RUMBELLE - Peľové zrnká... 7. kapitola

Rumbelle
na motívy rozprávky Kráska a zviera 

7.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Potichu čosi slabikovala, ale vždy pripravená akustika roznášala zvuky a hoci významu nerozumel, ten šepot, zvlášť, keď konečne rozpoznal, že je vo francúzštine, dokonca starej, ho namotával a ukolísaval do letargie, ktorá bola zrazu iná ako tá, počas desiatok hodín, ktoré tu strávil osamote. V absolútnom tichu. Len s farebnými výkrikmi slnka prebitého skrz vitráže.

    Privysoko upnutý golier ju škrtil. Síce ledva udržala knihu v jednej ruke a ledva druhou rozopínala miniatúrne starosvetským spôsobom ešte látkou obaľované gombíčky pod nechutným naberaným žabó, ale automaticky si robila pohodlie, zabudnúc, kde vlastne je.

  Akoby bola doma, už len zvaliť sa do kresla, či na rozbombardovanú dievčenskú posteľ a zabudnúť úplne na celý svet. Gombíčky nezabrali, pokračovali len po imitáciu vrchnej časti imaginárnej niekoľkovrstvovej zásterky. Kto túto abnormálne nepraktickú rovnošatu vymyslel...chýbajú len biele podkolienky a pripadá si ako z Nabokova, prípadne z nejakej dobre trhnutej japonskej mangy. Už len vypúliť oči a mašle do dvoch vrkočov jej vyviazať a skrátiť tesilovú sukňu na polovicu. To, koniec-koncov, nech si kto chce, čo chce hovorí, aj večer urobí! A blúzu zúži a žabó urve, aj dlhé rukávy. Iste sa Henry zmýlil a naordinoval jej zimnú verziu chyžnej. Dobre, že jej nepribalil aj bombarďáky a členkové ortopedické topánky, ako bonus.

  Neodtrhnúc oči z riadkov, nahmatala kľučku na jednom z francúzskych okien a párkrát ňou zašramotiac trhla a okenica povolila. Ako tsunami sa dovnútra vovalil prúd ostrého slnka a presvietil jej polovicu tela. V druhej stále zvierala knižku. Chvíľu zbierala blahodárny vitamín D s hlavou nastavenou žltej polguli.

  ...polovica tela jej spriesvitnela. Už nebola farebná, skôr, akoby ju posypali jasnožlté peľové zrnká. Látka blúzky zmizla v prudkom slnku a on jasne čítal pruh krajkového spodného prádla pôvodne križujúci lopatku, ale teraz len tak voľne odvisnutý cez rameno.

  Neunúvala sa ho naprávať. Presvedčiac sa, že okenica drží aj sama, zapretá o koberec, zošuchla sa vedľa nej, spokojne si sadla a knižku položila na kolená. Pozdĺž tváre sa jej spustili pramienky zle vypnutých vlasov a po ďalšom pohybe ruky, ktorým si vložila jeden konček prameňa do úst, ako malé dievča, mal zrazu výhľady zo zámku dva. Klopy blúzky sa nadvihli a odhalili ledabolo odeté to, čo malo byť v prvom rade celkom skryté. Nie celkom celé, iba malý kúsok, iba nepatrný zlomok kože.

  

  Vnorila ruku pod blúzku a napravila spadnuté ramienko. Preventívne skontrolovala aj druhé a ruku nechala priloženú zvnútra, aby jej vánok nevliezal drzo popod ňu. Nevliezol si pohľadom už ani on. A to si myslel, že spadnutých opôn už bolo v živote dosť. A začína nová éra...

  Skôr ako otočila novú stránku, pohmýrila sa a zmenila polohu. Pôvodne si zrejme chcela ľahnúť prirodzene na brucho, ale rýchlo sa spätila a zostala spôsobne sedieť v tureckom sede, len sa trochu viac natočila slnku, akoby aj knihy mali oči a inak by drzo hľadeli pod vykasanú, zrolovanú sukňu pod knihou. Keby knihy...

  Neodolal. Odlepil sa zo skrýše a krok po kroku, kontrolujúc zakaždým, či ju došľapovaním nevyruší a nespozoruje ho, klesal dolu tajnými schodíkmi do hlavného priestoru knižnice, kde sa v jednom z okien krčila v klbku vysvietená a nič netušiaca.

  Koberce tlmili jeho kroky. Nezaregistrovala ani  tieň, lebo aj ten sa rozplazil radšej v jeho závese. Chvíľu stál, potom si kvokol, iba pár desiatok centimetrov od nej. Stačilo sa viac nahnúť a brada mu skončí na jej ramene. Iba kúsok...

  - „V labyrinte rozumu málokedy počuť hlas srdca...“-  odrecitovala nahlas poslednú vstrebanú myšlienku, voľne preloženú a vystrela sa prudšie, akoby to chcela práve rozhlásiť svetu, prípadne sa ho spýtať na odpoveď.

  Nečakal to, strhol sa a doslova sa  prekopŕcol za jej chrbát. 

  A bolo po utajení. Po nasávaní vône, obrazu a šepotu...Možno aj po všetkom.

  Začujúc za sebou buchot, zvrtla sa a zmeravela. Ústa jej zostali dokorán a pozviechať sa v tomto momente a ujsť, ju nenapadlo.

  Ani on sa neunúval. Domácky, tam, kde bol pristál, akoby práve kempoval vo vlastnej knižnici, vytiahol kolená pod lakte a ruky založil na ne.

  - Začínam si myslieť, že ste inventárom môjho knižného depozitu. Kedykoľvek sem vstúpim...nájdem vás tu! Mal by som si na to postupne zvykať, drahá?!...Apropó,  vlúpali ste sa tentokrát oknom? Alebo vás zas vpustil ten gauner synovec Gaston cez kuchyňu?! Nepamätám sa, že by som vás bol býval niekedy pozval!... – navalil na ňu otázky tónom, akoby si z nej strieľal.

  Zámerne sa robil hlúpym, aby sa neprezradil, že zíza tu na ňu od začiatku jej nekalej misie v jeho knižnici. Vrátane spoluúčasti „verného“ Henryho.

   Zrazu sa jej to predsa len nevidelo. O čo radšej by asi prijala jeho jednoznačnejšie brýzganie a cholerické gestá. Len, aby ju čím skôr vyhodil a mala pokoj od výčitiek. Tento tón a akási zvláštne smutná  ústretovosť sa jej nepozdávali.

  Čas na útok? Na obranu? Nie, nemôže zradiť chudáka Henryho. To by mu neurobila. Tak veľmi sa snaží...

  - Bude vám stačiť sa iba ospravedlniť? Úprimne...Naozaj som nemala v úmysle nič zlého, ale...viete, toto je raj...- zdvihla oči a obsiahla nimi útroby obrej sály. - Vy ani netušíte, aké bohatstvá tu možno máte a mne, mne naozaj stačí málo. Potrebujem možno len pár dní. Prosím... – habkala.

  „Netuším?!...opakoval si jej slová a považoval ich za básnické otázky. „Stačí málo...“ „Potrebujem...“ Povzdychol.

  - Slečna French! Slečna! ...ako si opovažujete, ...okná dokorááán...toto nie, toto sa nemôže, predsa...- ozývalo sa zdola spod balkóna smerom k rozcabreným oknám do knižnice.

  Henry si to práve prášil chodníkom od hlavnej brány, kde márne čakal na kuriéra, ktorý mal priniesť nejaké dôležité dokumenty. Iste sa pán Gold, keď ho tam pred chvíľkou cez mobil posielal,  zmýlil v termíne, čase, alebo vo všetkom, čo by, ostatne, nebolo prvýkrát.

  Preľakla sa.

  Pousmial sa. A tak ako mal ruky na kolenách natrčil ukazováky v detinskom geste, búchajúc jedným o druhý. Kiš-kiš-kiš-tak ti treba-mastný chleba...kiš-kiš...

  Zúfalo zaklipkala viečkami, netušiac, čo teraz. Zbohom drahocenné knižky, tento jej prešľap chudák Henry nerozdýcha...A ešte aj on sa jej ješitne posmieva.

  Konečne sa zviechavala, narovnávala faldy na sukni, hľadala dieru v polici, odkiaľ vydolovala knihu, keď ju zachytil za lakeť a s tým istým posmievačným ukazovákom na perách, zatiahol ju dovnútra skôr, ako ju Henry stihol zazrieť. A ukázal na dvere.

  Sám vykročil k oknu a pozrel dolu do záhrady.

  - Henry, prečo ma rušíte opäť v rozjímaní?! – zatiahol pateticky, až jej to prišlo smiešne, ako rýchlo dokáže zahrať vždy iného človeka. Len aby to nehraničilo so schyzofréniou.

  Henry dolu naprázdno zatľapkal sánkou uvidiac v okne svojho pána namiesto vyplašenej slúžky.

  - Prepáčte, pán Gold. Myslel som, že ...naša nová brigádnička, slečna...to je vlastne jedno...si dovolila, napriek môjmu výslovnému zákazu, to mi verte, že na to prísne dbám...drzo otvárať okná na knižnici, neuvedomiac si, že vlhko a slnečné svetlo, pravda,  by mohlo vážne poškodiť vzácne dokumenty...- skúšal hľadal narýchlo výhovorku. – Nevideli ste ju náhodou?! – skúsil už opatrnejšie.

  Zatlieskal.

  - Bravó. Vaša výchova služobníctva sa mi páči, Henry. Síce ešte zlyháva, to bezbrehé rozcabrovanie okien je neodpustiteľný čin,  iba ja si môžem dovoliť... - tváril sa nanajvýš nadradene. - ...takéto čosi, tak ako teraz. Žiadal sa mi čerstvý vzduch. Ale to sú pre vás detaily na dotiahnutie. Výzvy. Základ ste pochopili a bravúrne naštepili personálu! Ako som žiadal, nechcem nikoho z nich vidieť! Nikdy! – zrúkol už dolu,  zaprúc sa o mramorové obloženie balkóna.

  Zahryzla si do spodnej pery a vytratila sa nenápadne z komnaty. Akoby tam ani nikdy nebola bývala bola.

   Keď sa obzrel, aby sa na ňu víťazoslávne usmial a schytal pochvalu za odohranú frašku o záchranu jednej jemnej kože, už tam nestála.

  Tvár mu zatiahol nepokoj. Prehnal to? Urazila sa? Bude sa mu...vyhýbať.

domiceli