RUMBELLE - Peľové zrnká... 9. kapitola

Rumbelle

na motívy rozprávky Kráska a zviera

9.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Asi je pravda, že si podvedome vyberáme stále to isté miesto. To, ku ktorému nás to nevedno prečo, nenormálne a automaticky alebo skôr dajako magneticky priťahuje. Len posledných lavíc v školských triedach je primálo a zadný rad v kine prikrátky, oboje neúmerne záujmom populácie.

  Vyárendované miestečko pod francúzskym oknom, kde vo dne trónilo slnko a teraz sem z toho istého miesta vonku čumel mesiac, zvolila však zámerne, kvôli svetlu. To nočné, podporené reflektormi upozorňujúcimi na pamiatku, stačilo. Nemusela sa unúvať s baterkou v mobile a bolo to tiež nenápadnejšie. Nikto nemohol tušiť, že tu leží v pyžame dolu bruchom nad veľkou knihou a robí si malé poznámky do ešte menšieho bloku usalašenom na nej.

  Nočná idylka. Ako doma, v pelechu, nekonformne, ale pre ňu vzhľadom na noc a knihu maximálne komfortne. Z nôh zošuchla papuče a šúchala radšej jednu o druhú, dvihnuté, aby sa trochu odkrvili a nabrali sily na zajtrajšie niekoľkokilometrové manébre chodbami zámku od južného krídla, ktovie kam bude padať klapka. Klapky. Zas sa nalieta ako fretka a obedovať bude ukradnuté jablko...

 Zodvihla zrak od knižky a tvárou jej preletel letmý úsmev. Prevalila sa na chrbát a škrabkala si holé brucho.

  V konečnom dôsledku to zas nevidela v takých tmavých farbách. To dnešné predstavenie, po ktorom ju ešte Henry donútil upratať javisko a vyzbierať do jedného všetky červené kamienky z podložia. Cítila sa ako Popoluša. Stretla predsa jeho, svoj seriálový idol a pomstila sa jemu, hulvátovi, čo ju tiež prvýkrát rovnako inzultoval. Sú si kvit. Jedna - jedna. Aspoň vie, že sa vie brániť.

  Vie prt! Akurát, čo si spravil obraz, že je dementná, polcolová trubka, čo sa nevie správať. Je nemožná, roztekaná, nesústredená a všetko, čoho sa dotkne, sa jej vymkne z rúk! Teraz aby tu na tajňáka po nociach študovala.

  Keby príde ako distingvovaná slečinka, objedná sa, v kostýmčeku, podá mu kolkovanú žiadosť a správa sa podľa bontónu, hneď by mala prístup sem...aj za bieleho dňa.

  Povzdychla a zamenila zas polohu z chrbta na brucho, zastokávajúc vyhrnuté pyžamo kdesi na miesta, lebo chlpy koberca neboli zďaleka také mäkké, ako si predstavovala, pátrajúc popritom, v ktorom riadku starej knižky skončila.

  Už ani nedúfal, že sem príde. Strávil tu už zopár nocí. Márne. Henry je nekompromisný a vycvičil si ho kvalitne. Až ho to mrzelo. Čo tam po tom. Dni sú tiež vhodné na spánok a vždy bol skôr nôčnou sovou ako ranným škovránkom.

  Ale dnes je konečne tu. A vrátila mu všetko aj s úrokmi.

  Nemyslel teraz na svoj rozbitý nos, aj keď opuchol, vyfarbil sa a stále ležal pod prikrývkou flajstra a nejakej odporne svrbiacej masti. Najradšej by zašiel do zámockého exotického salónu a požičal si zo steny niektorú zo zaoceánskych domorodých masiek. Všetky boli menej ohavnejšie ako teraz jeho vlastná tvár. Dokonalá ilúzia zvieraťa. A to nerátal kožu, ktorú si polial akousi asi žieravinou, keď sa v chvate zmýlil, hľadajúc dezinfekčný prostriedok. Už sa tešil na obrie chrasty a popáleniny... A vraj aj ten hypermangánový roztok, ktorým to chcel následne zachraňovať, nebol podľa Henryho, dobrý nápad a fialovo-hnedým fľakom sa zrejme nevyhne niekoľko dní, zvlášť, ak sú na ranách po predchádzajúcom „liečení“.

  Kašľať na to. Tak na niekoľko dní zmizne zo sveta a basta.

  Teraz je noc. Nikoho a nič nevidno. Je tu skrytý pred svetom a jeho zvedavými očami. Má len tie svoje. Upreté na jedno jediné miesto dolu.

  Leží tam ona. Kráska. V minimalistickom odeve. To bola tá odmena za prebdené noci tu, kedy neprišla...

  Chtiac - nechtiac, videl ju zas vyplašenú v tej nemožnej uniforme chyžnej, ktorú sa predsa len neodvážila nijako upravovať, s očami od hrôzy dokorán, pootvorenými perami, svojou bledou jemnou pleťou. S nahryznutým jablkom poznania v aureole záhrady, onoho raja za jej chrbtom, ktorý ani netušila, že tam niekde môže pre ňu byť, lebo v očiach mala úzkosť, že oň, hoci ho nepozná,  isto-iste po tomto čine prichádza...

  Keby len bola tušila...

  ...ako ho fascinuje svojou nezriadenosťou živelnej strely. Tým detinským prístupom k realite, ktorý jemu už nadobro chýbal. Svojou naivitou a obdivom k svetu, čo jeho už začínal nudiť. Aká dokonalá sa mu zdala pod vrstvami hnusných neforemných látok, bez make-upu, ktorý  po troškách podelil deň únave a vyčerpanosti, so strapatou hlavou, plnou bláznivých nečakaných a bolestivo končiacich nápadov. Pripomenul sa mu nos.

  Aký to rozdiel oproti distingvovanosti slečiniek, čo ho uháňali vo svojich značkových kostýmčekoch, perfecionistické od nechtu na malíčku až po posledný vlas, aj s tou ich aj tak iba zdedenou nevyčísliteľnou, vraj, hodnotou klenotnice v ušiach, okolo zápästia, krku či v rodokmeni, svojou uhladenosťou, spomalenosťou a nudou v prejave. V akomkoľvek prejave -  presne nalinkovanom bontónom vyššej spoločnosti.

  Pohľadom nežne pohládzal jej pokojne teraz  na boku ležiacu krivku tela, tvár na vankúši prastarej knihy...

  Veď ona sa nehýbe! Ona tam normálne zaspala!...

  Budiť – či nebudiť? To je otázka.

  Opatrne zišiel dolu, prešiel k regálom a vyhľadal v nich knižku, ktorú si minule,  vybrala ako prvú. Vytiahol z nej poskladaný list papiera. Márne sa nádejal, že si ju vyberie zas a nájde ho... zostal by tam zrejme naveky. Pre ďalšie nič nechápajúce generácie. Usmial sa naň.

  Pristúpil k jej pokojne s dychom v spánku zosúladenému telu a ticho hárok papiera zasunul medzi stránky knižky, ktorá jej dnes v noci nahrádza lôžko.

  Možno prechladne. Ale nemal nič, čím by ju prikryl, iba ak horúci pohľad. Povzdychol. Chvíľu ju ním ešte nenápadne tajne ohrieval, kým s blaženým úsmevom na perách zmizol v tme.

  Dobrú noc, kráska...

domiceli