Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
24.kapitola
Peľové
zrnká
Ľudia sa znudene bungali náhle
zosmutnenými, sivastými chodbami a vonku si veselo lialo už od rána. K ich
chladným tváram prostredie dokonale pristalo, nič iné si podľa nej ani nezaslúžili.
Podkopávala si karmu ich automatickým preklínaním, prechádzajúc okolo týchto
mŕtvych skapatých rýb, čo nemali ani toľko slušnosti, aby jej odkývali na
pozdrav, alebo zo slušnosti zdvihli aspoň jeden z kútikov úst. Bola vzduchom. A nepáčilo sa jej to, lebo to chladilo...
Podvedome čosi
vyhľadávala a bola celá nesvoja. A nie prvý deň.
Mordovala sa s plechovým vedrom plným
popola, čo práve vymietla v hlavnej dvorane, kde sa včera lúčil štáb s interiérmi,
aj hradným pánom, ale dnešný dážď im zabrzdil odchod, tak sa iba ponevierali,
niektorí stále v beztiažovom stave zo včerajšieho opijášu.
Ju nepozvali. „Herečka - dablérka“ v najvedľajšej
možnej úlohe nikoho už nezaujímala. Nikoho ani predtým nezaujímala. Dokonca aj
to dievčisko, čo ju vtedy nalomilo sa jej radšej viac neukázalo na oči.
Niesla už druhý kýbel, celá premočená, kým s prvým
porobila poriadok v sektore „odpad zo zámku, čo sa ešte zíde“ a ten kus
od tzv. kompostoviska k dverám dnu, nemala šancu sa skryť pred dotieravými kvapkami.
Prehodila
vedro do druhej ruky, ale aj pre tú bolo
rovnako ťažké. Vzdala všetko a vytiahla si ho rovno k hrudi,
stískajúc ho v obojručnom objatí, doslove v hrejivom náručí, lebo
popol ešte celkom nedotlel. Aspoň jej ohrieva žalúdok zvonka a hrbatý plech nedokope lýtka,
beztak už tam modriny bude mať. A zásteru dá do práčovne. Dlabať na ňu.
Pred bočnými dvierkami von zo zámku však
zastala, netušiac, ako si ich teraz, po svojom zatepľovacom zlepšováku otvorí.
- Potrebujete pomoc, ako tak vidím. Ale ja do
tej kosy a dažďa nejdem ani za nič. – ozvalo sa jej za chrbtom z tmy.
Chvíľu ešte počkala, či to neboli len
prisilné slová a dotyčný predsa len jej príde na pomoc. Čakala márne.
- Vy nejako striktne dodržiavate pravidlo, že
ženu je lepšie rozčuľovať ako nudiť! – vyslovila rázne, natočiac len hlavu.
Bola nahnevaná, že včera „im“ odpadla hodina
literatúry a ani sa jej neprišiel ospravedlniť, lístok neposlal, aj Henry
len bezmocne krčil ramenami a obával sa, že „akcia“ v kuchyni, o ktorej
bol sväto-sväte presvedčený že prebehla, pána zrejme alebo rozčarovala, alebo
totálne dorazila, nedajboh odradila.
Netušila, že on celý deň nemohol prísť k sebe, nieto ešte
k nej, lebo akostné víno z pivnice zámku malo prednostné právo na
jeho telesnú schránku už po prvej preliatej fľaške. Aj keď ňou častoval svojich
hostí. Čiastočne. Oslavoval, že sa ich konečne nadobro zbaví a...
Tešil sa predčasne. Bolo namieste obávať sa, že ak
bude musieť včerajšiu rozlúčkovú akciu dnes zopakovať, zajtrajšia skúška Belle
je vážne ohrozená. Ak by si na nejakú skúšku bol vôbec v tomto stave spomenul.
Teraz si pritláčal nejaký vecheť o čelo a nádejal sa, že mu odpomôže od bolesti a zastaví odumieranie mozgových
buniek. Meno, adresu aj vek už v podstate mal skompletizované, ale ďalej
sa nie a nie dostať... a zrejme ani netušil, že leží takmer v podzemí zámku, vyvalený na
škripci, ktorý dotváral atmosféru ponurej mučiarne, čo tu kedysi bola, obaja ako
dekoratívny artefakt.
- Blivajz nezaberie? – skúsila posmešne,
nadhodiac si chladnúce vedro, aby toľko netlačilo a neťažilo.
- Ty máš od Boha šťastie dievča, že sme tu, v starom
dobrom Anglicku. Za takéto rady totiž v Amerike strieľajú, drahá...-
zašemotil odpoveď, neostýchajúc sa vypustiť zopár ubolených vzdychov.
Zadívala sa do kopy popola pod bradou.
