RUMBELLE - Akvárium II... 12. kapitola

Rumbelle

  Akvárium II

   12. kapitola

      

        Napriek tomu, že jej nebolo veľa na schovávanie a aj to bola večná škoda, takto riešiť, zaregistroval, že sa začala striasať nie od vzrušenia, ale už z kosy.

   Pôvodne aj mal v úmysle pritiahnuť na ňu aspoň svoju košeľu, ale pritiahli ho iné veci a vyhovoril sa svojmu centru pre gentlemanské správanie sa obavou z prepotenosti oného odevu a tým pádom nevhodnosti ho použiť pre tak...je prekrásna.

  S úľubou zas a znova prechádzal lôžkami nechtov po jej pokožke, nechajúc oči pásť sa tentokrát prednostne pred perami a ju zas nechal  strhnúť sa zakaždým za každým  dotykom a pritúliť k nemu, ako zašliapnutá húsenička, čo sa chce silou-mocou vrátiť späť na práve vyžieraný list. Aj tak sa vždy opäť vystrela a popravde očakávala rovnaký scenár. A ďalšie plaché dotyky, ktorých pozadie bolo jasne a hlboko vrývané do kože.  Jej meno a to, že je ľúbená.

- Cítim sa dosť bláznovo. – pobozkal ju do kútika oka, aby ich obe zatvorila a mohol naoko, bez očí-svedkov, našmátrať aj iné parcely na pošteklenie.

  - Ja zas cítim, že sa o chvíľu pocikám. – povedala otvorene a úprimne, tak radšej stiahol ruku, kempujúcu v epicentre, aby nebola toho priamym účastníkom. To cielila.

  Skontrolovala, či ho nemá nad sebou, nech mu nerozbije nos a radšej sa rýchlo vymrštila, hádžuc na seba svoje zvršky, kým on premýšľal, ako asi a kde mieni tento problém vyriešiť. Seba by si vedel predstaviť. Technicky. Pri správnom smere vetra by to dolu na ulici ani nemuseli zaregistrovať...fuj. Ako by mohol. Nemohol by! Ale, čo ona? No, no, no! To nemôže...premýšľal vážne, ako jej vo vlastnej konšpiračnej teórii zabráni konať.

  Ešte prekvapenejší  bol, keď z kabelky vydolovala pilník na nechty, doslova začrela do stredu balkónových dvier, trochu tam ním pomykala, prievanom len pribuchnutá  presklená dvojkrídlovka zadrnčala, roztiahla krídla a vpustila ju medzi ne. Zmizla v byte.

  Viac ako vierohodne zahral frazeologizmus: „hľadieť ako hrom do duba...“ a pohol sa tiež dnu, vydávajúc prapodivné zvuky, čo boli len otáznikmi za básnickými otázkami, prečo to, čo robili, robili na balkóne, keď...

   Dešifrovala, vylezená už z miestnôstky do tmy izby, v ktorej stál a hral svoje číslo míma, jeho zhrozenie a prekvapenie a zúfalstvo v jednom, celkom presne.

  - ...ja...no, ja ten tvoj balkón skrátka milujem. Láska na prvý pohľad. Chápeš. A...nemohla som odolať. – utierala si ruky kdesi do zadných vreciek džínsov a dívala sa naň previnilo zdola, či sa na ňu náhodou nemieni vrhnúť, aby jej vyčinil, prípadne...poobzerala sa, kam ju asi tak zvalí.

  Ešte chvíľu šermoval bezmocnosťou odzbrojený a gestikuláciou si opakoval, ako bez problémov otvorila dvere, ako toto-tamto tam vonku a pritom, a pritom tiež myslel na druhé kolo, len netušil, čo, kde, pod ktorou plachtou má. Na normálnu posteľ to tu nevyzeralo vôbec nič. Vôbec nič tu nevyzeralo normálne.

  - Teraz sa cítim ešte bláznivejšie. Ale chápem ťa. Mať záznam z prvého milovania na bezpečnostnej kamere, tak...to by sa ti opretej o vchodové dvere, čo bol pôvodne môj plán, nepodarilo. – založil hrdinsky ruky za chrbát.

  Roztiahla ústa a doutieravala ľadové ruky rovno o jeho stále košeľou nezahalenú hruď.

  - Máš tam prd babkin a nie kameru. Tento objekt nie je chránený nikým a ničím. Bola som na polícii a boli z toho patrične zhrození. Ani len vchodové dvere dolu sa nedajú pribuchnúť, nieto zamknúť a nad nimi dokonca nesvieti svetlo. Prístupy na strechu s povybíjanými oknami sú, ako sme sa osobne presvedčili, viac ako voľné a priamo pozývajúce na návštevy prihľahlých balkónov. Čo sme overili ešte osobnejšie...- nebadane sa k nemu pritúlila a zas odtúlila, aby dokončila. - V praxi to znamená, že ak by ťa aj boli vykradli, tak si si, podľa zákona,  sám navine. – skúšala ponaháňať nejaký ten chlp a trochu necitlivo za konečne chytený, potiahla.

