RUMBELLE - Akvárium II... 12. kapitola

Rumbelle

  Akvárium II

   12. kapitola

      

        Napriek tomu, že jej nebolo veľa na schovávanie a aj to bola večná škoda, takto riešiť, zaregistroval, že sa začala striasať nie od vzrušenia, ale už z kosy.

   Pôvodne aj mal v úmysle pritiahnuť na ňu aspoň svoju košeľu, ale pritiahli ho iné veci a vyhovoril sa svojmu centru pre gentlemanské správanie sa obavou z prepotenosti oného odevu a tým pádom nevhodnosti ho použiť pre tak...je prekrásna.

  S úľubou zas a znova prechádzal lôžkami nechtov po jej pokožke, nechajúc oči pásť sa tentokrát prednostne pred perami a ju zas nechal  strhnúť sa zakaždým za každým  dotykom a pritúliť k nemu, ako zašliapnutá húsenička, čo sa chce silou-mocou vrátiť späť na práve vyžieraný list. Aj tak sa vždy opäť vystrela a popravde očakávala rovnaký scenár. A ďalšie plaché dotyky, ktorých pozadie bolo jasne a hlboko vrývané do kože.  Jej meno a to, že je ľúbená.

- Cítim sa dosť bláznovo. – pobozkal ju do kútika oka, aby ich obe zatvorila a mohol naoko, bez očí-svedkov, našmátrať aj iné parcely na pošteklenie.

  - Ja zas cítim, že sa o chvíľu pocikám. – povedala otvorene a úprimne, tak radšej stiahol ruku, kempujúcu v epicentre, aby nebola toho priamym účastníkom. To cielila.

  Skontrolovala, či ho nemá nad sebou, nech mu nerozbije nos a radšej sa rýchlo vymrštila, hádžuc na seba svoje zvršky, kým on premýšľal, ako asi a kde mieni tento problém vyriešiť. Seba by si vedel predstaviť. Technicky. Pri správnom smere vetra by to dolu na ulici ani nemuseli zaregistrovať...fuj. Ako by mohol. Nemohol by! Ale, čo ona? No, no, no! To nemôže...premýšľal vážne, ako jej vo vlastnej konšpiračnej teórii zabráni konať.

  Ešte prekvapenejší  bol, keď z kabelky vydolovala pilník na nechty, doslova začrela do stredu balkónových dvier, trochu tam ním pomykala, prievanom len pribuchnutá  presklená dvojkrídlovka zadrnčala, roztiahla krídla a vpustila ju medzi ne. Zmizla v byte.

  Viac ako vierohodne zahral frazeologizmus: „hľadieť ako hrom do duba...“ a pohol sa tiež dnu, vydávajúc prapodivné zvuky, čo boli len otáznikmi za básnickými otázkami, prečo to, čo robili, robili na balkóne, keď...

   Dešifrovala, vylezená už z miestnôstky do tmy izby, v ktorej stál a hral svoje číslo míma, jeho zhrozenie a prekvapenie a zúfalstvo v jednom, celkom presne.

  - ...ja...no, ja ten tvoj balkón skrátka milujem. Láska na prvý pohľad. Chápeš. A...nemohla som odolať. – utierala si ruky kdesi do zadných vreciek džínsov a dívala sa naň previnilo zdola, či sa na ňu náhodou nemieni vrhnúť, aby jej vyčinil, prípadne...poobzerala sa, kam ju asi tak zvalí.

  Ešte chvíľu šermoval bezmocnosťou odzbrojený a gestikuláciou si opakoval, ako bez problémov otvorila dvere, ako toto-tamto tam vonku a pritom, a pritom tiež myslel na druhé kolo, len netušil, čo, kde, pod ktorou plachtou má. Na normálnu posteľ to tu nevyzeralo vôbec nič. Vôbec nič tu nevyzeralo normálne.

  - Teraz sa cítim ešte bláznivejšie. Ale chápem ťa. Mať záznam z prvého milovania na bezpečnostnej kamere, tak...to by sa ti opretej o vchodové dvere, čo bol pôvodne môj plán, nepodarilo. – založil hrdinsky ruky za chrbát.

  Roztiahla ústa a doutieravala ľadové ruky rovno o jeho stále košeľou nezahalenú hruď.

