Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
79.kapitola
Peľové
zrnká
Vzduch voňal vlhkom a zhnitou trávou, čo
ktosi síce zoskalpoval z pokožky zeme, ale neunúval sa zhrabať. Na dnes mu
bolo aj tak odpustené.
Balkón ich obkolesil hrudami zmoknutého
vápenca, ale práve toto miesto ich vytiahlo z tepla knižnice, len čo
posledné kvapky prestali prskoliť. Možno sa zľakli prichádzajúcej noci, možno
im chceli dopriať práve túto jedinečne krehkú chvíľku, kedy všetko stíchne a ponorí sa do čakania.
Pokojne, istá si zakotvením, sa opierala o neho
a hoci jej venoval rameno, pozornosť, ako sa jej marilo, veľmi nie. Díval
sa cez jej plece kdesi do neurčitej diaľky potemnievajúcich stromov, možno nad horizont. Ruky
pokojne zložené na jej bruchu, ju prestali konečne štekliť palcami. Zmĺkli tiež.
- Hľadáš hviezdy? Nijaké nebudú, stále je
zamračené. – skúsila upútať na seba pozornosť a nenápadne sa domôcť
vyznaní: "ty si moja hviezda", ..."si jediná hviezda široko-ďaleko", prípadne niečo v podobnom
vesmírnom zaangažovanom duchu.
Iba prikývol, ale jej sa zdalo, že ani počul,
čo vlastne povedala.
Napadol ju šialenejší spôsob, ako ho zaujať. Vedomá
si jeho rúk a ich polohy, začala pod nimi nafukovať brucho, koľko vydalo,
akoby jej rytmicky, kúsok, po kúsku rástlo. Za veľa to nestálo, ale konečne sa
otriasol a strhol pohľad na meniaci sa pôdorys jej tela.
- Henryho vajcia? – pošúchal si drapľavé líce
o to jej.
- Figu, tvoje! - zmenila pohyb a zadkom narazila presne,
až ho ohlo. – Hups! Prepáč, nechcela som. – otočila sa mu čelom a musela chvíľu
počkať, kým to vstrebe a bude schopný bez zahrešenia reagovať.
Mračil sa na jej brucho, ktorému, už zas spľasknutému,
sa teraz díval zoči-voči.
- Čo si nekompletný? ...si myslíš, že sa
nechám nabúchať po dvoch týždňoch známosti? – vytiahla si ho z predklonu a
vyložila mu ruky na plecia. - Len som chcela vidieť, ako zareaguješ. No, nič
moc, poviem ti...ako otec roka by si neprešiel ani úvodným sitom. – zatriasla hlavou,
ale letmý úsmev, bol skôr trochu boľavý.
On tou svojou zatriasol tiež. A nedalo sa
celkom prečítať, či od úľavy, od sklamania, od zhrozenia, ako odmietnutie alebo
nesúhlas. Bol to len nejaký ten zápor.
- Ak si myslíš, že ti teraz začnem robiť
prednášky o mladosti, škole, čase a antikoncepcii, tak to si spustila
nesprávny kanál. Od prvého okamžiku...teda druhého, až keď som ťa videl v tej
roztrhanej blúzke, v silonkách samé očko, rozpajedenú ako fúria, som mal v úmysle
ťa oplodniť, drahá! – začal zhurta.
- Prestaň! – skúsila ho stopnúť, lebo sa jej
tento rozhovor a jeho slovná zásoba prestávali pozdávať.
- Nie, nie...vážne. A urobil som všetko,
čo bolo v mojich skromných silách, hoci príležitostí si mi veľa nedala. To
musíš uznať. Snažil som sa! Nenapchávať sa antikoncepciou jednoducho nestačí. Ale ja nie som
len taký ledajaký šľachtic, ktorý nemieni tie trápne pohyby opakovať aj po
svadobnej noci. Ja pokojne budem dorábať uši pravidelne a ... –
- A dosť! – zatlačila si ruky na uši a bolo
jej doplaču. Nie bolo. Rozplakala sa.
Musel ju objať. Metala sa. OK, prepískol to.
Suchý anglický humor nie je veľmi vhodný na takéto chúlostivé otázky.
- Psst, psst...anjelik. Nechcel som byť
grobian. Neovládol som sa...Prepáč. Ja...ja som naozaj od prvého okamžiku
vedel, že teba jedinú si viem predstaviť po svojom boku a aj to, že urobím
všetko možné aj nemožné, aby...aby si aj ty mňa uznala hodného ...ľúbim ťa.
Naozaj ťa nenormálne ľúbim, Belle. Až to niekedy bolí, ako veľmi...- šepkal jej
do vlasov, kým stišovala intenzitu fňukania.
Nádych ešte šiel, vydychovala na etapy, až sa
zľakol, že ju zas chytá nejaký ten astmatický záchvat, ale akútny nedostatok
ľalií ho upokojil. Aj jej slová.
- Ty mne prepáč. Som sa jednoducho naľakala,
že keď tak mlčky pozeráš doblba, tak tam nevidíš nič dobré...pre nás...v
budúcnosti. – utrela si nos dlhým vedením od lakťa až k zápästiu. Aspoň
vedel, kde ju dnes už nechytať.
- Nemyslel som na nič...teda...bolo mi zrazu
tak dobre, keď som cítil teplo, čo z teba sála a vôňu a tvoj dych,
že som to nechcel kaziť slovami a túžil som len mlčky, sebecky nasávať tú
atmosféru...Ale máš pravdu, obava z toho, že toto by pre teba mohla byť
len jedna z letných zaláskovaných epizód v nekonečnom prúde života,
čo ťa ešte čaká...okolo mňa preletela. - teraz vzdychol sám.
- Teraz si ma...urazil. – pozrela sa mu rovno
do tváre, aj keď nemala argumenty, dôkazy ani nič, čím by zaručila, že niečo
také sa v budúcnosti stať nemôže.
Teraz cítila len to, že ho ľúbi. Že to s ním
nevzdá. Že sa pokúsi vidieť v ňom stále toho človeka, do ktorého sa
zamilovala, možno trochu okľukou a trvalo jej to dlhšie ako jemu, ale vie
to s rovnakou istotou, ako on.
Spojil ich zas úsmev. A zima. Buď sa
musia objať a to riadne silno, alebo vtiahnuť dnu. Alebo oboje naraz.
- Nemusíme vravieť o budúcnosti. Necháme
ju, nech jednoducho príde. – dotkol sa jej nosom nosa, či je ešte chladný zvonka.
Stiahla sa mu tvárou pod kľúčnu kosť,
pretiahla ruky dozadu k lopatkám a prižmúrila
oči.
- Tých vajec stále nemám dosť...- zašepkala a prerolovala...
- Belle! – skríkol zhrozený, a zas ohrozený
na intímnom mieste, ako za nanosekundu dokáže toto dievča reštartovať z totálnej
romantiky na bezbrehú dvojzmyselnosť, na ktorú sa už ani on nechytá...a to sa teraz
chytá...všetkého.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára