RUMBELLE - Peľové zrnká... 4. kapitola

Rumbelle
na motívy rozprávky Kráska a zviera 

4.kapitola

  Peľové zrnká

  

       Doslova sa vliekla. Do písmena, práve vydýchnutého „ch“,  skryla všetky, v tomto momente už beznádejne stratené nádeje.

  - Ak smiem, slečna, rád by som vám pomohol. Máte totiž guráž a v sebe niečo, čo som už dávno nevidel. – stopla ju v negativistickej jazde vlastnými výčitkami komorníkova veta, ktorý dosiaľ kráčal za ňou v závese, aby ju vypoklonkoval zo sídla svojho pána a donútila ju dokonca zbystriť a dvihnúť hlavu.

  A to už stála za prahom v tme a začínalo na ňu prskoliť.
  Systém bŕzd zlyhal. Na celej čiare. Ale nie na tej, ktorá umožňuje predbiehať. Udalosti.

  Keď sa obzrela, Henry tam nestál. Snívalo sa jej? ...že jej chce niekto podať pomocnú ruku? No v okamihu sa zas zjavil s obrovským rodinným dáždnikom. Zaklapol západku na dverách, aby sa nevybuchol, skontroloval pozorne, či to tak ozaj bude, rozprskol dáždnik a pozval ju podeň.

  - Môžete si o mne myslieť, že som len starý senilný blázon, poslušný pánov psík, zhovievavý k jeho manierom.  A budete si myslieť vlastne pravdu. – kráčal pomaly a rovnako aj rozprával, držiac dáždnik skôr nad ňou ako sám nad sebou. 
  Jéééj, čarovný deduško! Skutočne žijú? Zatarasila mu cestu.

  - Máte moc presvedčiť ho, aby mi umožnil stráviť pár dní, pár hodín, aspoň jednu jedinú v jeho ohromnej knižnici?! – vyslovila bázlivo, čakajúc aj tak zápornú odpoveď, vidiac pred sebou len dedka v teplákoch pod obrovským čiernym parazólom.

  Aj sa jej dočkala.

  - Nemám nad ním nijakú moc. Nikto tu nemá...– priznal úprimne a pozrel smerom k oknám zámku, kde sa malo svietiť, ale nesvietilo sa a aj tak veľmi dobre vedel, že je tam.

  Pritakala chápavo.

 - Ale prv, než na neho začnete nadávať, tak ako všetci, čo ho poznajú, skúste sa vžiť do kože hrdinky, ktorá tú moc možno  má... A možno o nej ani nevie. – pousmial sa. – Viete, v jeho živote sa roky nezjavila nijaká žena, ktorá by mu vyčarovala úsmev na perách. Ale dnes, keď prišiel do svojej komnaty, namiesto toho, aby sa vovalil hneď do postele, pískal si. Nielen pískal, skúšal nájsť aj slová nejakej piesne. Obliekol sa, pozorne, raz dokonca prezliekol, oholil a jediný mráčik s korenistými nadávkami bol moment, keď hľadal obľúbenú kolínsku a nenašiel ju. A potom sa ma spýtal: „Henry, úprimne, nevyzerám ako „teploš“?...“- odmlčal sa a čakal, kým sa jej čelo zas narovná, lebo nech sa snažila ako chcela, prejavu starého komorníka zatiaľ pramálo rozumela.

  - Ááále...ja neviem, ako mi to má... pomôcť. A...odkiaľ vôbec viete o našom extempóre v kuchyni, o Gastonovi a o mne?...Ale to je jedno. Videli ste predsa, ako...ten jeho nevyberaný slovník a to, čo mi povedal a to, čo som zas povedala ja jemu a vôbec...- ukázala smerom k teraz už vzdialenému zámku. – Vyhodil ma ako mača! Vykopol. Nepraje si, aby som sa mu ukazovala na oči. – proklamovala, opakujúc slovne to, čo práve zažila, prifarbujúc to chlpami mačaťa na tmavšiu a tmavšiu verziu, ale to jej už premokali balerínky. Tiež výmysel módy, ktorý stál za...Nestál za nič! Zvlášť, keď zmokol. Stmavol a chladil.

  Henry sa len usmieval.

  - Dobrý komorník vie všetko, čo sa mu deje pod strechou. A neuniklo mi ani toto...Keď vám vravím, že si pískal, to už niečo znamená. Zrejme prvé rande zbabral, ako sa len dalo, ale...skúste mu dať druhú šancu. – vyceril už aj zuby, ako dobrá a úspešná dohadzovačka.

  - Rande?! Čo...čo...čože?! Aké rande?! Toto malo byť akože rande?! Veď sme sa skoro pobili! Prizabili už slovami. Čo ste to nevideli?! – triasla rozrušene hlavou. – Navyše...on a ja...to neprichádza do úvahy! Nezniesla by som takého grobiana vedľa seba ani minútu! Je hnusný, cynický, má sklony k sadizmu a... a... a... agresivite a ...- napravila si zas padajúci kus blúzky. Pozor, dievča, on ju naprával. A ako nežne, a ako jemne, a s obavami, a ako ospravedlňujúco...a...a...a...Vyhodil ťa ako mača!

  - To je všetko pravda. Navyše je arogantný, hysterický, náladový a nedôverčivý, večne nervózny, neznášanlivý, nevľúdny, z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že aj nevďačný, urážlivý, tým pádom stále podráždený a ako ste sama mali možnosť zažiť na vlastnej koži, aj riadne výbušný. To všetko je pravda. Vidíte, nič pred vami neskrývam, a predsa vás prosím znova. Dajte mu ešte jednu šancu. – Henryho oči naozaj akoby prosili.

  - Nechce ma vidieť! Mám embargo na jeho zámok aj tú krásnu knižnicu! – zazúfala si a vykrútila pery skôr smutne, ako sklamane pri predstave, aké skvosty sa v nej skrývajú. - Zamilovala som sa na prvý pohľad...- zašepkala nevdojak.

  - Takže to znamená áno? – nahol komorník hlavu k plecu.
  Strhla sa. Hovorila o knižnici. Len a len o knižnici. Vravela. Šepkala. Kniž-ni-ca! 

  - Upíšem sa aj čertovi-diablovi, len ak sa tam zas dostanem! – vyhlesla bez rozmyslu.

  - Dohodnuté! – natrčil k nej ruku a potom aj druhú, podávajúc jej dáždnik. – Detaily už nechajte na mňa. Všetko potrebné zariadim. Len mi sľúbte, že ak príde pozvánka, že ju neodmietnete. A keby mi to predsa len nevyšlo, musíte nám vrátiť ten dáždnik. Je to rodinné dedičstvo po... neviem síce kom, ale...ak by pozvánka dlho neprichádzala, jednoducho zabúchajte na bránu. Skúsime to inak. Nejaký ten plán „B“... – znovu sa usmial.

  Nestihla ani oponovať, ani sa brániť. Len naprázdno habkať perami.

  - A ešte niečo slečna. – obzrel sa. – Na aké meno má prísť tá pozvánka? – natrčil ucho, aby v daždi, čo čoraz viac hustol, náhodou  neprepočul.

  - Volám sa Belle. Belle French. – zvolala takmer nadšene.

  V tom momente oblohu preťal blesk a skôr ako sa za ním ozvalo burácanie hromu, Henryho tvár akoby bol práve zasiahol.

  Podišla k nemu a skryla ho opäť pod dáždnik. Tvár už mal plnú polepených kvapiek a pery ovisnuté.

  - To nič...to nič... Bude to chcieť plán „C“...prinajlepšom...prinajhoršom.- zamrmlal sklamane, dívajúc sa kdesi bokom.

  Zvrtol sa. Odchádzal sklesnutý, akoby mu niekto práve pred očami roztrhal celý dôkladne pripravený scenár ďalšieho dejstva.

  - Ďakujem, pán Henry. Ďakujem veľmi pekne! Budem sa netrpezlivo tešiť!...na tú pozvánku. Na vás. Na knižnicu. Na...- zavolala ešte za ním, ale slová sa postrácali kdesi v daždi.

domiceli