RUMBELLE - Peľové zrnká... 65. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

65.kapitola

  Peľové zrnká

   

         Čakala ruinu, ale ju pre zmenu čakala pomerne slušne zakonzervovaná škrupina niekdajšieho kamenného pána miesta a priľahlého okolia a to zatiaľ videla iba obvodové múry a nejaké tie vežičky a veže...

  - Ty tu máš kastelána? ...či kastelánku? – pritiahla sa obozretne bližšie k jeho ramenu. 

  Ak má byť žena mužovým štítom, je pripravená.

  Oproti nim totiž kráčala štýlom filmového vampa obdivuhodne neprehliadnuteľná žena. Vysoká, štíhla, husté poloryšavé vlasy, elegantne ladiace so šatami v temnozelených odtieňoch, splývajúcich s okolím ako chamleón. Žiarivý úsmev a vlny bokmi by zrušili akýkoľvek signál, keby tu nejaký bol býval bol.

  Jediným signálom, že všetko nie je s kostolným riadom a asi ani s tým hradným, bola jeho ustrnutosť. Buď nevedel z onoho vampa odtrhnúť oči, alebo ho práve zaraďoval do niektorého z predošlých období svojho života, prípadne hororovo oboje naraz.

  Radšej sa postavila bokom. Čakala, naivne, že ju zadrží. Pohľadom, slovom, dotykom, že jej ruku nepustí, že ju objíme a pritúli, aby prichádzajúcej bolo jasné, že je tu s ním a basta. Nič. Stál. Zízal. Zdalo sa, že ani nežmurká. To nečakala...

  - To som nečakala! – rozľahlo sa s echom plazivo, vyprsklo vo vzduchu, padalo na všetko vôkol, doznievajúc v chvení trávy pod nohami... -  Pán Adam Gold osobne! - ďalší výbuch. -  Teší ma, že sa zas, po tak dlhom čase,  vidíme. – štrngotala úchvatne voňavá žena v kvalitnom, ležérne elegantnom kostýmčeku, obrovským zväzkom kľúčov, ktorý mala odovzdať ďalšej z mnohých návštev, čo sa tu po telefonáte Henryho na pár dní ukázali a ochkajúc z nádhery zas zmizli, poctené, že tu mohli stráviť čas dovolenky, pracovné stretnutie či čokoľvek, s čím Henry už dávno nezaťažoval pána a organizoval s jeho vedomím, za jeho chrbtom, všetko sám.

  Aj teraz len prezvonil miestnu kanceláriu starostky, hneď, ako mali prísť, aby všetko pripravili a boli pripravení, pre prípad...ako dnes.  

  - Ty?! Práve ty?! Zo všetkých možných fatamorgán, vízií, preludov...– neveriacky vypustil pár slov a zbieral po podnebí blen na ďalšie. 

  Kým prvé len tak vypadali z jeho úst ako nepotrebné balvany, tieto už boli šípmi. Mierili. Triafali do živého.  

  - Brigáduješ u svojej sestry, alebo ti v pekle dali neplatené voľno, lebo ťa aj tam mali už plné zuby?! – vytrhol jej zväzok z pestovaných nechtov a videla, že hoci ho nezdolal kopec a prevýšenie, toto mu nahromadilo adrenalín v krvi, vohnalo červeň do tváre a na jazyk položilo práve tieto nechutne strohé slová.

  Ona však, akoby prepočula. Akoby jej vlastné vlnenie zabraňovalo, aby sa jej jeho slová akokoľvek dotkli.

  - Neblázni, Adam, radšej ma privítaj tak, ako za starých dobrých čias...- ani nedopovedala, jej dlhé paže obvili mu krk a ona sa prisala k jeho ústam žiadostivejšie ako skutočný upír, neriešiac, že ho takmer stiahla k zemi a jediné, čoho sa mohol zachytiť, bol jej krk. To práve chcela.

  Kým sa mu podarilo sa vyprostiť, mal jej rúž rozmazaný po celej tvári. 

  Bolo to smiešne. Bol smiešny, ale do smiechu nikomu z nich akosi  nebolo.

 Zatackala sa, ale ustála to. Jedna aj druhá.

  - Ospravedlň ma, láska moja, ale ponáhľam sa. Nemôžem sa ti dlhšie venovať a spomínať na to, čo bolo a..aké to bývalo kedysi prudké a krásne. Iba som tu chvíľu prebývala, vieš, neznášam našu matku a sestru detto, s veľkou radosťou mi požičala túto tvoju barabizňu, aby som im nezavadzala vo vile dolu v mestečku. Teraz sa už, ale musím vrátiť do firmy... A neboj, upratala som po sebe. Nikto by nebol býval tušil, že som tu pár dní byvakovala, ale keď som ťa uvidela, neodolala som... - konečne pohliadla aj na upotenú, stále dych hľadajúcu, vskutku čudne doobliekanú  Belle, premeriavajúc si ju s patričným dešpektom a neštítila sa ešte pritvrdiť.