  - Máš tam prd babkin a nie kameru. Tento objekt nie je chránený nikým a ničím. Bola som na polícii a boli z toho patrične zhrození. Ani len vchodové dvere dolu sa nedajú pribuchnúť, nieto zamknúť a nad nimi dokonca nesvieti svetlo. Prístupy na strechu s povybíjanými oknami sú, ako sme sa osobne presvedčili, viac ako voľné a priamo pozývajúce na návštevy prihľahlých balkónov. Čo sme overili ešte osobnejšie...- nebadane sa k nemu pritúlila a zas odtúlila, aby dokončila. - V praxi to znamená, že ak by ťa aj boli vykradli, tak si si, podľa zákona,  sám navine. – skúšala ponaháňať nejaký ten chlp a trochu necitlivo za konečne chytený, potiahla.

  - Ty sa vyznáš v práve? – nestačil sa čudovať, mysliac si, že tanec je jediná vec, čo dievča pravdepodobne zaujíma. – Sśśś...nie preto, že si blondína, ale...to fakt bolí! - snažil sa chrániť si zimné doplnky na hrudi, ale mala lepšiu stratégiu. -  ...mal som za to, že si chcela študovať niečo s knihovníctvom. – skúšal zamaskovať hlúpy pohľad, ktorý ju očividne urazil, lebo našla aj druhý chlp a ten vôbec nešetrila. 

  - Teraz sa cítim ako blázon ja. – zvážnela. – Po tom... - mykla bradou smerom k postláčanému nobasilu, čo sa už nikdy nedostane do podoby, akú mal a mal mať. ...- mi príde čudné, že o sebe vieme len tak málo. -  stisla pery, viečka aj plecia.

  Čas na objatie. Prudké, silné, chlácholiace. Hrudný kôš so svojím chabým výpletom konečne v bezpečí.

  - Viem dosť na to, aby som ťa miloval, srdiečko. -

  “Božinku, aký viem byť krásne romanticky trápny....“ pochválilo ho ono gavalierske centrum, ale nezabudlo šplechnúť v spätnom náraze: veď si jej nemohol povedať, že stačí, že dýcha a má...Striasol sa, ale len vnútorne, lebo potreboval jej dať najavo, že to s ňom myslí vážne. Veď aj myslí!..

  - Asi sme mali...predtým, dlhšie pobudnúť niekde v tom našom akvárku...- zamrmlala mu pritlačená o jeho plece so spomienkou na náhodný rozhovor v zaseknutom výťahu.

  Odtiahol sa. A dal naprávať pramienky vlasov, ako robievame vtedy, keď sa chceme zamestnať kadečím iným, okrem premýšľania a vecí s ním súvisiacich. Čas na klišé vety a slová s pátosom, romantické drísty a čo koho, do toho, takto to funguje a basta!

  - Je jedno, či predtým, či potom. Po tom.  Teraz to bude skrátka potom, „po tom“. Máme kopec času. Chcem, aby si mi pomohla vyhádzať všetko toto harampádie z tohto spustnutého bytu a...pomohla ho zariadiť tak, aby...Belle, chceš to so mnou, naozaj, skúsiť?! – zaváhal, či to s tým plánovaním budúcnosti už trochu neprehnal.

  Prikyvovala už hodnú chvíľu. Pochyboval, že počula všetky frázy, aj všetky otázky, ale prikyvovala. Veď on jej ich rád zopakuje kedykoľvek. Pri vynášaní bordelu, stierkovaní, tapetovaní, umývaní dlážky ...Teraz sa chce bozkávať.

  Dvere zavŕzgali. Na chodbe bola tma. Pocapkala po stene, našla vypínač a celé schodisko sa zas rozsvietilo. O to ani tak nestála, ale stála o svoj sveter a jeho bundu.

  - Fuj! To kto si dovolil?!...- zhrozená sa dívala na štrikovaný prúžkovaný ochraňovač tepla, ktorému v strede slučkovej tváre hniezdila obrovská blatová škvrna, akoby ho niekto použil namiesto rohožky, prípadne s ním vytrel polku schodov v paneláku.

