RUMBELLE - Peľové zrnká... 77. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

77.kapitola

  Peľové zrnká

   

   Dážď nemohol byť hustejší. Vôbec nebolo vidno ani na krok, navyše musel byť kontaminovaný, lebo štípal v očiach. Úplne naslano...Nepomáhal ani dáždnik v tvare pandy, doslova polgule jej bielo-čiernej hlavy, s veľkými vypúlenými očiskami aj s naaplikovanými ušami na povrchu, ako bonusom. Zaň by sa nemusela hanbiť nijaká škôlkárka a pre niektoré polcolové tínedžerky bola tiež kúlová, štýlom: „Jéééj, aj ja chcem taký šialený...!“

  "Šialené bolo sem vôbec ísť! Aj tá skriňa  bola šialená, a nehnevaj sa, drahá, aj ten zákaz s listom! Ten bol najšialenejší! ...aby ho Henry zatajil. A bodka. Ako ťa má pochopiť, keď ho nedostane, há? Premýšľaš ty niekedy? Alebo ti už hormóny obžrali šedú kôru dohladka?..." nadávala sama sebe, aby prehlušila... bolesť.

  Zastávka autobusu bola len kúsok od zámku. Keď si konečne utrela slzy a zvyšky rozotretého aj toho ostatného make-upu, preventívne, zdalo sa jej , že sa obria brána pootvorila a stojí tam...ON. Neverila rozmazaným očiam. Zatiahla pandiu hlavu hlbšie, odriskujúc aj  kostrou konštrukcie vyšklbané vlasy.

  Chvíľu stál. Hlavu dvihol hore, nechal si padať vodu do tváre. Kopol do niekoľkých vriec s odpadkami, pozorne a pomerne úhľadne pooukadanými popri múre a potom...čuduj sa svete, začal jedno po druhom otvárať a...Prehrabával sa v odpadkoch!

  Neodolala. Nevydržala. Krok...druhý...tretí. V šumení dažďa nemal šancu ju začuť, ani si všimnúť, že mu už stojí takmer nad hlavou.

  - Dočerta, Belle! Prečo si všetko takto musíme komplikovať?! – odreagovával sa zrejme zúfalým monológom samým so sebou.

  A zas si niektoré vrece vyslúžilo kopanec, iné sa povracalo na ulicu. Celý obsah čriev. Pokojne v tom stál a mordoval sa s uzlom na ďalšom opršanom igelite.

  - Chcem vedieť, čo bolo v tvojom liste! – vytiahol akúsi rozmokvanú guču z hrtanu vreca a švacol ju zas späť.

  - Obrázok. – zašepkala, ale dážď to vstrebal.

  Nie celkom, lebo zmeravel.

  Spomalene otočil tvár a ešte pomalšie sa vystieral.

  Pozerala sa na neho zhovievavo, perami jej mykalo, očami detto, nohy chceli zaradiť spiatočku, ale verná svojej prostorekosti, nenechala to na ňom.

  - Hovor si čo chceš, ale ty fakt potrebuješ zachrániť! A vyzerá to tak, že je  najvyšší čas. – ukázala na neporiadok, čo práve narobil, na jeho nasiaknutú košeľu a na kolenách zabrýzgané už nohavice.

  Poošíval sa, skúsil nohami poposúvať niektoré po chodníku  zvláštne naaranžované artefakty. Aj zababrané ruky radšej strčil za chrbát a ofinu si odhrnul iba lakťom.

  - Belle. –

  Jediné slovíčko. Pár písmeniek a predsa doň dokázal dať všetku svoju bezmocnosť, bezradnosť, a bolesť, ktorá sa ho zmocnila, keď ju pri sebe nemal.