  - Počula som, že je to s tebou zlé. Fakt zlé. Vraj prepisuješ celý majetok na znovunájdeného brata, zrádza ťa srdce...to ako vidím, totálne a definitívne. Ale mával si aspoň vkus, drahý, čo sa žien týka...Kde je patričný honor a noblesa, ktoré ťa tak očarúvali? - pohodila dlhými kučerami a bruškom malíčka prešla pod spodnou perou, kontrolujúc, či aj jej nezostali škvrny po rúži, stále s očami nebezpečne zabodnutými do krásky.

  Tá sa už nerozpakovala. Vystúpila dopredu a hoci žene nesiahala ani po plecia, jej dlaň zasiahla prepúdrované líce, len to tak plesklo a ozvenu roznieslo doširoka-ďaleka. Váhala, či nepridá aj noblesu, toto považovala len za náznak honoru vo svojom  ponímaní.

  - Hmmm, ako vidím a cítim, bontónu tiež veľa nepobrala. Zrejme ďalšia z husičiek, akou bola tá predtým, aj tá po mne... – hrdo dvihla bradu a provokatívne vrtiac zadkom opúšťala kolbište.

  - ...tak odpovieš mi už konečne?... Máš tu kastelána?... Čaká nás tu vôbec niekto?! - ďobala mu už niekoľkýkrát do ramena, ale on iba stál a díval sa na monumentálne riuny niekdajšieho rodinného sídla, akoby  nadšený ich majestátnosťou, dojatý a nadchýnajúci sa krásou zašlých časov, ale s čelom prerytým dvoma kolmými vráskami...

  - Prepáč, zamyslel som sa. Dlho som tu nebol. Možno ako dieťa, mladík, sotva si niečo pamätám, ale mal som taký živý pocit deja vu...neviem prečo...Je to preč. Je to, našťastie, preč...- pritiahol si jej malú ruku pod svoju pažu, aby cítil jej teplo a to, že je tu s ňou sám. Iba ona a on.

  Nechápala, čo sa mu prisnilo, čo za víziu mal a prečo ho tak zobrala, ale radšej sa nepýtala. Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie a to nemusí byť vždy tá pravá romantická predohra...

  Prižmúrila oči  a snažila sa totálne idealisticky sa dívať na kopy kamenia. Zámok, aký poznala, však akosi nedokázala vystavať, ani na báze ružového sna.

  Noc sa hádala s tmou svojím prapodivným hukotavým spôsobom, zamaskovaná len do cvrlikania chrústov. Stál v dokorán otvorenom okne, zadkom zapretý o parapetu. Nechal spoza seba čierno-bielo skenujúce svetlo prenikať do izby, až k lôžku, kde spokojne spala unavená a ešte nie celkom zbavená potu a lesku, čo na jej koži zostal po milovaní.

  Nevedel sa jej nasýtiť. Fyzicky ani pohľadom. Mĺkvej a poddajnej. Nežnej, jemnej, nástojčivej, ale v konečnom poryve ostýchavej a stále dievčensky hanblivej, atakovanej jeho stupňujúcou sa náruživosťou a prudkou vášňou, ktorej sa nepriečila, len ju odovzdane prijímala.

  Prevrátil na dlaň ďalšie z miniatúrnych tabletiek vysypaných z hampulky, čo pred chvíľkou vybral z vrecka košele, nechal mesiac, nech  mu ich zvedavo opočíta a ochutná z nich povlak, kým ich skryl v ústach a s grimasou bez zapitia prehltol.

  Keď otvoril zas oči, stále ležala osvietená pokojom a vedľa nej sa ťahal jeho predĺžený čierny nepokojný tieň.

  Prečo zo všetkých bývalých, dávno zabudnutých mu dnes na um prišla práve Zelena?!...

...tak iná, tak jemu podobná, dravá, prudká, nenásytná, pyšná na svoje privysoké postavenie i sama na seba, excentrická a dych berúco vášnivá, až sa stretu s ňou zľakol dnes už druhýkrát v predstave, ako ho zas stiahne na samé dno, zožerie, vysaje každý jeho kúsoček a vypľuje ako nepotrebnú vylízanú schránku...

  Po holom chrbte mu prebehli zimomriavky a zašumeli v brečtane, čo sa ťahal po múre nízkej obytnej veže, kde práve vstala jeho minulosť a spala budúcnosť.

domiceli