RUMBELLE - Akvárium... 4. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   4. kapitola

       Neznášal ľudí nakopených na jednom metri štvorcovom zadného vchodu do divadla. Neznášal ľudí! Chcel získať trochu času, aby stará Blašková, ako nemilosrdne nazval šatniarku a vrátničku v jednom, hoci stará ani Blašková nebola, nemusela zas žalovať vedeniu, že prišiel o pol minúty neskôr, ako má v rozpise práce. Nevydalo. Kým sa pretlačí cez túto ušomranú tlupu, prejde hodná chvíľa.

  Zahliadla ho úchytkom, kým lustrovala prítomných a váhala, ku ktorej skupinke sa pridá, aby s nimi nenápadne prekĺzla do zákulisia a mohla tajne sledovať dianie na javisku. Takže predsa len to auto na parkovisku, čo jej bolo akési povedomé, aj  je jeho. Čo tu ale chce? Čo môže mať on s barlou a kufrom ako inštalatér spoločné s divadlom...

  - Žiadam tých, ktorý dostali pozvánku, aby si ju pripravili, spolu s občianskym preukazom alebo iným preukazom totožnosti...Nie, diplomy, ani certifikáty nepotrebujeme...- posúvala a zas zosúvala okuliare na nose, odškrtávajúc si čosi permanetne v akýchsi zoznamoch, ženská, čo mala na sebe hádam tri rôzne košele, vždy prazvláštne vykasané a prestŕčajúce sa jedna pred druhou, prvá cez druhú, skrz tretiu a pod nimi ešte tričko a na ňom tielko a vôbec, iste, podľa trendu istej Vivien W.: ... „Čo vám ráno vypadne zo skrine, to musíte obliecť na seba...“  Dnes mala táto chudera zrejme smolu. Na zemi pod nohami jej skončil hotový exodus akéhokoľvek vkusu. Ale raz to skúsi aj sama. Ak nájde odvahu. Možno z toho vzíde relatívne kreatívny outfit. V kreativite tohto razenia má medzery. Tielko a kraťasy. Topík a sukňa. A...a dosť.

  - ...nie, rodinní príslušníci a doprovod nemajú prístup na castingy. Nie, v žiadnom prípade! Do zákulisia nie...– nekomromisne odbíjala prosiace davy. – Vám je miesto vyhradené vo vestibule, je tam veľkoplošná obrazovka, možno už nainštalovaná, ráčte sa presunúť k hlavnému vchodu...- odrážala otázky aj ľudí vlastnou rečou, čítajúc pokyny z papiera úplne profesionálne, bez vzruchu.

  Davy sa premiesili a časť sa naozaj odopla a vyrazila pred divadlo.

  Odpadol mu kameň zo srdca. Možno to pôjde. Vykročil.

  Začínajúc byť odhalená stratou más a ich prelievaním sa k vestibulu, vyľakala sa, že by ju tu mohol zazrieť a spoznať a ...šibe ti Belle? No a čo?! Čo sa stane, ak ťa tu uvidí nejaký sused z paneláku? Trestný čin voči susedským vzťahom? Nie. Nie! Ale...nedalo jej...niečo ju nútilo krčiť sa a skrývať za chrbty, ktoré zostávali a kývali papiermi a papierikmi a domáhali sa vstupu.

  - S dovolením...- skúsil sa vtesnať do sotva vzniknutej a hneď zas zaniknutej medzery, alebo si ju vytvoriť. Lenže on nemal náturu Hanibala, skôr sa dotyku s cudzím telom vyhol, takže jeho napredovanie bolo vážne ohrozené. Ešteže, ho zaregistrovala kolegyňa.

  - Dosť, že ideš! Roboty vyše hlavy, neviem ani kde mi stojí... Hej, hej...ty tam...vy... kde sa tlačíte?! Pozvánku máte? - riešila doobliekaná ženská jeho aj chaos v medzidverí súbežne.

  - Viem, kde mi stojí, tak nezavadzajte, drahá, musím s tým niečo urýchlene robiť! – zadrel bezprostredne, už vážne naštvaný sotil do pár ľudských štítov a predral sa drzo dopredu, aby zmizol v inom dave.

  „Pozrime sa, aký vie byť uštipačný a...on bol fakt dvojzmyselný.“ uškrnula sa a začervenala, akoby sa to dotklo práve jej. To by som od mrzúta nečakala. – uznala a využijúc, že sa jej baba otočila chrbtom, podarilo sa jej skrčiť sa tak, aby prekĺzla dnu. Aj bez pozvánky na dnes. Ale taký záujem o konkurz nečakala...

  Tresol dverami na malom kumbále a šťukol vypínačom. Konečne „doma“. Rýchlo zvliekol sako, vyhrnul rukávy, premiestnil desiatu a fľašu s mliekom do miniatúrnej chladničky, pohrmotal príručným vozíkom, iba pohľadom skontrolujúc, či je tam všetko v množstve, ktoré vzbudzuje úctu, hoci netuší dosiaľ, na čo sa ktoré prostriedky využívajú. Vytlačil ho druhými dverami a ocitol sa v dlhej chodbe v zákulisí divadla.

  - Kam sa trepeš? ...Tu nemôžeš zavadzať!...Tanec? Spev? Iné debiliny?! – osopil sa na ňu ktosi v nechutne prepotenej šiltovke s tonou papierov, ktoré sa mu vylievali z náruče.