  - Beriem to, ako súhlas. ..a teraz ma musíš poobjímať, aby som mala dôvod tu zostať... Teda, aby si si nemyslel...! Ja som ti vôbec neodpustila, ale keď ma riadne nezaprasíš tými odpadkami, môj zdravý rozum si kúpi lístok na MHD a pošle ma domov... Ale v stave, v akom si ty, keď budem aj ja...budem nútená využiť... zase raz...služby tvojej kúpeľne.To už mám odskúšané...Máme. – koktala trochu málo isto, ale pomerne logicky, prekladala dáždnik z jednej ruky do druhej, to už logiku veľmi nemalo, vymieňajúc ho s igelitkou.

  - Samozrejme...- pritakal, ale ani sa nepohol.

  Stáli a čakali. Zízali. Ošívali sa...

  - No, videl to kedy svet?! Banda jedna bezdomovská! Chamraď špinavá! Zavolám na vás políciu, ak to okamžite a hneď teraz neupracete! Nemáte Boha pri sebe?! Podagra mizerná! V kontajneroch sa hrabať? Slušným občanom bordel tu pred domom robiť?! ...si vy myslíte, že páni tuto v zámku majú fajnovšie črevá? Hov...tam nájdete...- spustila sa na nich okrem dažďa  nečakaná spŕška z úst akejsi malomestsky dôležito pôsobiacej paničky.

  Pozrela na neho s ohníčkami v očiach, čo už dážď nerozmazal ani nezahasil.

  - Budeme sa vadiť, zbierať, alebo utekať? – žmurkla na neho.

  Roztiahol ústa do širokánskeho úsmevu.

  Odhodlane ju chytil konečne aspoň za ruku a potiahol smerom k odchýlenej bránke zámku. Preliezli ňou a zatlačili ju zadkami, už sa smejúc svorne.

  - Nemal som rušiť tú vodnú priekopu... – potriasol hlavou, keď sa za bránou ozvali zúrivé nadávky a buchot, zrejme dáždnikom, aj keď to vyznelo ako baranidlo.

  Pritakala mu, ale s očami sklopenými vnímala aj tak len silu jeho dlane, s akou ju držal vo svojej. Pandiu hlavu jej začínal brať vietor, prenechala mu ju. Igelitka skončila pri členkoch.
  Smiech nahradili plaché úsmevy.

  - Teraz si predstav, ako ti prstami zájdem do vlasov a prejdem palcom po lícach. Ako ti spakruky utieram kvapky dažďa z čela a perami tie nosa...napríklad. – díval sa pritom na svoju ruku a premýšľal zároveň, čo z toho na nej sú slíže, čo omáčka, čo odtlačok včerajších novín, čo...nepoužiteľná.

  - Hmmm. Mám...- pohmýrila sa jej dlaň v jeho, ale telá zostali rovnako nehybne prilepené o bránu a plecom jedno o druhé.

  Ukotvil si jej studené, drobné prsty hlbšie v tých svojich a nechal už len kvapky dovyznávať jej to, čo práve cíti. Prenechal im všetku svoju túžbu preliezať jej pokožkou, každým jedným  centimetrom.

  Vedela, prečo to robí. Nenávidela ho za to. Nie naozaj, iba tak ješitne, sebecky, vzťahovačne. Ako dieťa pripravené o spánok, rešpektujúc povinnosť ísť do školy, ale...

  Dobre, presne ako v rozprávke. Bude akčná tentokrát zas ona, len nech ho pánboh opatruje, ak ju zas obviní z veveričích úmyslov.

  - Chcem ťa...pobozkať. – začala opatrne.

  - Nie, nie, nie. Ja ťa chcem pobozkať. – opravil ju a obaja si buchli hlavy radšej o kov brány, potrestajúc sa za nastupujúcu na scénu demenciu.

  - Dobre, tak naraz a na tri! – dvihla ukazovák pripravená odpočítavať, ale to už on nevydržal handrkovanie.

  A nech mal laby stále od kadečoho a odev nielen mokrý, ale už sa, pod vplyvom neutíchajúceho dažďa, začínajúci i rozkladať, od zvyškov, ktoré neobratne snoriac v koši na seba nahádzal, splnil všetko, o čom jej pred chvíľkou len opatrne rozprával...

domiceli