  Myslel si to isté, stojac jej za chrbtom, keď dozamykal byt a pohľadom pátral po svojej bunde, ktorú by jej ponúkol. Ďalší bod od gavalierskeho centra... Nechali ich tu bezprízorných sotva nejakú hodinu.

  - Moja bunda...- položil zásadnú otázku bez otáznika.

  Nikde jej nebolo. Niekomu sa zišla. Niekomu sa zíde.

  - S tým nezamykaním vchodu som mala pravdu! Zapíš si do diára, že na najbližšej schôdzi nájomníkov, budeme trvať na ochrane súkromia! - hrdo sa vystrela. Nájomníčka. Budúca.

  Štuchol do nej zboku.

  - To tí praví budú mať pripomienky. Techtle-mechtle na balkóne uprostred mesta a petícia na ochranu súkromia. Hmmm...- zaparafrázoval pobavene. 

  Ale prešli ním zimomriavky pri pomyslení a zacinkal jej kľúčmi pred tvárou, či sa náhodou nechcú vrátiť...

  - Budem ťa cestou zohrievať. – nahla sa k jeho uchu trochu posmešne, hoci prakticky žiadala to isté, lebo jej ohrievač sa tiež nedal použiť. Leda tak natlačiť do tašky.

  -  Tak začnime! – pritiahol si ju k sebe a cesta domov, na ktorú sa plánovali vydať, lebo pripomienka akvárka im do čítačky hodila aj úbohého iste dohladovaného potkana, bude mať meškanie, zrejme viaceré, kvôli pravidelným výlukám na trati z dôvodu nedostatku tepla a ...

domiceli

RUMBELLE - Akvárium II... 11. kapitola

Rumbelle

  Akvárium II

   11. kapitola

      

        S natiahnutou nohou, čo už začínala nepríjemne tŕpnuť, si sadol na okraj niečoho, čo ani sám netušil, čo vôbec je, ale bolo mu to fuk. Hlavne, že aspoň na pol zadku sedí. Vyliezla si na to tiež, lenže z druhej strany, ako na pec, len namiesto kožušín sa jej ostré kolená pri presune zabárali akosi čudne, zanechávajúc po sebe očividné preliačiny v povrchu. Oprela sa mu o chrbát, skrčila nohy pod bradu a tvárila sa, že jej vôbec nezačína byť v tom tenkom tope zima. Kde len sú jej svetrík a jeho bunda a teplé letné dni.

  Vzduch okolo páchol vlhkom a dolu vrela ešte ulica. Alebo šumelo vo vzduchu a z ulice sem vytláčalo kadejaké výpary z prevádzok.  V podstate tu bolo ticho. Škoda ho rušiť mlčaním.

  - Predstavujem si, že raz tu bude hojdačka pre dvoch, prípadne aj troch, s patchworkovou dekou  a kvetináče s tujami tak, ako v ...- zaváhala.

   - ...myslíš tak, ako si mi vskutku vierohodne opisovala vo svojich vymysleno-zmyselných správach na nete? – zaklonil hlavu a vysypal, vlastne vystrelil kdesi do hustnúcej tmy z nej všetky starosti s dostávaním sa do vlastného bytu, nastoliac si v nej novú dilemu: prečo hojdačka pre troch?!

  - Prečo hojdačka pre troch?! – nedokázal ju v prievane predstáv udržať v sebe.

  Preklopila svoju hlavu zas na jeho plece a naklonila sa mu k uchu.

  - Lebo na takej sa dá aj ležať... – pobrnkala mu špičkou nosa po ušnom lalôčiku. Bol studený. Asi nielen jej je kosa.

  Usmial sa a  ďalej len spoločne zízajúc do bezodného neba rolovali v správach o imaginárnom svete a boli zrazu tam. Jeden vedľa druhého vo vlnení hojdačky, s plecami pod dekou a rukami, čo si nevedeli nájsť už miesto, lebo aj pre troch je dvom málo...

  Potiahol si ju k sebe, ale vlastne sa skôr sám takmer zvalil, zabrzdiac sa len o lakte. Pristála mu na hrudi s tvárou nad tou jeho. Neosvecovalo ju nič a predsa žiarila a dych ho ohrieval, hoci sa ho snažila zatajiť, aby ju neprezradil, ako veľmi jej bije srdce.

