RUMBELLE - Peľové zrnká... 11. kapitola

          

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

11.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Biela. Tak by sa jedným jediným slovom dalo vyjadriť všetko. Dve biele telá, bez zvrškov, biela košeľa vedľa postele, ostatné takticky nespomenieme, pokazili by sme farebné ladenie. V bielych perinách v izbe osvietenej bielym svetlom bieleho dňa, čo konkuroval bielym stenám a bielemu rokokovému, aby bolo trochu pestrosti, nábytku. Áno , šmrncneme trochu zlatého filigránu do výzdoby. Štýl  provence je síce modernejší, ale toto je zámok, tak uprednostníme gýčové prevedenie spálne Ľudovíta XVI. A bodka.Biela...

  On v polosede, ležérne opretý o čelo postele prevracia akési biele stránky akéhosi zošita. Ona, dolu bruchom ešte spí,  rukami objímajúc vankúš, jasné, že biely, pod hlavou...slinové jazierko, diplomaticky prehliadneme.

 - Baví ťa to...?- zamumlala, sotva mierne pootvoriac jedno z viečok.

 - Milovanie s tebou? – podpichol a prevrátil  ďalšiu stránku, nenápadne zároveň zvnútra nohou sťahujúc tenkú prikrývku, aby ju zas obnažil, vidiac, že má ruky bezpečne uväznené v metroch hodvábu priveľkej návliečky na vankúšik, čo stíska v náručí a nebude sa brániť.

 - Hmmm...- zamumlala a vyslobodila jednu z rúk, aby sa zatiahla späť do "odchádzajúcej" ulity. Bielej. ... - O tom som presvedčená...- doložila sebaisto a roztiahla ústa do ješitného úsmevu, vytasiac snehobiely chrup, spustiac v pamäti rýchloprehrávanie posledných hodín, oľutujúc, že sa pred okamihom sama dobrovoľne zahalila... Koľkýkrát už dnes? Včera? V noci...

  Dvakrát. Nie, tri. Cvrnkneme pauzu. Pred ďalším PLAY...

 - Mala som na mysli všetky tie scenáre, čo musíš prelúskať.Aj teraz.- takmer jej nebolo rozumieť a odpoveď ju aj tak nezaujímala, skôr iná. Jej výzor, keďže vonku je vysvietené ako na námestí počas Vianoc a ona pravidelne prespí všetky príhodné, náhodné  momenty, ako buď zmiznúť alebo sa ísť dostajlovať tesne pred budíčkom a tváriť sa ráno, že ..."takto vyzerám každé ráno..."

  - Nečítam scenár. Som profesionál. Nemiešam prácu a... záľuby.  - zatiahol ruku pod prikrývku, ale nikde sa nedopracoval. Čelo mu preťali dve kolmé vrásky. - Toto sú tvoje poznámky. Zrejme niečo z análov miestnej knižnice, by som povedal, ale tvoj škrabopis mi lašovanie nijak neuľahčuje. Očakával som polepené sentimentálne denníčkové záznamy, to vieš, nafúkať si trochu do ega, ale ako vidím, neznamenám v tvojom živote nič viac, ako tento sen, Belle. –

    Belle. Belle? Belle!...No, tak...

  - Belle! Belle, dievča, prečo vylievaš tú omáčku vedľa na stôl? Málo sa tu nadrieš, ešte aj po sebe kuchyňu chceš rajbať?! – zachytil jej niekto ruku s lyžicou a vrátil späť do taniera a ju do reality.

  Až teraz precitla.

  - Spať s otvorenými očami... zrejme je toho na teba priveľa. Nemáš tréning. Po nociach ponocuješ. Takto to nepôjde. – utieral si dobrosrdečný Henry ústa do servítka a potom ním zlikvidoval svinčík okolo jej taniera. – Vezmi si pol dňa voľno a choď sa opaľovať do záhrady. – rozhodol a vzal jej jedlo, ktorého sa aj tak vôbec nedotkla.

  - Potrebujem pomoc. – oprela si líce o ruku, vytlačiac ho smiešne, až jej privrelo oko nad ním.

  - To si vyhoď z hlavy! Nikoho iného najímať túto sezónu už nemienime! Dosť mám roboty s tebou. Ďalšie zaúčanie by som nezvládol psychicky ani fyzicky. Šetri ma trochu, dievča. – oponoval starec, umývajúc svoje aj jej riady.

