Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
29.kapitola
Peľové
zrnká
Z konca chodby sa ozývali tlmené
zvuky. Neodolala. Nemala to v povahe, takt a také tie ošívačky, keď
šlo o zvedavosť a tajomstvá a nechcela byť sama. Lenže Henry mal
zrejme návštevu. Zvuky sa krok po kroku menili a naberali kontúry slov.
- ...tak som dúfal, že sa cez to všetko
prenesiete...- povzdychol hlas spoza
dvier.
- Henry, poznáš ma lepšie, ako ktokoľvek iný.
Ja viem, kto som, kým som bol, aj kým som teraz. Viem. Kde je moje miesto. Ale teraz mám pocit, že kráčam po črepoch vlastného
života bosými nohami. Pochop, chcel som len...- vynáralo sa a doznievalo,
zdroj vety zrejme nervózne chodil po izbe a hľadal slová na obhajobu
i obžalobu súčasne.
- Pane, to dievča predsa za nič nemôže...-
prosebný tón sa nedal prepočuť.
Až teraz to začínalo naberať grády. „To
dievča...kto to len môže byť?! Zdvihla ješitne nos, sebavedomá a vedomá si
toho, že je reč o nej. Môžno si tajne vypočuje nejaké to vyznanie...Už by
mohol o nej povedať aj niečo milé, pekné. No, prisypeme trochu skromnosti.
Nemusí to byť práve zamilované, to nežiada, ani superlatívy, to si nezaslúži, ale...
Oprela sa o stenu a prišuchla k dverám tak tesne, akoby chcela
splynúť s náterom.
- ...mal som za to, že vám ju sem poslal sám
osud...- začal zas starec, ale skočil mu do reči drsne a nahnevane.
- Osud? Aby čo...?! Aby ma vyskúšal?! Dokázal
mi svoju idiotskú fatalistickú pravdu, že doplatím na všetko tak, či
tak?!...aby sa mi vysmial do očí spolu s mojím cteným bračekom?! Nie! Mal som
ju vyhodiť hneď v ten prvý deň, keď mi hrdo šplechla do tváre svoje meno
a bol by teraz pokoj...mal by som pokoj...svoj normálny život, na aký som
bol celé roky zvyknutý! Zaprisahal som sa, Henry...a stále s tým
bojujem...-
-
To nebol život, pane...s dovolením, ale až ona ho ním učinila...ona má takú
moc...bez urážky, pane...má! Dovoľte jej to...nebráňte sa...Zabudnite na svoje zaprisahávania,
na minulosť. To bolo len bláznovstvo. Trúfalé a nerozumné. Boli ste
zranený a... – pohyboval sa sluha na tenkom ľade úprimnosti, ale vedel, že za
krikom pána je len takmer znova zlomené srdce.
-
Nie, Henry, to po prvé nedovolím a po druhé si myslím, že v tom má
svoje zlodejské prsty!– zrúkol na chudáka pokorného komorníka.
- Pane, ona nie je zlodej...nikdy nič...dávam
pozor...stále ju mám na očiach, je to dobré dievča. Trochu má veľké ústa, aj
hlúpe reči, ale je mladá, má na to právo...- skúsil ten oponovať.
- Nevravím o nej! Nemyslím na ňu! Nemám
a nemal som s ňou nič...nemôžem...nesmiem...je to...len slúžka, Henry!
Obyčajné dievča kdesi zo zapadákova, ktorému by som prevrátil život naruby,
keby...nemám na to právo! Ani odvahu...- dodal tichšie.
- Prepáčte, mal som ten pocit,
že...vidím...pozerám sa s otvorenými očami a naozaj som videl, ako sa
meníte, ako náhle ožívate a znovu nachádzate svoju dávno zabudnutú
energickosť a chuť ...žiť. Nedajte si to vziať ani ním. Ani on nie je
zlodej, on vám nemôže ublížiť... – ozýval sa hlasnejšie aj verný komorník, ale
jej doznievali v ušiach jeho predošlé nevraživé slová...
„slúžka...iba...dievča zo zapadákova...iba...nechce...nemôže“...
Rozhovor vnútri pokračoval.
- ...že nie? Prečo inak by sa tu objavil práve
teraz...Okradol ma o všetko, čo mi kedy bolo drahé! Nenechal mi nič!
Všetko pošliapal, zničil a s úsmevom na perách sa vyparil ktovie
kam...-
- Vyštvali ste ho. Vyhodili ako prašivého
psa. Akoby vám nebol ani...brat. - zamrmlal si sluha.
- Mlč! Ty ma máš čo najmenej súdiť.
Zaprisahal som sa, že už viac neprekročí tento prah. Ani on, ani ...- zmĺkol.
Márne sa pritláčala, hlasy utíchli.
A práve v taký dôležitý moment. Skoro zaklopkala a rovno sa
spýtala, nebyť akejsi melódie, čo sa sem blížila z druhej strany.
A dokelu! Čo teraz?! Stihne ešte
prebehnúť k svojej izbe? ...rozbehla sa a s hrôzou zistila, že
je zamknutá. Jasné. Kľúče zostali v tých odporných zamazaných veciach za
paravánom v jeho kúpeľni. Nie, nezostali, Ktosi ich použil, aby ju
presťahoval.
Čo teraz? Zaklopkať Henrymu a pýtať si
ich? Jeden z nich ich bude mať u seba. Obávala sa, že to sluha aj tak
nebude...