  Stačilo mu natiahnuť krk a ponúknuť ústa. Odtiahla sa, obzerajúc si ich a on pokojne čakal, vopred si istý, že neodolá, podľahne ich volaniu po bozku.

  Vytiahla však na neho prsty a využila príležitosť, že sa nemá ako brániť. Rozkreslila si jeho tvár nanovo ich bruškami od korienkov vlasov, po sluchách, cez lícne kosti, skratkou nad perami, okľukou späť k drsnej brade na miesto pod očami, ktoré bolo jediné hladké a momentálne bozkuhodné a  ani si nevšimla, ako nenápadne povoľoval podpery paží a sťahoval si ju k sebe bez toho, aby sa jej zatiaľ vôbec dotkol.

  Pod vlasmi mu zašumel igelit. Konečne mal ruky voľné a jej teraz už vykrútením vytiahnuté tričko priam volalo, aby ich zas skryl a neustálym, zámerným presúvaním neprezradil, kde ich, v ktorej sekunde  hľadať, priznávajúc ich iba letmými dotykmi, ktoré budili síce husiu kožu, ale hriali viac, ako chýbajúce slnko.

  Stačil naozaj prvý krehký kontakt s jej hebkou kožou a žalobaba triaška rozniesla info po vlásočniciach úplne všade na oboch brehoch riečišťa. Prehla sa, ako mačka, čo sa telom trie o pána a núti ho pokračovať v hladkaní, aj keby sám nechcel. Ona sama sa bude dobrovoľne a neúnavne vlniť v rytme jeho dlane, aby ju náhodou nestratila z kože. Len ešte zatvoriť viečka a presunúť vnímanie na ostatné zmysly, ktoré sa chopili šance a rozprskli svoje siete zachytiac v nich každý, aj ten nepatrný, ale o to odvážnejší  záchvev.

  Snažil sa naučiť sa spamäti jej  pohyby a zosúladiť svoje vlastné s telom, ktoré sa mu rozvíjalo v objatí o to rýchlejšie, o čo viac spomaľoval jeho túžbu.

  Hnevala sa za to na neho. Vracal ju späť na začiatok po každom, čo i len najmenšom pokuse posunúť sa v hre  bližšie k jej naplneniu, ale nemienila to vzdať, ani ustúpiť, ani sa podriadiť tomu, čo si vopred vysnila ako okamžité nekonečné milovanie.

  Mala by sa krotiť, ovládať, zdráhať a hrať na bránenie územia, lenže jej telo už pridlho nepocítilo nič podobné jeho objatiam, dotykom, bozkom... Zrádzal ju už nielen dych a paže s perami, každý kúsok nej samej túžil po súznivom naplnení ich tiel.

  Všetky zmysly rozohrali svoju vlastnú hru na víťazstvá a ju vliekli poddajnú a odovzdanú do ich moci so sebou, nedovoliac sa vzdať skôr, ako ich štafetu nepreberú jeho zmysly a nesplynú s nimi v jedinom tanci.

  Na obrích plátoch Nobasilu na zatepľovanie fasády sa zvíjali dve nocou a vášňou  poblúznené telá, lepiac sa nahotou o zaprášený igelit, ťahajúc ho občas so sebou ako druhú kožu, krčiac ho a presúvajúc po ploche v plastovom šumení tak nepodobnom ničomu. Jedinečnom. A iba ich.

  Cítila, ako jej pod prstami rúk zapretými nad hlavou poddávajú jedna po druhej tenké vrstvy obalu, ako sa jej nechty už dotýkajú zvláštne drapľavého materiálu pod nimi, ktorý momentálne nepôsobí ako teplo domu chrániaci, len drsný a mäkký zároveň, rovnako, ako on.

  Márne čakala jeho tvár, že už-už, každú chvíľu, výjde nad tú jej. A posype ju opatrnými bozkami.

  Nevedel sa odpútať od jej práve obnažených pŕs s kožou tak jemnou a hladkou, až sa jej bál dotknúť prstami a nechal to iba na pery. Budil ich do zimy a nevedomky zadýchaval horúcim dychom, ktorý po zrážke s tým nočným nič nenechal na náhodu a z teplej pokožky učinil v zlomku okamihu pevné hradby odolávajúce jeho nepokojným ústam, chvatne sa ponáhľajúcim na vrchol, aby ho ešte zachytil skôr, ako sa zrúti pod prívalom  dlaní, ktoré si spravodlivo podelili korisť vypínajúcu sa nad provizórnym lôžkom, nad oblúkmi od podložia nadvihnutých lopatiek.