  - Ty sa vyznáš v práve? – nestačil sa čudovať, mysliac si, že tanec je jediná vec, čo dievča pravdepodobne zaujíma. – Sśśś...nie preto, že si blondína, ale...to fakt bolí! - snažil sa chrániť si zimné doplnky na hrudi, ale mala lepšiu stratégiu. -  ...mal som za to, že si chcela študovať niečo s knihovníctvom. – skúšal zamaskovať hlúpy pohľad, ktorý ju očividne urazil, lebo našla aj druhý chlp a ten vôbec nešetrila. 

  - Teraz sa cítim ako blázon ja. – zvážnela. – Po tom... - mykla bradou smerom k postláčanému nobasilu, čo sa už nikdy nedostane do podoby, akú mal a mal mať. ...- mi príde čudné, že o sebe vieme len tak málo. -  stisla pery, viečka aj plecia.

  Čas na objatie. Prudké, silné, chlácholiace. Hrudný kôš so svojím chabým výpletom konečne v bezpečí.

  - Viem dosť na to, aby som ťa miloval, srdiečko. -

  “Božinku, aký viem byť krásne romanticky trápny....“ pochválilo ho ono gavalierske centrum, ale nezabudlo šplechnúť v spätnom náraze: veď si jej nemohol povedať, že stačí, že dýcha a má...Striasol sa, ale len vnútorne, lebo potreboval jej dať najavo, že to s ňom myslí vážne. Veď aj myslí!..

  - Asi sme mali...predtým, dlhšie pobudnúť niekde v tom našom akvárku...- zamrmlala mu pritlačená o jeho plece so spomienkou na náhodný rozhovor v zaseknutom výťahu.

  Odtiahol sa. A dal naprávať pramienky vlasov, ako robievame vtedy, keď sa chceme zamestnať kadečím iným, okrem premýšľania a vecí s ním súvisiacich. Čas na klišé vety a slová s pátosom, romantické drísty a čo koho, do toho, takto to funguje a basta!

  - Je jedno, či predtým, či potom. Po tom.  Teraz to bude skrátka potom, „po tom“. Máme kopec času. Chcem, aby si mi pomohla vyhádzať všetko toto harampádie z tohto spustnutého bytu a...pomohla ho zariadiť tak, aby...Belle, chceš to so mnou, naozaj, skúsiť?! – zaváhal, či to s tým plánovaním budúcnosti už trochu neprehnal.

  Prikyvovala už hodnú chvíľu. Pochyboval, že počula všetky frázy, aj všetky otázky, ale prikyvovala. Veď on jej ich rád zopakuje kedykoľvek. Pri vynášaní bordelu, stierkovaní, tapetovaní, umývaní dlážky ...Teraz sa chce bozkávať.

  Dvere zavŕzgali. Na chodbe bola tma. Pocapkala po stene, našla vypínač a celé schodisko sa zas rozsvietilo. O to ani tak nestála, ale stála o svoj sveter a jeho bundu.

  - Fuj! To kto si dovolil?!...- zhrozená sa dívala na štrikovaný prúžkovaný ochraňovač tepla, ktorému v strede slučkovej tváre hniezdila obrovská blatová škvrna, akoby ho niekto použil namiesto rohožky, prípadne s ním vytrel polku schodov v paneláku.

  Myslel si to isté, stojac jej za chrbtom, keď dozamykal byt a pohľadom pátral po svojej bunde, ktorú by jej ponúkol. Ďalší bod od gavalierskeho centra... Nechali ich tu bezprízorných sotva nejakú hodinu.

  - Moja bunda...- položil zásadnú otázku bez otáznika.

  Nikde jej nebolo. Niekomu sa zišla. Niekomu sa zíde.

  - S tým nezamykaním vchodu som mala pravdu! Zapíš si do diára, že na najbližšej schôdzi nájomníkov, budeme trvať na ochrane súkromia! - hrdo sa vystrela. Nájomníčka. Budúca.

  Štuchol do nej zboku.

  - To tí praví budú mať pripomienky. Techtle-mechtle na balkóne uprostred mesta a petícia na ochranu súkromia. Hmmm...- zaparafrázoval pobavene. 

  Ale prešli ním zimomriavky pri pomyslení a zacinkal jej kľúčmi pred tvárou, či sa náhodou nechcú vrátiť...

  - Budem ťa cestou zohrievať. – nahla sa k jeho uchu trochu posmešne, hoci prakticky žiadala to isté, lebo jej ohrievač sa tiež nedal použiť. Leda tak natlačiť do tašky.

  -  Tak začnime! – pritiahol si ju k sebe a cesta domov, na ktorú sa plánovali vydať, lebo pripomienka akvárka im do čítačky hodila aj úbohého iste dohladovaného potkana, bude mať meškanie, zrejme viaceré, kvôli pravidelným výlukám na trati z dôvodu nedostatku tepla a ...

domiceli