  Zohla sa, pomáhala zdvíhať a dešifrovala si v duchu otázku. – Nechajte to tak, skontrolujte si číslo na pozvánke...- zhŕňal svoje matroše chlapík, hlavou už inde. – Prosím ťa, poď mi to tu podržať, v ozvučovni im chýbajú nejaké stoličky. – volal na obdobne ošiltaňovaného, zrejme kolegu, naložiac ale jej všetko do náručia, len gestami ju nasmerujúc, komu to má podať. Zmizol. Lenže aj ten, komu mal byť náklad určený.

  Stojí tu  prinajmenšom s tonou papiera, ako uvážili a odvážili jej krehké dlane a bezradne sa díva na chaos okolo seba. Dočerta, dnes majú v divadle veľké upratovanie, alebo čo?! Tešila sa na komornú atmošku prehrávok adeptov na hlavné úlohy v novom muzikáli a nie tisíce ľudí v útrobách divadelného teraz úľa.

  Zrak jej padol na papiere. Hlavičkové a na každej hlavičke...to logo pozná! Nebodaj sa tu koná casting na tú trafenú súťaž, čo jej reklamy bežia už celé mesiace a kvôli nim nesleduje telku?! Už to bude tak. A práve dnes?! Práve dnes!

  - S koňom ste sa zrazili? Kde sa s týmto trepete?! Pani Cruellová z vrátnice vám dá  vrecia a okamžite choďte riešiť tú anarchiu  po komparze, čo patrí k tým rýchlokvaseným hviezdičkám, čo sa už kopí vo vestibule! – stala si mu rovno pred vozík ženská s krikľavo namaľovanými perami, ale inak v elegantnom kostýmčeku. Na hlave sa jej nepohol ani jediný vlas a to ňou s nevôľou triasla ostošesť. Aj sedem. – Od siedmej máte riadny sklz! – nezabudla mu pripomenúť, že si všimla, že neprišiel do práce načas. Prípadne jej to niekto kompetentný, respektíve pre neho definitívne nekompetentný bonzol. S radosťou!

   Zaborila ruky do bokov a vrtiac zadkom ho obišla  megaoblúkom vyjadrujúcim riadny dešpekt. Jej výsosť tajomníčka slovutného pána riaditeľa divadla. Stále slečna Regina. Ale len pre niekoho... Blbá, vymletá sekretárka. Nič viac. Ju by mali obsadiť. Herečku afektovanú.

   Znechutene drcol do vozíka s náčiním na upratovanie, odparkoval ho k stene, neriešiac, či zavadzia a či zostane kompletný a vyrazil labyrintom chodbičiek na vrátnicu po odpadkové vrecia.

  Tešil sa na bohorovnú olympskú atmosféru konkurzu na hlavné úlohy v diele na nasledovnú sezónu. Na tiché šomranie poroty a talenty, ktoré by si vedel predstaviť v tom svojom, keby...keby ho konečne niekto vypočul, vzal na milosť, uznal hodným a chcel zaradiť do sezóny.

  - Už som vás ani nečakala.- vytiahla vetu z hlbín svojej plytkej duše vrátnička s melódiou, presne kopírujúcou jej prechod po chrbte obrovskej vyžratej mačky, čo jej kuticu pri dverách menila na smradľavú stoku. Nedala sa vetrať a mačku von nepúšťala. – Som si myslela, že ste sa hodil na maródku, kvôli tomuto bláznincu. Aj ja som, by som sa rada, ale služba je služba a dôchodoček taký malý, všakže? – nôtila neúprimne a ťahavo a zabárajúco sa až po poslednú vlásočnicu jeho krvného riečišťa, kde sa adrenalín množil raketovým tempom.

  - Ja sa na môj invalidný nesťažujem. – odvrkol, pátrajúc pohľadom po rolkách s vrecami.

  - Tak načo pracujete? Miesto mladým beriete, há? S tou barlou ste len polofunkčný...– pichla si zas, aby mala dušu na mieste a navrch, že si dovolil s ňou nesúhlasiť. Ako vždy.

  - Ktoré sú na plasty a ktoré na ostatný odpad? – spýtal sa od veci, neriešiac jej riešenia sociálneho systému tohto mesta. Tentokrát ani priamu urážku na svoju „polofunkčnosť“.

  Náhodou sa cíti skôr polyfunkčný. „Hľa, čo dokážem!“ skúsil sa pofúkať aj sám...Debilina. Keby nebol ZŤP, neštekne po ňom pes. Takto ho museli prijať, lebo kvóty na integrovanie reťasov nepustia. Čo tam potom, že nezvládze robotu, tak, ako treba. Inšpektori práce sú nadmieru spokojní. Tak je to.

  Zobral by akúkoľvek prácu, pokiaľ by to bolo v divadle. Zobrali ho ako skladníka či depozitára, či ako mu tú vymyslenú funkciu odôvodnili a dočasnú upratovaciu výpomoc. Tomu rozumel. Paráda. Ale je v divadle! A nedovolí nikomu sa navážať do toho, prečo, začo, načo...dlabe na tých pár šupov eur navyše. Je v divadle!

  Takže blbé castingy do ešte blbšej súťaže. OK, skúsime to brať optimisticky. Možno niečo extra uvidíš, Belle. Možno sa inšpiruješ. Možno...ale, čo tam po „možno“.  Ale je v divadle! Nebude to zabitý čas, lebo... Je v divadle!

domiceli