A just zaklopká a povie mu do očí,
ako ním pohŕda, ako jej je odporný a hnusí sa jej každým milimentrom
svojho ješitného, snobského ja. Nie chudák Henry, ON!
Už natŕčala päsť, keď melódia doznela
a zmenila sa na vetu.
- Tuším máme rovnaký nápad, ísť pozrieť nášho
starého dobráka Henryho. Poznáte ho, však? – usmieval sa na ňu, ale premeriaval
si ju veľmi nepríjemným spôsobom Aj hneď zistila prečo z jeho doslovu. –
Samozrejme, pokiaľ nie ste náhodná známa, na jednu noc. Ako som si všimol
v bratovej izbe, máte tam svoje veci. Aspoň župan voňal presne ako vy...-
drzo ju objal okolo pása a chcel pritisnúť k sebe.
Nezaváhala. Nahla sa dozadu a schytal
jednu vzduchom chladenú, čo ozvena rozklebetila doďaleka.
- Ssss! – vtiahol krv do boľavého nosa a slovo radšej nedopovedal.
Oboch osvietilo svetlo z Henryho prudko
roztvorenej izby. Už bol v nej opäť sám.
- Slečna Belle, potrebujete niečo? Máte predsa
študovať. Dostal som jasné príkazy, aby som vás nerušil a ráno nastavil
budíček, kvôli termínu vašej skúšky. – zatiahol pateticky starý dobrák
a muž s rozbitým nosom si ju opäť premeral, ale tentokrát pozornejšie.
- Takže študentka. Dcérenka niekoho zo
starých rodinných známych?! – vyhodnotil
podľa seba básnickou otázkou, nevyžadujúcou odpoveď. – Odkedy sa môj braček dal
na profesorskú dráhu, ty starý poslušný poctivec? – vrhol sa na Henryho, akoby
sa nevideli stovky rokov a Henry sa tiež tváril, že o ňom dnes počuje
prvýkrát. Aj ho vidí, aj objíma. Zdvorilo vrátil neformálne objatie, ale snažil
sa dať veci na pravú mieru, aby Belle bolo jasné, že jej má byť jasné, že on
nevie, že sa už videli dolu v záhrade. Nedajboh, že sa o ňom už s pánom
zámku rozprávali...
- Pán Gold...to je ale nečakaná návšteva.
Prečo ste nedali vedieť? Ohlásim vás u pána brata, ak dovolíte.
Vyprevádzal návštevu, možno sa ešte zdržal vonku. Nestretli ste sa? Náhodou? – úctivo sa porúčal, vytláčajúc oboch
odo dvier. - Mali sme tu teraz taký chaos, boli u nás filmári. Plný zámok
ľudí. Inak by som vám prišiel ochotne otvoriť, ale vy nemáte problém, ako
vidím...ste tu predsa doma...- trochu habkal, ale inak bol ku podivu pokojný
a zdal sa nad vecou.
-
Slečnu Belle, vám iste neskôr predstaví váš brat. Mne sa nepatrí miešať sa do
jeho súkromných záležitostí. – ukázal na chodbu, že mladého pána osobne
odprevadí.
- Nie som nijaká pánova súkromná záležitosť!
Nie som nikoho súkromná záležitosť! Som Belle French, študentka literatúry
a zajtra odchádzam! – konečne našla guráž a zakričala za oboma mužmi.
Henry len smutne pozrel na Belle, ošívajúcu
sa a šúchajúcu si ruku od rany, čo práve uštedrila a ktorú si sluha diplomaticky,
akože nevšimol. Ale echo o nej poskytne. A zamrzeli ho aj jej strohé
slová. Prečo zas tá náhla zmena? On aj ona?! ...že by naozaj tento útly muž s ostrými
črtami, takmer na nerozoznanie od jeho pána, mal schopnosť ničiť všetko, šmahom
ruky? Jediným pohľadom? Len svojou prítomnosťou?! Ozaj... Prečo sa vrátil práve
dnes?! ...len pár dní...iste by stačilo len pár dní a bola by ruka
v rukáve...
Začínal tomu veriť. A už boli tak blízko
cieľa. Už by sa mu bol splnil najväčší sen v živote. Vidieť svojho pána
konečne šťastného, spokojného, vyrovnaného s minulosťou
a pripraveného na budúcnosť. Už skoro bolo počuť zvony v kaplnke
a teraz...
Muž sa ešte obzrel a škodoradostne sa
usmial nad jej feministickou proklamáciou vlastnej bezradnosti, s akou
bránila svoje právo na lásku.
„Lásku
a kašeľ neschováš, dievča.“ Ale jeho brat a ...táto žena? S týmto
menom? Postavením? Hrdá síce je, ale slama jej trčí z topánok, to mu je
celkom jasné. Žmúril očami, natočený stále smerom jej úletu, s nepochopením sledujúc jej pajdavý pochod, kedy v rozrušení zakopávala aj o úplne rovný koberec, nielen o svoje prudké a nepublikovateľné nadávky, ktoré sa za ňou ešte ťahali, rozhadzovala rukami a hrala akýsi monológ o krehkom ženskom egu zakompostovanom v čisto mužskom kvetináči, na presádzanie, či presadzovanie, či čo...kým ju neskryl pod blahodárnou zeminou ohyb chodby.
Nešlo mu veľmi do hlavy nič z videného, počutého, vycíteného. Jedno absurdnejšie od druhého. A tretieho...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára