RUMBELLE - Peľové zrnká... 48. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

48.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Mestečko sa jej teraz ráno zdalo rovnako pribrzdené ako včera poobede, večer a aj v noci. Kráčala za ním, skôr sa vliekla, šuchtajúc sa v priveľkých šlapkách a rázne si zakazovala mu poďakovať sa za vyrovnanie účtu v hoteli a nesenie tej jedinej igelitky s ich hábami, ktoré narýchlo pospratávala z hotelovaj izby, neriešiac ich triedenie. Zrejme aj tak všetky skončia niekde v kúpeľni. Predstavila si tú na zámku a zamietla nápad. Aj si v nej teraz v mysli bahniť, aj tam odkladať kadejaké haraburdy. Mohli to všetko strčiť do kufra auta.

  - Prečo sme nešli autom?  Zostalo stáť pred hotelom. Kľúčiky mám a je ti to...brat. Nemal by nič proti...- dívala sa zhrozená na zaprášené prsty a práve o výmoľ narazený necht na palci.

  Iba zazrel. Teraz zas. Stále len zazeral. Majster v zazeraní. Nie Pán prsteňov. Pán zazerania...

  Zazerala aj sama, snažiac sa vidieť do igelitky hompáľajúcej sa mu pri stehne, lebo sa jej zdalo, že tú škatuľku s darčekom tiež len tak prihodil do nej, pri rýchlom vypratávaní izby. To tak, aby sa stratila. Mohla si ju aspoň pozrieť. Si ho...ktovie, aký vybral...

  Zas sa obzrel. Zas zazeral.

   - Nezízaj na mňa ako vyvarená mandelinka z krumpľovej omáčky! Ak nechceš, viem, kde je nemocnica, bola som tam včera na pohotovosti, trafím aj sama! -  zastala uprostred stúpajúcej cesty, unavená už z náročného prekladania nôh v nepohodlných imitáciách topánok, lebo inak sa tieto bezfarebné, plastové hrôzy ani nazvať nedali, až teraz si uvedomiac, že týmto smerom budova, do ktorej si myslela, že ju vedie, nie je.

   Možno aj preto sa posmievačne zasmial, zvrtol a pokračoval volajúc síce na jej adresu, ale kdesi dopredu, pred seba.

  - Pôjdeme skratkou! Je to síce ďalej, ale za to o to horšia cesta, drahá. – skúsil byť vtipnejší, ale ohrnula nosom.

   Ušlo sa mu zopár nevypovedaných nadávok, ale poslušne ho nasledovala, lebo svoj orientačný talent sťažka využila v nákupnom centre.  Na neznáme mestečká si netrúfla.

  - Tak tu ju máš, krasotinku. Tuším je hladná, Splietala cestou čosi o zemiakovej kaši! – ukázal za seba na dievča, vlečúce sa hore ulicou ešte riadny kus v úzadí  muž so strhanou, nevyspatou tvárou a tlačil sa do domu, aby sa vyhol ďalšej slovnej inzultácii od kohokoľvek.

  Henry vo dverách starobylej vilky skoro na predmestí pritakal a otvoril dvere viac, opatrne sa však obzrúc, či spoza plota nevylezie zas nejaký mutant patriaci skôr so tekvičnej omáčky, ako sa mu stalo včera večer. Po toľkých rokoch...

  - K pyré sú najlepšie viedenské šnicle. Mám recept, s brusnicovým džemom a šľačkovou smotanou. Nadiktujem vám ho susedko?! Alebo, dočkajte pekne tam, donesiem blôčik, môj zošítok na receptíky a budete si opisovať...u vás v kuchyni. - prichádzala ponuka zľava a Belle sa naozaj hlúpo usmiala, pri predstave jedla, čím si ako jediná mladá žaba za posledných pár rokov okamžite získala priazeň pani susedky, na ktorú sa už roky nikto neusmieval, len po nej štekal, tobôž jej nekýval.

  - Ďakujem, nerobte si starosti, slečna suseda... Už nikdy. – domrmlal potichšie, kým zas skríkol jej smerom, akoby bola nahluchlá. - Sme všetci vegetariáni. – striasol sa hrôzou dobrosrdečný Henry pri predstave, ako mu táto vlezie do domu a oklebetí detailnejšie všetkých živých aj mŕtvych, lebo včera,  za prvé tri hodiny masochistického vlastného nabodnutia sa na plote, zameraného však na mučenie práve  lapenej, nič netušiacej obete, asi všetko nestihla.

  A to bol sakramentsky tolerantný a zostal v jej osídlach dlhšie, než by si zaslúžila akákoľvek medzištátna návšteva na zámku. Táto mu pripadala skôr ako medziplanetárna. Kam sa na ňu hrabú mimoni so svojou žvatlaninou. Nevidel ju desiatky rokov a takmer nič sa nezmenilo. Len jej postava zaberala o niekoľko latiek plota viac. Našťastie stál pred ňou. No, čo. Niektorí ľudia sú dobré čísla, iní sa zaokrúhľujú, ani nevedel prečo napadla ho akási tajnička z krížovky na margo tejto tu...A zapasovala.

