RUMBELLE - Peľové zrnká... 30. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

30.kapitola

  Peľové zrnká

  

       Jediná sprístupnená myšia diera, v ktorej sa dalo nateraz rýchlo skryť, bola jeho izba. Od vlastnej nemala kľúč, Henry sa venuje návšteve. Bude sa sťažovať štyrom stenám, pokiaľ zostane len v jednej komnate, hoci vedela, že jeho „súkromné apartmány“ sa skladajú z niekoľkých. Poznala kúpeľňu a izbu pri nej. Na skrytie tela a vypustenie duše to bude musieť stačiť!

  Do dvier aj tak kopla, aj zadrela päsťami zabudnúc, že sú z kvalitného dreva. Aby dlaniam a hlave nebolo ľúto už otresknutých súčiastok, pocápala nimi zvnútra o zatvorené, kým sa o ne opierala a vykopávala topánky veľkým oblúkom, neurčiac im ani dráhu ani miesto doletu.

  Fňukla raz, dva razy a potom sa úplne normálne bezmocne rozplakala, ako každá iná, ktorá si o sebe vypočuje, že je „len“. LEN je to najhoršie možné slovo na hodnotenie žien. Sprosté veľavýznamné „len!“ Ako mohol povedať, že aj ona je „len!“ Ona?!

  Utrela nos a šuntajúc sa spomalene, občas do čohosi kopnúc, niečo odstrčiac, preniesla sa k posteli a tam zalomila krížom, hore zadkom, čo sa otriasal vo vzlykoch a plači, ktorým nechala voľný priebeh.

  - Izbu si mi nemusela začať rozbíjať... – ohol sa po spadnutú, prevrhnutú vázu, ktorá jej stála vo vzdušnej ceste k lôžku. – Nos môjho brata úplne stačil. – zatlieskal.

  - Na rozbíjanie ste tu expertom aj tak vy! Ako tak vidím... – nadvihla sa, znechutene pozrela na zasoplený vankúš a dopadla kúsok vedľa na matným pohľadom zamerané čisté miesto. - A nepýtajte sa ma prihlúplo, ako som to myslela, nemyslela som náš vzťah, lebo ten nie je, nebol a nebude, ale zrejme, ako ste už pochopili, vašu rodinu! – zamumlala do obliečky, ale chlpy z nej jej veľmi nechutili, tak sa znova nadvihla a pohliadla jeho smerom, snažiac sa udržať nenávistný pohľad.

  Škrabkal sa pod okom. Keby dávala na prednáškach zo psycholy väčší pozor a nelúštila osemsmerovky, aj by tušila, čo toto gesto znamená. Teraz jej zostávalo len tých osem smerov.

  Toto bol jeden z nich.

  Možno ani nechcel vyjsť z úkrytu, z tajných dvier, čo prepájali jeho izbu s Henryho, ale vidiac ju smokliť namiesto učenia, musel. Potichu prešiel k posteli, dosadol na okraj a váhal, ktorú parcelu jej tela si vyberie na dotyk, po ktorom vyletí ako z kože zdieraná.

  Zadok ledva prekrytý látkou sukne lákal najviac, aj preto, že bol rozpohybovaný, ale pridlhým váhaním prišiel o moment prekvapenia, keď sa natočila pošmátrať na nočnom stolíku po vreckovke, tak ho načapala len zízať naň.

  Obratne zatiahla druhou rukou látku. Chcela zatiahnuť, ale nebolo jej dosť, tak sa musela len natočiť bokom a vzdorovito vytlačila spodnú peru.

  - Kašlem na vašu izbu, na vás, aj celý zámok...- ozvala sa prvá, ale vysúkať sa a vstať z postele, nebolo kadiaľ. Sedel tam on a zízal. – To ste sa pekne vyfarbili! – ďobla do spomienok, trúfajúc si odhadnúť, že tuší, že počula všetko.

  - To ste ešte nevideli nos môjho brata...- prekrížil ruky na hrudi rád, že mu farebným ladením svojho dodatku dala príležitosť na zmenu témy. – Systematicky likvidujete moju rodinu, drahá. – dovolil si rýchlo pokračovať, aby ju nenapadlo vrátiť sa k jeho slovám, čo ju rozplakali.