  Nerozpakoval sa dobývať územie čoraz nástojčivejšie a naliehať, aby majiteľka hradu začínala pomaly, ale isto prosíkať o milosť, lebo dych už bol hodnú chvíľu zrýchlený a nepravidelný, raz sa strácajúci, inokedy zaznievajúci už nebadaným kvílením, čo v ňom roznecovalo vášeň rovnako, ako jeho naliehavé drancovanie jej dlho nedotknutého tela, v nej.

  Možno by vydychovala netlmené protesty, nebyť pôžitku, ktorý jej spôsoboval, hoci prestal byť nežný a spiatočnícky spomalený, ako si bol na začiatku očividne predsavzal, čím ju len rozdráždil do bodu, že sama sa pridala na stranu dobyvateľa a tlačila jeho tvár celou silou k telu, nerešpektujúc prah bolestivosti, ani prípadné následky, keď na najcitlivejšom mieste hrude pocítila vlhko a jeho zuby. Zaryla mu stony spolu bruškami prstov do vlasov a nerozpakovala sa ho za ne pritiahnuť si konečne k tvári, lebo jej začínali dochádzať bozky a prípadné argumenty, neoddať sa mu hocikde a hocikedy a zrovna tu a teraz na stavebnom materiáli akéhosi spustnutého rozbordelovaného balkóna, rovno nad rušnou hlavnou cestou.

  Bolo to prirýchle a priintenzívne, aby mala čas vyčítať si čokoľvek a netúžiť po opätovnom naplnení, len čo jeho spotené čelo dopadlo s posledným zadrhnutým výdychom na to jej, zasypúc ju vlasmi a ešte slovami. Šepkal čosi ako ospravedlnenia za necitlivosť a drsnosť a...hoci sa jej paže stále triasli a celé telo pulzovalo a dych mala problém nájsť, nieto plnohodnotne využiť, pritlačila si len pery o tie jeho a umlčala oboch, kým nezmĺknu aj telá do svojej poslednej rozochvenej bunky, vzrušením z dokonaného, v tento moment dokonalého splynutia, a neodovzdajú vládu zas späť zdravému rozumu.

  Ktovie, či vôbec ešte...niekedy...raz...

domiceli

RUMBELLE - Akvárium II... 10. kapitola

Rumbelle

  Akvárium II

   10. kapitola

      

        Oprel ju romanticky, priam filmovo, rovno o dvere zvnútra, pribuchnúc ich úslužným príslušníkom pred nosom, ani sa nenamáhal poďakovať za to, že im posvietili na cestu k bytu, aj v byte, a uistili sa, a uistili ich, že poistky sú iste v prdeli, ale inak nič nikomu už nechýba. Iba oni dvaja, to ako policajti, sú tu navyše. Buch. Bum. Čik-čik.

   Pod nohami to šušťalo igelitom, do toho rýchly praskot roztváraného zipsu bundy a jej, jemu po pleciach tľapkané protesty, že nemôže dýchať, o dvere priplesknutá ruka pridržiavaná okovou tej mužskej sa poškriabala o zhrdzavené kukátko a v temene hlavy jej neprestáva drnčať, lebo zabudol, že plocha dvier, do ktorých ju hlavou bezhlavo zvalil, nemá konzistenciu vankúša.

  - Adam, prosím...- vyšmykla sa aspoň na okamih z jeho pier a druhou rukou našmátravala kľúčiky, kým on zas iné lukratívne miesta na jej tele, systémom, schovatý-neschovatý ideš.

  Šteklilo ju za ušami, na krku, ale cieľom bolo odomknúť a predsa len poďakovať, aj sa ospravedlniť za netaktnosť. Podarilo sa. Hlavu ešte zaklonila na jeho rameno a nechala si zajať bradu, ale medzitým nenápadne pootvorila a vystrčila sa ako-tak von.

