RUMBELLE - Peľové zrnká... 27. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

27.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Radiac sa medzi pravé polcolové trubky s jasnou proromantickou orientáciou svojho fatalizmom riadeného, aj riedeného života, očakávala tlmene osvietenú spálňu, odostlanú posteľ plnú vankúšov a vankúšikov a krvavočervených lupeňov ruží, prípadne paplón zložený do tvaru labute, ako videla v jednom hotelovom prospekte, navyše podopretú šampusom a dvoma vysokými čašami na sekt, s jahodou rozrazenou o ostrý kraj pohára. Najmenej tisíc narozkladaných sviečok a pána tvorstva ledabolo pohodeného krížom cez posteľ s rukou pod hlavou, jedným prižmúreným okom a k sebe pozývajúcim ukazovákom v štýle tanečného inštruktora z Hriešneho tanca...

  "No, hovno, hovno, zlatá rybka, akvárium nebude!" vrazila jej skutočnosť päsťou do idiotsky polepených predstáv, až to tak prsklo!

  Posteľ  síce bola, osvetlenie tlmené tiež, ale tam to všetko haslo. 

 Na pracovnom stole boli navŕšené všetky jej veci z izby týkajúce sa projektu a následnej skúšky, navyše podoprené stohmi ďalšej literatúry dovlečenej z knižnice. Bzučiaci laptop, ktorý v okamžiku, keď sa dotkla navigácie kurzora slastne zavrčal pracovným blahom a na obrazovke sa zjavil lakonický nápis:

  Na poobedie  Ti dávam neplatené študijné voľno. Neopováž sa ma zajtra na skúške sklamať! Na večeru zabudni a zbytočne neponocuj!

                                                                                  z

  Zavrčala. 

 „Z“ ako Zoro pomstiteľ? Si fandí, chlapec...prekrútila očami, kým jej doplo, že oné písmenko je malé a znamená skôr zamestnávateľ, čo už neznelo tak hrdinsky a už vôbec nie romanticky. Došľaka, je horší, ako jej foter!

  Foter nie. Ako brat. Jasné! Starší brat, ktorého najväčšou pasiou je doberať si mladšiu sestričku a dovádzať jej kúsky, čo ju vytáčajú do nepríčetnosti a potom sa smiať z jej bezmocnosti. 

  Naozaj sa pousmiala svojej filozofii, a aj keď si ju takto pekne vykreslila, ten „brat“ jej tam beztak nejak nesedel. Nestál. Neležal. Nečvachtal sa s ňou vo vani. Neopršiaval v daždi, nevadil sa a nevyhadzoval ju z izby, nenacieďal grogom a nepodával prvú pomoc pri kolapse z ľalií,  nepozýval do knižnice a nekupoval jej drahé šaty a...

  A...zabudni, Belle! Prikázala si,  odhrnúc vlasy, stoličku aj časť kníh, zasadla poctivo ku štúdiu. Ale nič viac. Do zorného uhla jej padli ďalšie veci z jej izby – tričko, sukňa...

   To je ale drzosť, takto porušovať jej súkromie! Ako si to len mohol dovoliť?! To je protiprávne a nesmie sa to! Má tam kopu nevypratých gatiek a nemala ju ktovieako skrytú! A...hlavou sa jej premleli všetky prírodné katastrofy, deravou ponožkou počnúc, tsunami použitého prádla pokračujúc a ako bonus výbuch jej hygienických potrieb, ktoré nehygienicky nosila v mikroténovom sáčku a pravidelne jej ráno i večer vypadli z vrchnej police rovno na hlavu. A nie všetky vždy pozbierala. Pod skriňou žijú svoj paralelný život. To tak nenechá! Nikto sa nebude dotýkať jej odličovacích tampónov ani zubnej nite!...ostentatívne vstala, obliekla sa a zacapnúc laptop, zaútočila na vchodové dvere.
   Keby ju aspoň zamkol. Mohla sa utrápiť a rozjedovať a vyčítať a...figu, dvere boli otvorené a jej plán byť zlá zlyhával na celej čiare. Určite, keď ho zazrie, všetok adrenalín sa jej zas nahrnie do žíl a porobí „so starším bratom“ poriadok, ako sa patrí.

  Zámok bol ku podivu tichý. Tichší ako inokedy, akoby jej to zabezpečil tiež tak, aby mohla pokojne študovať a ráno dať skúšku ľavou zadnou...Ale ona sa fláka stíchnutými chodbami a hľadá podnet na ďalšiu bláznivú výmenu názorov. Hádky s ním ju udržiavali pri živote a nútili prestavovať svoje vzdušné zámky stretom s realitou toho skutočného, ktorý sa ani zďaleka nepodobal ilúzii...polepenej. Romantickej. Sladkej. Tej, ktorá jej už takmer nechýbala, vytesnená práve tou bláznivou bizarnou skutočnosťou, ktorej sa zdráhala uveriť, že by skutočnosťou aj mohla ostať...

  Nikde nikoho.

  Vyšla von. Dážď to tiež vzdal, len oblohu nechal namosúrenú a potemnelú, ak by si to dovečera predsa len ešte rozmyslel a doplnil množstvo zrážok na meter štvorcový.

  Zbadala ho pred sebou, niekoľko desiatok metrov od nej, opretého pažami o vysoko postavený okraj, akési stredoveké kamenné zábradlie mosta nad bývalou, zrejme, hradnou priekopou. Díval sa kdesi dolu a bol vážny. Aspoň jej sa takým zdal v čiernej, pre hradného pána atypickej koženej bunde a... fakt! On má na sebe rifle!

   Byť nenápadnou a zahrať sa na skrývačku sa jej zrejme nepodarí, ale aj tak sa snažila došľapovaním priveľmi nerozrývať namoknuté kamienky.

   Možno, možno sa jej aj pošťastí nespozorovane mu priložiť dlane na oči a skúsiť vyhrať aspoň jedno kolo doberania.

  Ešte kúsok...ešte jeden krôčik, kým dosiahne...ešte...mám ťa!

  Trochu ním trhlo. Okamžite priložil svoje dlane na tie jej a nechal ich zatlačené, nasávajúc len dobre známu vôňu.

  - Levanduľová...tak veľmi mi tá vôňa už chýbala...- zašepkal.

  - Okamžite ju pusť! – ozval sa strohý príkaz spoza jej chrbta.

  Držiac ruky stále na očiach rozšepkaného muža, natočila hlavu k hlasu a skamenela.

  Stál tam on. Pán zámku, jej zamestnávateľ a po novom aj vo funkcii staršieho brata. Muž, s ktorým predchvíľou dovádzala vo vani a pred dvoma chvíľami mokla na zadnom dvore v popolovom bahne. Muž za jej chrbtom.

  Prudko vrátila hlavu späť a chcela si vymaniť ruky z očí, o ktorých si myslela, že...

  - Teší ma. Neviem síce, kto ste, ale dúfam, že môj ctený brat ma s vami rád zoznámi. – pobozkal jej jednu z unikajúcich rúk práve k obom natočený muž v koženej bunde, ležérne opretý o múrik zábradlia, šúchajúc  ešte nadôvažok jej prsty medzi svojimi, ako sušenú levanduľu, snáď aby mu na bruškách zostali čriepky jej vône, kým sa mu definitívne vytrhne.

    Muž, takmer navlas rovnaký, ako...ten druhý.

domiceli