RUMBELLE - Hýrivé tiene 1. kapitola

  ANOTÁCIA

    Bol raz jeden muž, ktorý začal prehrávať súboj so životom. Rozpadlo sa mu manželstvo, prišiel o syna a alkohol ho doviedol až na samé dno. Teraz je na ceste do sanotória, kde sa pokúsi dostať svoj život pod kontrolu a začať odznova. Pomôže mu fantázia  a jedna fiktívna Kráska, ktorá stojí pri ňom, hoci je iba snom či nežnou rozprávkou na mieste, ktoré je skôr tvrdou realitou. 

Rumbelle

Hýrivé tiene

1. kapitola

  

 „Keď sme odchádzali z Pule, bola to diera. Keď sme sa sem po čase vrátili, tak tiež...“ prebleskla mu hlavou myšlienka z cestopisu obľúbeného autora. Inak sa blýskalo aj za oknom a diery boli všade. Úplne všade. Snažil sa odolať, aby rukou zas nevyštartoval k hrudi, stlačiť ju a zmeniť vnútornú bolesť na tú vonkajšiu, ktorá sa mu zdala prijateľnejšia.

  - Je vám zle. – mdlo sa na neho zahľadela staršia spolucestujúca, zrejme liekmi nadopovaná, s vodnatými očami, preto to vyznelo ako oznam, nie otázka.  Ušlo sa jej miesto na sedenie, kým on si hovel a spokojne sa „natriasal“ na nosidlách, netypicky, na účel tohoto presúvadla, zafixovaných štósmi pneumatík z oboch strán.

  Vodič preplnenej sanitky sa neochotne pozrel do spätného zrkadla a nevidiac medzi osádkou a tovarom, hlavne tovarom, ktorý vzal ako fušku, aby nešiel späť domov naprázdno,  s prázdnymi vreckami, nič záujmu hodné, ani sa nesnažil vyrušiť službu konajúcu, vozu pridelenú doprovodnú sestru, na sedadle spolujazdca, čo sa práve snažila zotrieť si z kútikov úst nezbozkateľný rúž. Ale prestať si hmkať tú sprostú odrhovačku, čo sa na ňu nalepila asi hneď po prebudení ako žuvačka, namiesto rannej sprchy,  by už konečne mohla. Pacienti, ako uznal, nepatria medzi jej životné priority. Ani v pracovnom čase.

 Rozhodol sa držať hubu a krok, aby nemusel vysvetľovať tie smradľavé kolesá.

 Zápach novej gumy, iba ledabolo prikrytej starými, vyslúžilými plachtami z operačiek mu dráždil nos. Ale ruky mal stále v zajatí nejakých hadičiek a kanýl, zafixované o improvizované lôžko, tak sa nemohol ovievať zdravotným záznamom, ako obstarožná pani zľava, ktorej ho podala sestrička, znechutená jej plačlivým dýchavičným lamentovaním na nedostatok čerstvého vzduchu. Ani si zaboriť tvár do obrovského fixného korzetu, akéhosi goliera, omotaného zájdenými fáčmi, ako muž z druhej strany. Pripomínal korytnačku. 

  Puch gumy sa miešal s ich prirodzeným a do toho poleva nemocničného inventáru, ktorý pamätal iné časy, aj vône. Tie pneumatiky budú asi lepšie ako úplná sterilita. Rozhodol sa šetriť na nádychoch. Nijaké hlboké, nijaké precítené.

  - Neznášam to sanatórium, - začala sestrička, pozorne na kolenách rozkladajúc erárny balíček s improvizovanou večerou. – ...sme tam boli na praxi ešte zo zdravotky. Taká krv, hnis alebo výtok, na to sa dá zvyknúť, aj to vytrieť, ale pohľad na tie stratené existencie tam, je hrube depkoidný. – uzavrela, odtrhla obal z akéhosi miešaného šalátu rozplazeného po plastovej nádobe a potriasla ňou, aby sliz z okrajov vsiakol späť k obsahu. – Dáte si aj vy? – usmiala sa a strkala mu pod nos kus rožka s trasúcou sa zmesou vydlabanou z nádobky. – V kuchyni na poliklinike majú dobrý bordel, to vám poviem. Nielenže musíme žrať to, čo pacoši, ale zas raz zabudli nahlásiť čas prevozu, všetko sa to pretiahlo a u nás je zvykom, ak sa neujde tamtým, - mykla rožkom dozadu, pozabudnúc, že má nabité kúskami parizéra s hráškom, - ...zoberú personálu a basta. Ututlané. A mne strčili toto tu, narýchlo zaobstarané z bufetu a pridali službu. Ako bonus! Vraj si za nadčasy zarobkám. – vysvetľovala s plnými ústami, vedomá si toho, že rúž sa jej stopercentne nerozmazáva. Deväťdesiatosem percentne.

  - Je to zachádzka. – okomentoval nevrelo a odveci, prepočítavajúc v duchu, či po obehnutí dnes už tretieho zariadenia stihne ešte autoservis, kvôli objednávke, čo mu ťažkým puchom vyplnila sanitku. Ale vždy lepšie, ako „krv, hnis a...“ o čom to táto ešte trepala?! Dobrú chuť. Pomyslel si, ale nezaprial. Aj keď omrvinky z jej stehien v uniforme by oberal celkom rád.

