie. Mokrá tráva, mazľavá  hlina, studené kamienky. Precitol aj chrbát a začal chladiť.

  Ktovie ako dlho tu už leží. Od predchádzajúceho večera? Dňa? Noci?...Už by mal konečne prestať s deštrukciou vlastných spomienok tekutou formou rozpúšťadla, ktoré pôsobilo účinnejšie, ako by možno bol býval chcel. A rýchlosť nástupu účinku sa skracovala a medzery, v ktorých prichádzal k sebe, tiež.

  Vstrebal do nozdier čerstvý vzduch zmiešaný však s prachom, čo prudko už dopadajúce kvapky vyťahovali zo zeme, na ktorej ležal a na okamih zatiahol viečka.

  Kvapky prestali chladiť. Prestali padať. Opatrne pootvoril oči a namiesto šedého neba vialo nad ním čosi belostné, dokonca by odprisahal, že po okrajoch vidí biele barančeky.

  - Začína hrmieť. Nie je dobre byť teraz vonku. Sú tu stromy. Môže udrieť blesk. – šemotilo jeho nové „nebo“.

  Už nielen videl, už aj cítil jej prítomnosť. Jej vôňu. Hladkala ho lemom sukne po líci, kým v napnutých rukách držala nad ním roztiahnutú zásterku, akoby verila, že látka nepremokne a jeho ochráni. S obavami sa dívala hore, kde sa mračná premieľali iste podobne, ako jeho myšlienky a čakala, čo urobí. A dúfala, že zostane spať, sťatý zrejme zas pod obraz boží, tak, ako ho našla a bude ho môcť odtiahnuť dnu a...

  ...a možno zas pravdepodobne krik, nadávky, trmácanie, možno nejaký buchnát, ak sa preberie a neuverí, nepochopí, že mu chce iba pomôcť.  
  A aj tak tu stála a snažila sa ho chrániť, ako bezmocné dieťa, čo netuší, čo ešte dážď je.

  Nečakane chňapol po jej zástere, nechajúc na nej odtlačok svojich blatom už zababraných prstov, aby jej videl do tváre. Strhla sa a sklonila hlavu. Stisla pery.

  Neodolal. Držiac v ruke látku trhol a stiahol ju dolu. Nestihla ani zabalansovať rukami, ani sa ochrániť. Tvrdo mu dopadla na hruď s hlavou len kúsok od tej jeho s rukami bolestivo rozpleštenými v kamienkoch po oboch stranách jeho odpornej tváre.

  Víťazoslávne sa zaškeril.

  - Ty sa bojíš búrky, drahá? – vypleštil oči, cynicky demonštrujúc jej strach.

  Bála sa. Jeho hnevu, tých hromov a bleskov, ktorých sa jej už ušlo neúrekom a zrejme aj ujde. Skúšala sa pozviechať, ale nedovolil jej to. Držal ju majetnícky v obruči paží a kochal sa v jej neistote.

  Odvrátila tvár. Puch alkoholu jej nebol dvakrát po vôli, hoci aj toho si, hlavne za posledné týždne, užila požehnane.

- Prikázali ste mi chrániť vás... starať sa ...aby vám nič nechýbalo... - habkala, stále sa pokúšajúc vymaniť sa zo zovretia a postaviť sa na vlastné, aby aj jeho doslova odtiahla do zámku, opäť, ako už mnohokrát, donútila umyť sa, prezliecť a prespať opicu. Paradoxne ju vždy nechal mordovať sa, hoci by stačilo jedno jediné kúzlo a nemusel by trpieť jej neobratnosť v snahe poslúžiť mu a vyhnúť sa ďalším a ďalším nadávkam a kriku.

  Ešte aspoň raz sa chcel nadýchnuť jej sviežosti, mladosti. Aspoň špičku nosa priložiť k nežnej, jemnej koži a vyhovoriť sa na jej nešikovnosť, že ju tak blízko jeho tváre, bez dozoru nechala. Ešte aspoň malú chvíľočku nasávať pocit spolupatričnosti, aj keď len fiktívnej. Okamih ju cítiť takto blízko, aj keď vzpierajúcu sa, vystrašenú a neochotnú zostať tak, ako to chcel. Ako po tom túžil a...

 - Tak čo sa mi tu podaromnici váľaš!? – vystrčil ju a doslova odhodil od seba.

  Po pár prudkých výdychoch vstal a bez obzretia dlhými, neistými ešte krokmi odkráčal  do zámku.

    Kvapky prestali chladiť. Prestali padať. Opatrne pootvoril oči a namiesto šedého neba vialo nad ním čosi belostné, dokonca by odprisahal, že po okrajoch vidí biele barančeky.

  - Začína hrmieť. Nie je dobre byť teraz vonku. Sú tu stromy. Môže udrieť blesk. – šemotilo jeho nové „nebo“.

  Keď sa rozžmurkal, dešifroval nad sebou šušťavú, skrkvanú igelitku s rozstrapkanými už ušami a zošúchaným logom supermarketu. A čiesi začervenalé prsty, čo zrejme patrili k hlasu.

  Potom vozíkom hrklo a všetko zmizlo.

  Objavili sa zas kvapky.

  Kláštor, nekláštor, namiesto kadidla tu zvnútra prerážala vôňa typickej nemocničnej sterility. Po temnom nebi sa zjavilo niekoľko metrov temnej chodby, čo ústila do rovnako temnej miestnosti, slúžiacej pravdepodobne ako príjem.

  - Generátor zas vypadol. – vošla dnu sviečka, odprisahal by, že oltárna a zakotvila v strede izby na stole s kôpkami papierov, fasciklov a inej úradníckej poživne.

  To svetlo ho priťahovalo. Konečne svetlo.

  Odignoroval otázky sestričky na svoj stav a pocity. Nestáli mu za odpovede.

  Odignoroval aj hodnotenie uzimenej doprovodnej sestry, čo nervózne prešľapovala, v snahe urýchliť celý proces a dostať sa čo najrýchlejšie späť do dodávky, čo už jedovato mrnčala naštartovaná na nádvorí, pripravená zmiznúť v lejaku a viac sa sem nevracať.

  Odignoroval ďalšie metre chladných chodieb, aj ďalšiu miestnosť, do ktorej sviečku zrejme ešte nenainštalovali, jeho však hej.

  Neignoroval iba ticho. To ho prebralo z letargie.  Ticho pred búrkou, hoci už vonku bola?  Zaľahlo ho priveľmi. Boľavo. Zľakol sa. Zľakol sa  ho, že by už mohlo byť trvalé. Iba to ticho...nijaká búrka. Z čoho má vlastne väčší strach?! Mal pocit, že sa začína triasť.

  - Aj ty sa bojíš búrky? – ozvalo sa ozvenou, ani netušil, z ktorého to kúta izby.

domiceli