  To ho mrzelo. Teraz ho to mrzelo.

  Čo mu na to odpovedať? Týmto smerom to nikam nepovedie. Nechce sa baviť o jeho trápnom nadržanom bratovi. Nezaujíma ju. Dostal, čo si zaslúžil a tým to pre ňu hasne. A malo by aj pre neho.
  Druhý smer bol omyl. Nevyšiel.

  Pocítila letmý dotyk, ako cez ňu ktosi pokladal plachtu. Snáď, aby neprechladla, možno, aby neprovokovala prikrátkou sukňou, možno len tak, automaticky, ako službu národu bez rozdielu veku a pohlavia.

  - Mala si si všetko ešte raz zopakovať, aby si ...nevybuchla. – zašepkal.

  - Tak nevybuchla?! – prudko sa strhla a posadila.

 Tváre sa im takmer dotýkali.

   – Po tom všetkom, čo som počula, by ste boli rád, aby som nevybuchla?! Aby som sa robila sprostou a tvárila sa, že sa vlastne nič nestalo?! Stalo sa! Urazili ste ma tým najnechutnejším spôsobom! Zranili! Ponížili! – vybuchovala naozaj pekne, spontánne, pateticky, prvoplánovo, intenzívne a čakala, že jej skočí do reči a bude sa niečo diať, ale to by už bol iný algoritmus, nie tento jej osemsmerovkový.

 Tak ho nechala mlčať a počúvať a hľadieť ako stratené šteňa. Aspoňže to.

  A potom sa zvrtla a otočila sa mu zadkom, na znak embarga na túto tému z jej strany. V naivnom domnení, že ju skúsi obmäkčovať aj nejak inak, ako očkami žobravého psíka. 
  Ani v treťom zo smerov nič, čo hľadala. Musí sa tam predsa niekde skrývať nejaké zmysluplné slovo! Prečo jej nič nepovie?!

  Skúsil ju odprosiť. Niečo vo význame, že to tak vôbec nemyslel. Že to zle pochopila, že bol rozrušený a nevedel, čo hovorí... Nič z toho sa jej nepáčilo. Ošúchané klišé. To nie. To, prosím, nie. V žiadnom prípade! Zachovajte si radšej dôstojnosť, pane.  Hrdo mlčte a ja môžem hrdo plakať. Tak.
  Štvrtý smer bol blúdivým koreňom.

  Nesnažil sa ju ničím prikrývať, snažil sa jej len dotknúť tak, aby ho to následne nebolelo, spomenúc si na tvár svojho brata, či tú svoju pred časom a to len odhadzovala ohryzok. Nie rozdebatovávala svoje do krvi urazené dievčenské ego.

  Rozhodol sa položiť jej ruku na plece a v prípade potreby zatlačiť ju zaň do vankúša.

  Ani sa nepohla. Aj fňukať prestala.

  Povolil ruku, nadvihol ju zarazený, ale v tom momente sa zvrtla a ležiac na chrbte, dívala sa mu ostro rovno do tváre. Táto poloha ho iste fascinuje, ale nič sa neodváži...

  - Viem, chceš sa spýtať, čo tu chcem. Prečo som tu. Ako som sa sem vôbec dostal. Čo mám zaľubom...- skúsil proklamovať položartom, ale začala záporne kývať hlavou a oči sa jej zužovali na tenký lakmusový pásik zafarbený teraz presne jasne, odhaľujúc ho nadobro.

  - Viem. Toto všetko viem. Jediné, čo neviem je, kde beriete tú nekonečnú drzosť tváriť sa, že sa vôbec nič nestalo. -

  Ukázal na dvere kúpeľne a zboku tajomne žmurkol, že si je istý, na čo myslí.

  Capla mu po prste a prebrala slovo.

  - Vy viete zas to, o čom teraz hovorím! Tak sa tu netvárte, akoby ste nevedeli do päť napočítať, toto je už aj tak šiesty smer krížovky a ani týmto nepôjdem! Piaty sa stratil sám od seba. Vy ste ho stratili!