  Ani nie. Vonku sa schyľuje k búrke, ani pomyslenie na malú "zachádzku" počas zachádzky a...
  Poškrabal sa vzadu na chlpatom krku.

  - Budem sa sťažovať! Sťažovať sa budem! Veru, veru...- mrmlala si starena a šúchala chrbát o výčnelky zimného dezénu gúm, čo jej slúžili ako opierky z každej strany, hľadajúc si miesto, kde by necítila každý kameň cesty.

  Sestrička sa uškrnula. Baba je z domova dôchodcov, doteraz vylihovala na doliečováku, teraz bude v ústave akože rehabilitovať, a keď bude zavadzať a dôjde jej poistka, prípadne oboje, posunú ju o ďalší level dolu. Len si nebola istá, či ešte existuje level nižší, ako toto stratené, zanedbané a navyše pánubohu za chrbtom sanatórium, kde sa čoskoro dotrmácajú a vyklopia svoj náklad. Aspoň tí dvaja chlapi nemrmlú a pokorne znášajú svoj osud. Nič závideniahodné. Keby boli k čomu a majú rodiny, liečia sa tam. Doma. Takto sú hodení štátu na krky a ponechaní napospas jeho milosrdenstvu. Ktoré beztak nemá v ústave. V tomto Ústave...zdravotnej...možno aj starostlivosti.

  - Nespravujú ten kšeft tu ctihodné jeptišky? – zagánila na šoféra, neistá si svojím antisociálnym filozofovaním.

  Iba prikývol. Dávno tu nebol. Asi ani ona nie. V papieroch adresa, cesťák, pribalené zdravotné záznamy, jedna znudená sestrička s ústami od kečupu a traja úbožiaci s pľúcami naplnenými jedovatými výparmi produktov gumárenského priemyslu, čo mu budú vďační, ak ich vyklopí na dvore bývalého kláštora, z ktorého ešte bývalejšie nomenklatúry spravili sanatórium, reedukačné a resocializačné a ktovie ešte aké centrum v jednom. A zabudli naň, na dotácie i všetko, čo by zo zariadenia robilo dôstojný stánok reprezentujúci rozvinuté zdravotníctvo tejto krajiny.  Nech to znelo akokoľvek zložito a honosne, bola to posledná štácia pred basou, alebo malým cintorínom v poli neďaleko. Sklad nepotrebných duší. "Šak sem aj vezie...tie svoje. Gumy. Ale tie sú aspoň k niečomu. Budú prašule..." obhajoval sám seba a svoje podnikateľské ambície. Spokojne sa usmial. 

  Ľúto mu ich aj tak neprišlo. Osud nie je vecou náhody, ale voľby. Ktovie, čo za života popáchali, keď ich musí viezť práve sem. O pochrámané fyzično sa im postarala nemocnica, tu idú doliečiť duše.  Možno. Ojazdené ho nezaujímajú.

  Kdesi vpredu sa už črtala oplieskaná brána s ešte oplieskanejšou tabuľou, kde sa len ťažko dalo dešifrovať, že ide o "Domov služieb pre dospelých a prestárlych občanov".

  Sestrička sa to snažila odslabikovať z chýbajúcich už písmen a skoro sa nezdržala, aby nevybuchla do smiechu.

  - Chudáci babenky a dedunkovia. To aká hyena ich mohla nazvať „prestárlymi“?! Tohto sa dožiť, to radšej skapem v priekope. -

  - Nie sú tu len starci, čo si pamätám... – prudko zvrtol šofér volantom, nezaregistrujúc v začínajúcom mrholení zmenu výšky prejazdu pred a za bránou, ktorá sa akýmsi zázrakom začala otvárať i zatvárať za nimi. - ...ale tí dospelí tu beztak majú rozum deciek... Dementi sprepadení, ...furt budú šetriť ...a jeden by sa tu vykydal ...na týchto starých... herkách...- hromžil pri manévroch na šmykľavých kamienkoch, lavírujúc medzi po dvore postrácanými, ledva uskakujúcimi pacientami, ktorých asi zabudli stiahnuť z vychádzky. A vzadu sa spustila lavína.

  Kolesá, nezakotvené poriadne o seba ani o podlahu, stratili stabilitu a zasýpali všetko z jednej strany na druhú. Ratovať sa mohol, kto mohol, ale títo traja veľmi nie. Baba vyhodila fascikel nad hlavu a kým ich papiere s pneumatikami umelo zasnežovali, a pochovávali, siapala sa po oboch mužoch, čo sa pridŕžali hrkotajúcich nosidiel a hľadali modlitby k svätému Krištofovi, patrónovi aj vodičov z povolania.

  Padlo ešte zopár drsnejších nadávok patriacich plechovému koňovi z vozového parku, aj keď to čiastočne vyzeralo aj na duchov, čo sa začínali, napriek pokročilému dažďu, vo väčšom množstve zjavovať okolo nich, a ktorých márne rádové sestry zatláčali späť pod strechu.

  Konečne dodávka sanitky zdochla a jej šofér si mohol utrieť z čela pot predtým, čo mu ho zas namočí dážď, kým sestričky v habitoch preberú jeho „náklad“.

  Zúrivo tresol dverami.

  Sestra sa otočila a zodpovedne sa usmiala na svojich pacientov. Veď sa nič nestalo. Pozviechame sa, oprášime. Pár oblbováčikov, čo nafasujú na príjme, dojem napraví. Vystupovať dáma a páni... Ste doma!

domiceli