  - Nejde o to. Nejde o blbú robotu...Furt dookola to isté! – prekrútila očami a nervózne obkresľovala zasychajúce omáčkové čmuhy po stole.

  - Tak...? – otriasal tanier a pátral po útierke.

  - Dostala som pozvánku. Od ctiteľa...- doložila tajomne a Henry nadvihol kútik úst, aby ho rýchlo spustil a tváril sa patrične nechápavo.

  - Ale ba?! Takže voľno sa ti zíde, aby... – premeriaval si ju pozorne, či nepovie aj čosi viac.

  - Veď to. – zafunela skleslo. -  Nemám si čo obliecť! - najhoršia veta v živote dievčaťa, žieňaťa, ženy. - Mala by som si kúpiť nejaké šaty. Mala by som mať na takú príležitosť nejaké šaty. Nové. Jasné, že nové. Ale do mesta sa nestihnem otočiť a navyše nemám ani fuka. – oprela si aj druhú ruku a vážne sa zamyslela, ako to všetko vyrieši. Za málo peňazí, veľa muziky.  Za nijaké peniaze – mega super veľa muziky! Musí predsa zaujať. Reprezentovať, ohúriť, zaskvieť sa...povzdychla nešťastne. Má debilnú rovnošatu, šortky, dve tričká a pyžamo. A nevypratú haldu spodného prádla.

  - O niečom by som vedel. – vypol sa hrdo starký, sotiac jej handrou do ukazováka, likvidoval nové fľaky na stole. – Priblíž mi trochu svoju predstavu, ktovie, možno ti budem vedieť zohnať, po čom ti srdce piští... – tentokrát sa už usmial, vidiac, ako navidomoči ožíva.

  - Odkiaľ? –vytrielila spoza stola opáčiť mu nos, či ju neklame a nevodí za ten jej.

  - To bude moje tajomstvo, ako ty máš to svoje, že tu máš ctiteľa...Tajného. Tajomného...- priložil prst na ústa s plánom vopred pripraveným. A všetko tak geniálne zapadá!

  - Henry, vy musíte byť ten čarovný deduško z rozprávky! Čo všetko ste už pre mňa urobili! A stále neviem prečo... – zakývala nechápavo hlavou.

  - Tajomstvo. No, tak budem mať dve. – priložil k perám naraz oba ukazováky a jej to bolo jedno. Bude mať šaty! Bude mať rande a bude...Ale, čo tam po tom, čo všetko bude...Ale bude!

  - Biele!...alebo nie, počkať. Zlaté. Teda nemusia byť zlaté, ale chcem nejaký pekný odtieň žltej. Žltá mi nenormálne pristane. A mini. Nič moc extra, trošku vyzývavé môžu byť, ale nie veľmi, tak decentne. Decentne je príliš...Niečo medzi romantickým modelom a elegantným. Vzadu na gombíčky. Žiaden zips! To ide príliš rýchlo. Také gombíčky, to chce čas. To je hneď kus predohry...som to čítala v jednej poviedke. Ona mala ruky nad hlavou plné svojich vlasov, on jej tie gombíky zapínal, nie! Rozopínal, nie zapínal, to je fuk!... a zachytil sa mu necht, akože, a potom to musel odhryznúť, akože,  a namiesto toho ju pobozkal medzi lopatky! Vôbec nie akože, tak vášnivo, horúco...No, mne by cvrklo, toto zažiť! Číslo 36. Nie, zoberte 34! Ja už sa do nich narvem a budem pôsobiť štíhlejšia... – tancovala po kuchyni a objednávala a on sa tešil, ako to všetko bude o chvíľu referovať istému nedočkavému pánovi, čo práve obieha okolo svojej izby ako tiger v klietke a čaká správy z kuchyne.

  ...že z knižnice zmizol jeden list papiera, už vedel.

  - Píšem si. Jedny šaty, kuriatkovo-slniečkové – detské číslo. Jedna plienka – pre dospeláčku...- opakoval si Henry indície a tváril sa veľmi dôležito.

  Zamračila sa.

  - Toto je vážna vec! – oponovala. – Čo ak od toho závisí môj celý ďalší život?! – pyšne vypla hlavu.

  "To by som bol rád, dievča. Ani nevieš, ako...A nielen kvôli tebe, ty trdlo streštené, pojašené...kuriatkovo-slniečkové."

domiceli