  - A  ďakujeme za  ochotu, aj za odvoz, aj...Adaaam! – zavyla, lebo sa ju pokúsil za bundu vtiahnuť späť dnu a nerobiť bordel po stíchnutých chodbách obytného domu, ale ťahal z nej len svoju bundu, lebo tú zas držala kabelka, ktorú jej mal logicky vyzliecť ako prvú.

  Podarilo sa jej vyliezť z bytu a na oplátku ho vytiahnuť za sebou. Pribrzdilo ich zábradlie a skôr ako ju cez neho takmer prehol sa jej premietlo pred očami, ako sa skoro prizabila pri naháňaní toho zlodeja, aj ako jej on zrejme zachránil kožu.

 - Budem sa musieť poďakovať... zašemotila polohlasom.

 - Už si sa...to stačí, Belle. Veď si robia len svoju robotu...- konečne sa mu podarilo zbaviť ju bundy, aby s nevôľou zistil, že má na sebe najmenej tri ďalšie vrstvy.

  Nechala ho v omyle, a nechala ho, aj aby sa jej dotýkal. Akokoľvek, kdekoľvek. Bolo by bláznivé sa mu brániť, keď po ňom túžila rovnako, ako on po nej, len sa snažila zachovať si aké-také dekórum, aby nepôsobila...ľahko?

  Ľahko ju zvrtol a tlačil späť k dverám. Už sa mu podarilo zvliecť z nej aj sveter. Čo to tu máme ďalej?

  Odtiahol sa od nej a neveriacky zízal na dvere. Prebrala sa akoby zo sna, lebo ju v ňom prestalo hladkať a bozkávať a objímať.

  Mykol bradou k dverám.

  Zvrtla sa.

  Boli definitívne pribuchnuté.

  - A kľúče zvnútra. – vyhodnotila ako správna svetlovláska. Jasne, jednoznačne. Nijaké skryté metafory.

  Zhlboka vydýchol a vyvrátil hlavu dohora.

  - To sa mi snáď iba sníva! Tento byt bude začarovaný! Alebo čo...?! – roznešťastňoval sa.

  Zvrtla sa a uložila sa mu na rameno. Keď pocítila, ako si hlavu oprel o tú jej a neprestajne mrnčal, ako sopľavý chlapec, priložila mu prsty na umrmlané pery a spustila chlácholivo sama.

  - Je fajn, že je začarovaný. Si predstav, že v ňom si bol zviera...- zadrapila sa mu druhou rukou do pleca, gestikou sprevádzajúc svoje priame slová.

   - No, dovoľ...- skúsil oponovať, ale pokojne mu zocvakla drzé pery medzi prsty, aby ju neprerušoval.

  - Správal si sa ako zviera a basta... Vystrašil si chuderku Krásku. Mala z teba strach. Ušla...- rozprávala potichu a jemu dochádzalo.

  Cítil jej mäkké, poddajné telo, z ktorého ešte nevyprchalo teplo svetra, ako sa túli k tomu jeho, a predsa sa trochu trasie. Počul jej slová a vnímal potláčaný strach, ktorý sa pokúšala zabaliť do rozprávky. Vnímal plytký dych, nedočkavé chvenie prstov, čo sa márne domáhali pochopenia, že túžia po láske a po láskaní, ale netušia, čo ich to vlastne čaká, lebo fantázia im pustila iba akési krátkometrážne náučné filmy z archívov a dnešný svet je očividne iný, ako ten Jany Eyrovej...

  - Belle...- odpovedal na všetky jej rozpaky.

 Nadvihla spomalene k nemu tvár. Aj to pochopil. Pomaly. Prosím. Pomaly. Po-ma-lič-ky...

 V chabom svetle dopadajúcom zo strešných tabličiek sa jej leskli oči a trblietali sa v nich odlesky niečoho, čo už tak dávno nevidel. Odovzdanosť, očakávanie, opojenie i odvaha vložiť sa mu do drzých a drsných láb a veriť, že vedia byť naozaj nežné.

  - Belle... – zašepkal ešte tichšie a len si priložil pery k tým jej a nechal ich obkresľovať ich obrysy a chvieť sa a len si predstavovať, ako sa spájajú v jedno a skrz ne dvaja, čo sú síce obaja nadržaní ako stepné kozy, ale zároveň si vedomí toho, že na tento okamih budú musieť spomínať...