  Belle sklamane zaklipkala viečkami. Nechce byť vegetariánom. Miluje mäso!

  - Mám recept na pravú parížsku králičiu paštétu, teta suseda. Mama ma ju naučila...potom vám prezradím... to rodinné tajomstvo, ak budete niekedy chcieť! – zavolala ešte znovu z dvier vyklonená Belle, lebo komorník ju doslova ťahal do útrob vily, hoci aj násilím.

  Drobné, dioptriami i lacným make-upom rozmazané očká susedky zaklipkali blahom. Sníva sa jej? Nový recept, ktorým zbombarduje klub dôchodkýň na najbližšom stretku, plus „teta“, plus rodinné tajomstvá! Toľko splnených snov! Už teraz sa rozpúšťa blahom, hoci ten starigáň by ju nedbal poliať kyselinou, aby sa rozpúšťala rýchlejšie. Ale túto malú šťandu si adoptuje! Aspoň pro forma. Konečne suseda, akú si celý život priala. Ide sa hneď pochváliť vedľajšej susede. Susedkám. Možno zájde aj do supermarketu.

  - Prečo ste kričali na tú milú pani, Henry? – striasla z ramena mužovu zakvačenú ruku, aby jej tam nezostal jeho odtlačok a nezobral jej z nej kus jeho vône, na ktorej sa stále odbavovala.

  - To nie je pani, to je suseda! – zvýraznil Henry posledné slovo, dajúc do neho toľko zúfalých slín, že by sa jeden v nich aj utopil. Jedna. Ona, „suseda“ v jeho zbožnom želaní, celkom iste.

  - Koľkokrát ti rodičia vraveli, že sa nemáš dávať do reči s cudzími ľuďmi? – pridal sa na Henryho stranu aj baviaci sa muž, opretý o veraje kuchyne, nacieďajúci sa práve z chladničky vydolovaným pivom.

 -  Nikdy! – odvrkla mu, predstaviac si naozaj  nejaké tie trápne situácie z postnatálneho veku jednej zvedavej žubrienky na francúzskom vidieku. Celý jej patril...

 - A počítala si dobre? – rýpal ďalej.

 - Dvakrát! – precedila medzi zuby.

  Henry len pootvoril ústa. Tak títo dvaja budú na tom asi ešte horšie, ako on a slečna susedka. A to tu budú musieť pod jednou strechou stráviť svorne pár dní. Bude to fuška.

  - Pane, nemohli by ste byť aspoň v mojej prítomnosti k slečne Belle trochu...povedzme milší? Je to vskutku milá, mladá žena, ako sám budete mať možnosť vidieť. A vy slečna, Belle, ak spoznáte pána Edwarda, uznáte, že je to tiež gentleman. – skúsil opatrne Henry podstrčiť obom podklady mierovej zmluvy na najbližie dva-tri dni.

   Armáda po jeho boku vyrukovala okamžite do útoku.
  - Ale o to sa obávam, veď ako hovorí staré čínske príslovie: Pes, ktorý šteká, je zrejme nedovarený! - vyprskla.

  Zo strany armády opierajúcej sa o veraje to spočiatku začalo ústretovejšie.

  - Milujem ťa! - žmurkol na ňu.

  Pristúpila bližšie a pozrela mu priamo do očí.

  - To hovoríš ty alebo z teba už to pivo? – spýtala sa opatrne.

  - To hovorím ja...tomu pivu! – odvrkol jej, dýchnuc na ňu rozložený už v dychu puch chmeľových šišiek a po dvoch bral schody kdesi hore.

  Pozerala jeho smerom, kým nezmizol v prítmí chodbičky na poschodí.  

  Až teraz si začala obzerať aj dom, do ktorého ju voviedli, aby nemusela britko riešiť ďalšiu slovnú prestrelku.

  - Všetko ti vysvetlím, Belle. Poď,  dáme si čaj a uvaril som polievku. – ukázal smerom do kuchyne.

  - Chcem ísť za ním, Henry. – zašepkala smutne, vidiac sa v chodbovom, nie práve najčistejšom zrkadle akási iná, bledá, nevýrazná, unavená, nesvoja bez neho, len vystavená hrubosti z každej strany. O to pootĺkanejšiu mala dušu, ale komu sa tu posťažovať...S nádejou pozrela hore, ale Henry dobre vedel, že nemá na mysli Edwarda, len dúfa, že jej ešte nepovedali, že ON je niekde hore a čaká ju tam.

  - Nie je tu, Belle. Ani v mestečku. Je v hlavnom meste. V súkromnej nemocnici. Nemáme tam chodiť. Príde sám. Sem za nami. Poď, pozhovárame sa. – pozval ju druhýkrát, tváriac sa, že si slzu sklamania, čo sa jej objavila v kútiku oka, nevšimol.

domiceli