- Skôr z pekla šťastie...- naberúc do
nozdier prach, neovládla sa a kýchla.
A popol od radosti rozhadzoval ručičkami
a nožičkami do okolia desiatok centimetrov, lepiac sa jej na spotenú tvár ako kamzíky k stene.
- Ja som tušil, že som tú babku pred tridsiatimi rokmi mal
previesť cez prechod, inak sa budem smažiť v horúcom pekle! – vyvalil oči
na ošívajúcu sa bytosť pred sebou, čo sa nakláňaním sa k rukávom blúzy
snažila eliminovať čierny púder na tvári, netušiac, aké devastačné účinky to má
na farbu jej pleti.
Opatrne vstal, presvedčil stabilizačné
centrum, že vie, kam má namierené a praje si, aby mu GPS vymeralo
najkratšiu možnú cestu do cieľa.
Dorazil takmer bezbolestne. O život prišlo len zopár hrmotajúcich rárohov z inventáru miestnej hladomorne.
Vediac, že sa nemôže brániť, lebo vedro v zuboch
by asi neudržala, skúsil jej s maľovkou na tvári pomôcť. Výsledok bol
presvedčivým impulzom akurát tak pre kominárov, ktorí uznali akútnu potrebu
zasiahnuť okamžite, inak hrozí, že namiesto Deda Mráza sa pri najbližšej
návšteve po spustení sa dolu komínom v izbe objaví Ninja korytnačka.
- Smrdíte ako stoka...- odtiahla líce od jeho
roztrasenej ruky.
- Ale ty tak aj vyzeráš! – neokolkoval sa jej
vrátiť, lebo rečové centrum sa mu medzitým zaktivizovalo takmer so
stopercentným dobitím... Batéria nabitá, kvôli šetreniu energiou vytiahnite
nabíjačku zo siete...Neskoro.
Osvietil ho nápad. Nemal síce nič spoločné s rozumom,
lebo po tom sa stále pátralo, ale bez rečí jej vyrval vedro z rúk, odložil
a skúsil byť milý.
- Spolieham na tvoju tú...samaritánsku..., fuj to je slovo, odporné, špinavé, dlhé ako táto čmuha...- skúšal zamerať jednu z čiernych liniek pred sebou, rozmazaných, dvojnásobne...- ...počkaj, spomenul som si... že vieš, kde bývam a budeš
ochotná vysvetliť mojim rodičom, že som včera prespal u teba a fakt sme
preberali rovnice o dvoch neznámych. – zašepkal, tackajúc sa trochu viac zdiaľky,
lebo sa štítil priblížiť sa k jej zababranej, čiernymi čmuhami pofarbenej
tvári, ktorú zároveň komentoval pantomickými zmrašteniami hádam všetkých
tvárových svalov naraz.
Hnusné predstavenie. Vedela si z neho veľmi
jasne predstaviť kulisy, na ktoré hľadí.
- Najistejšie miesto, kde hľadať pomocnú
ruku, je na konci vášho ramena, pane! - Striasla mu prsty zo svojho pleca a podryjúc
sa popod pažu, rázne otvorila dvere von a lapnúc svoj kýbel, vyrazila
radšej do dažďa, ako tu strácať čas s nachmelým, dotieravým pánom zámku.
Vybehol za ňou.
- Belle! – skúsil, ale prefackali ho miesto
nej obrie kvapky dažďa, kým ona mizla v nich kdesi za rohom. – Belle! –
nevzdal to a otriasajúc prvé nánosy, kým to teda definitívne už vzdal, pobehol.
Chňapla kýbel o zem, neriešiac, že sa
jej okolo topánok z neho vytvorí popolová láva, len čo zacítila jeho ruku
na pleci, aby si ju pribrzdil.
- Mám prácu! Nevidite?! - strkala do neho a on poctivo cúval. – Vy ste
taký sebec, že vás absolútne nezaujímam a stále myslíte len sám na seba. Prines!
Dones! Zaveď ma do izby. Navar mi čaj a...čo ja viem, čo všetko! A kde som
ja? Kedy ma vôbec vezmete na zreteľ? Mňa...moje potreby, túžby a ...a vôbec! –
začala pre zmenu strkať zas do seba. - Včera ste neprišli. A ja som vás
čakala...- utierala si tvár, lebo popol mala už naozaj všade vrátane očí a vyzerala paradoxne
ako ohoretá, stále tlejúca mŕtvola, hrajúca všetkými možnými šedými farbami...
Trochu sa zatackal a natiahnuc paže dopredu, náhle spadol na ňu,
ledva sa zachytiac jej líc v letku roztvorenými dlaňami a jediným bodom,
o ktorý sa neplánovane zakotvil, boli jej pery...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára