RUMBELLE - Peľové zrnká... 63. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

63.kapitola

  Peľové zrnká

   

         To, čo čítala v jeho očiach, jej neumožnilo patrične spravodlivo vybuchnúť, hoci jej práve ovracal košeľu. Zoči-voči obeti, so všetkými labami vo vzduchu, s ňufákom ešte operleným výkonom, držal ju v merku. Vzadu spoza neho vykukla raz na jednu, raz na druhú stranu špička chvostíka v pravidelnom, spokojnom rytme, že po toľkom nadrapovaní a tej obrovskej mäsitej potvore v prézlach, čo úspešne komplet dobagroval, je konečne žalúdku OK. Ako v bavlnke. Akurát tá košeľa z čistej bavlny, to videla trochu inak.

  - No, nič. Henrymu to nepovieme a mne už iste vyschli veci z charity. A tebe ukážem, kam sa u nás chodí na potrebu. Vrchom, či spodkom. Teda, kam môžeš chodiť ty...- zhrozila sa pri predstave označnovávaných kríkov niekým iným. Niekoľkými inými, ako to páni tvorstva mávajú v obľube, lebo zamerať misu na toalete je zrejme nenormálne náročné, respektíve oveľa náročnejšie, ako risk nejakých tých bezpredmetných odrazov z konárikov a lístočkov nejakého toho úbohého kríčka v nejakom tom nenápadnom rohu záhrady, čo sa nápadným stane pri každej zmene tlaku, kedy sa zdvíhajú zo zeme všetky výpary, tieto ako prvé.

  Šteňaťu sa zintenzívnil kmitočet chvostíka a ju premkli ďalšie hrozivé predstavy o pánoch tvorstva. „Typický chlap...“ Predstava ideálneho života? Daj mi nažrať a pusti ma von...
  Poslušne ju to prenasledovalo. S radosťou šteňatám vlastnou, motkajúc značný počet nôh, ktoré sa sotva učilo skoordinovávať pri presúvaní guľatého telíčka von na záhradu.

  Mala už plnú náruč prádla, keď zaregistrovala vrznutie bráničky. Obaja spozorneli.

  - Tatko, pozri sa! Šteniatko! Pravda je moje? Však si ho môžem nechať?! – vyletela od bránky pomenšia guľa a napriek očividnému nebezpečenstvu neznámeho útoku sa mu dôverčivé zvieratko potešilo, vytrčilo zadok, natiahlo predné laby, chvost v pozore a vyštartovalo invázii nadšeného rečniteľa v ústrety, aby miniatúrnym, nikomu neprezradíme, že pred chvíľkou ogrciavaným jazýčkom, vybozkávalo, respektíve ochutnalo  návštevu.

  Traja muži vzadu s nevôľou sledovali scénu. Spočiatku. Potom sa im tváre začínali vyjasňovať, každému kvôli niečomu inému.

  Prvú si všimla jeho.

  Bežne prečítateľná. Buď si predstavuje, ako obdobne privíta ona jeho, prípadne to presunie na večer, kedy jej to pripomenie.

  Bratova síce mohla zablúdiť do obdobných končín, ale táto cesta mala v jeho mozgu zrejme nateraz uzávierku a obchádzka viedla rovno k synovi. Všetky cesty tam viedli. Takže jej len letmým úsmevom poďakoval, že vyriešila za neho prekvapenie, na ktoré on celkom zabudol.

  Henry bol síce trošku sklamaný, že jeho ranné napolitánky výjdu teraz na ocot, potom si spravil zoznam: žrádlo, pelech, očkovanie, chlpy, výkaly...a spol. s ručaním, kňučaním  a štekaním neobmedzeným, ale vidiac nekonečnú radosť ďalšej generácie Goldovcov, prelepila mu to dostatočne veľkou náplasťou.

  Tak poporadí.

   - Volá sa Vypínač, a jasné, že  je len tvoj. Ale keď sa ti to meno nebude páčiť, ešte ho môžeš vymeniť. Má ho len dve hodiny. Aj jeho... Je z útulku a mali dosť široký výber.– žmurkla na oslintaného chlapca na kolenách, ktorý sa naťahoval so šteňaťom, našťastie už zrejme nemal byť čím horšie označkovaný.

  Díval sa na ňu, spotenú, rozcuchanú a nenamaľovanú, s plnou náručou prádla, čo ju prehýnalo dozadu, ako s hlavou vyvrátenou nabok hľadí na dieťa, pyšná  na to, čo zapríčinila, ako sa nežne, priam dievčensky zapýrila, za svoje predčasné materské myšlienky, keď si všimla, že sa na ňu díva presne tak, ako uprostred noci...

  Napriek nákladu pritisla sa dôverčivo k nemu, naoko bezbranná a nechala, aby si tajne vliezol do kopy látok a niekde tam ju našiel, síce zas vlhkú, polonahú a podozrivo páchnucu, ale jeho. Definitívne.

  Zňuchávali sa ako sa patrí, on z nej prapodivný pach náhle  novo nájdenej ženy v domácnosti, ona z neho vôňu diaľky a autoosviežovača. Labzovali si po tvári iba nosmi, občas letmo, striedavo pobozkajúc náhodne vybrané miesto, lebo ruky zablúdili a nemienili hľadať cestu späť. Aspoň tie jeho. Držali sa pripútané k jej nevidenému, ale nádherne bezpečie nájdeným prisatím precítenému telu. Ani si nevšimli, ako ich po očku pozorne pozorujú.

  - Tá pani je celkom milá. Škoda, že nie je naša. – vstal chlapec a nenápadne, spolu  so zašepkanou vetou, strčil otcovi dlaň do dlane, aby si ako odpoveď odniesol len zdvihnutie a spustenie ramien.

  Šteňa pobehlo k nej, chcejúc trochu podobiedzať, už-už naťahovalo labku, ale možno si svojím šteňacím mozočkom uvedomilo, že je aj pre neho obsadené, tak  druhá dvojica vyhrala. Rozbehlo sa za nimi do kuchyne, odkiaľ voňalo jedlo. 
  Ozajstné teplé jedlo? Ozajstné. Teplé. Jedlo.

  - Aj ja som včera v noci bola sama...- povzdychlo čosi za plotom, tesne za chrbtom nespárovaného Henryho, čo sa ešte nerozhodol, či pomôže mladej s prádlom, alebo ešte mladšiemu so šteňaťom. So susedou nerátal. Natočil sa nevraživo k nej.

  - No to je strašné! To si neviete nájsť lepšiu spoločnosť?! – premeral si ju odspodu dovrchu, lebo zľava-doprava by mu to trvalo raz tak dlho a s hrdo dvihnutým nosom vykročil dlhými krokmi preč od hroziaceho epicentra výbuchu.

   Dohonil ho.

  Ale ostreľovač s plnou poľnou bol nečakane z vlastných radov. Ostreľovačka.

  - Vy už ste hotová, pani susedka? Tak čo sa ošívate, nech sa páči k nám. Dnešný obed bude vskutku... famózny.- nevedela si narýchlo spomenúť na nijaké to patrične zaujímavé francúzske slovíčko, ale zdalo sa jej, že sa ani veľmi nesekla.

   Henryho čosi seklo...aj mu zabehlo a to ešte nemal od rána v seba ani sústo ničoho. A mal zároveň pocit, že ho aj prešla chuť...Alebo skôr stádo slonov, keď si suseda prerážala cestu ich chodníčkom k domu podľa Hanibalovho kréda: cestu si nájdem, alebo spravím. Ale im sa zdalo, že idú len tie povestné slony...Pozvané!

  Dostal ešte pár ospravedlňujúcich, trochu sladších bozkov, aby eliminovala nebezpečenstvo, že ich vyhodí obe aj s tým plným tanierom rezňov, čo sa začínal vyprázdňovať v kuchyni, po útoku prvých, po ňuchu,  privedených konzumentov.

domiceli