  - To nemyslíš vážne?! – zhrozila sa pri pohľade dolu.

  Už to, že ju vyvliekol až sem hore, kdesi na strechu, ktorá sa zvažovala riadne strmo a v tme noci pôsobila, že je lesklá a na sto percent aj šmykľavá, nechápala celkom dobre. Ale, to, že by mala prejsť po jej okraji, doslova jednou nohou v odkvapovej rúre a potom skočiť dolu, na jeho balkón...

  Neveriacky sa na neho pozrela. Myslel to vážne.

  - Ver mi, už som tak šiel. Nie je to vysoko a tie vchodové dvere zrejme zabuchol prievan, čo znamená, že balkónové budú otvorené a do bytu sa raz-dva dostaneme. – argumentoval logicky, ale odvahy jej to nejako nepridávalo. – Pôjdem prvý a ty sa drž pri mne. Dolu ťa zachytím...Možno... – skúsil zažartovať, ale aj v tme videl, že sa tvári nenormálne vážne. Aj to, že je bledá ako stena.

  Ale ok, uverí mu. Ide. Jasné, že ide. Všade za ním pôjde...Musia sa predsa niekde vyspať. Sa spolu...sa musia...sa vyspať...Nie, nie. Nijaké romantické predstavy nasledovného večera jej nepomáhali prekonať strach z výšok. Zatvorila oči, potom pochopila, že je to blbosť, ale za to on už stál asi meter od nej v ríne a ich prsty sa začínali rozpájať. To nedopustí. Zakvačila so o neho a cítiac jeho pevné zovretie, vykročila do neznáma, a srdce jej bilo až v krku, a toto si vypije, ak to prežijú!

  - Ak sa zabijem, tak ma otec zabije. A...a potom aj teba. Aj keď budeme zabití...zabije nás oboch....ja budem zabitá, aj ty budeš...a je...- zaklínala po každom centimetri a jemu sa nedarilo smiať sa ani v duchu.

  "Toto je dobrý nápad", presviedčal sám seba. "Nebudú sa predsa páriť na chodbe pred susedovými dverami...to len v najhoršom, nejakom tom krajnom  prípade." "Mlč a kráčaj láskavo na vlastný balkón..." Prilepený o škridly, čo nejako podozrivo pukotali pod jeho lopatkami si skúsil predstaviť ju. Nahú. To by malo stačiť. Nestačí! Jeho spola nefunkčná noha nezvláda už to, čo zvládala v časoch, kedy tento byt kúpil a začínal opravovať. Ale nemôže to teraz vzdať. Tak nahá. Nie, vymazať. Potrebuje funkčnú ľavú nohu, nie tú strednú. Už len pár piadí...Už len jedna.

  Skočil. Stál na vlastnom balkóne.

  - No, poď, Júlia... – zašepkal podozrivo vášnivo. – Tvoj Rómeo už stojí na balkóne a ty tam labzuješ po streche ako námesačná. – ceril zuby do noci, hrdinsky, že to vôbec prežil, ale noha ho riadne bolela.

  - Rómeo, Rómeo, si ty vlastne Rómeo?! Nakopem ťa do riti, ty...ty... jeden! Takéto kaskadérske kusy. Ešteže mám tréning a som dostatočne ohybná... Stvárať tu takéto puberťákoviny, uprostred noci...– zatvorila oči, natiahla paže a pripomenula mu jednu z tých lietajúcich veveríc, čo sa vrhajú po každom turistovi v londýnskych kensingtonských záhradách.

  - No, poď už, ty moja veverička...- usmial sa a radšej si ju neprestavoval chvíľu nahú, lebo veveričie sexuálne praktiky by sa jej zrejme neveľmi páčili. A on sa rozhodol byť pre dnešok romantikom, ako sa patrí.

  Konečne jej mal plnú náruč. Nechvela sa síce túžbou, triasla sa ako ratlík od strachu, ale to sa vstrebe. Skúsil ju predohrovo utíšiť bozkami. Ale tie letmé jej len pripomínali, ako pred chvíľkou letela sama, tak to vzdal.

  - Tie debilné dvere sú tiež zabuchnuté! – zavyl nešťastne s dlaňou prilepenou o tablu balkónových dvier.

domiceli