  - Prečo sa nevenujete štúdiu, slečna Belle?!-  ozvalo sa prísne- - Nemám rád, keď sa plytvá možnosťami.-

  - A ja zas nemám rada, keď plytváte slovami! Všetko som počula a stačilo mi. Na celý život! Ani sa nesnažte mi to vyhovárať, ospravedlňovať sa a vyvracať mi moje pravdy! – zhrnula.

  Stál mierne rozkročený, s rukami za chrbtom, ako bývalý vojak, čo sa stále nezbavil určitých, výcvikom vstrebaných, návykov.

  - Vyvracať sa môžem akurát tak z toho bordelu, čo ste mi tu za tých pár hodín narobili v izbe, slečna! – nevyberal slová.

  Jasné! To je celý on!

  Dosť. Zlyhal aj siedmy smer, ktorý sa jej videl najpravdepodobnejší. 

  Tak a ten ôsmy si nechá na realitu. Nebude si predstavovať a fantazírovať, ako by sa bol býval zachoval, keby sa v tomto momente stretnú. Pekne si ho nájde a uvidí, ako sa zachová, keď sa...stretnú.

  Lokalizovala topánky, vyzdvihla ich z nečakaných destinácií, utrela tvár ledabolo do spodného okraja crop-topu, skúsila, či príliš nenavlhol a nie sú na ňom fľaky, pozostatky predchádzajúcej slznej udalosti a trhla dverami. 
  Ešte sa ospravedlňujúco obzrela po takmer dorobenej práci, ktorú napriek intenzívne riešenej osemsmerovke v tvrdých medzipristátiach dokončievala, aby si dokázala, že nie je "len". Ona to dá!

  Schovatý – neschovatý – idem!

domiceli

disclaimer: ďakujem za požičanie obrázka... :-)

RUMBELLE - Peľové zrnká... 29. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

29.kapitola

  Peľové zrnká

  

       Z konca chodby sa ozývali tlmené zvuky. Neodolala. Nemala to v povahe, takt a také tie ošívačky, keď šlo o zvedavosť a tajomstvá a nechcela byť sama. Lenže Henry mal zrejme návštevu. Zvuky sa krok po kroku menili a naberali kontúry slov.

  - ...tak som dúfal, že sa cez to všetko prenesiete...- povzdychol hlas  spoza dvier.

  - Henry, poznáš ma lepšie, ako ktokoľvek iný. Ja viem, kto som, kým som bol, aj kým som teraz. Viem. Kde je moje miesto.  Ale teraz mám pocit, že kráčam po črepoch vlastného života bosými nohami. Pochop, chcel som len...- vynáralo sa a doznievalo, zdroj vety zrejme nervózne chodil po izbe a hľadal slová na obhajobu i obžalobu súčasne.

  - Pane, to dievča predsa za nič nemôže...- prosebný tón sa nedal prepočuť.

  Až teraz to začínalo naberať grády. „To dievča...kto to len môže byť?! Zdvihla ješitne nos, sebavedomá a vedomá si toho, že je reč o nej. Môžno si tajne vypočuje nejaké to vyznanie...Už by mohol o nej povedať aj niečo milé, pekné. No, prisypeme trochu skromnosti. Nemusí to byť práve zamilované, to nežiada, ani superlatívy, to si nezaslúži, ale... Oprela sa o stenu a prišuchla k dverám tak tesne, akoby chcela splynúť s náterom.

  - ...mal som za to, že vám ju sem poslal sám osud...- začal zas starec, ale skočil mu do reči drsne a nahnevane.

  - Osud? Aby čo...?! Aby ma vyskúšal?! Dokázal mi svoju idiotskú fatalistickú pravdu, že doplatím na všetko tak, či tak?!...aby sa mi vysmial do očí spolu s mojím cteným bračekom?! Nie! Mal som ju vyhodiť hneď v ten prvý deň, keď mi hrdo šplechla do tváre svoje meno a bol by teraz pokoj...mal by som pokoj...svoj normálny život, na aký som bol celé roky zvyknutý! Zaprisahal som sa, Henry...a stále s tým bojujem...-

- To nebol život, pane...s dovolením, ale až ona ho ním učinila...ona má takú moc...bez urážky, pane...má! Dovoľte jej to...nebráňte sa...Zabudnite na svoje zaprisahávania, na minulosť. To bolo len bláznovstvo. Trúfalé a nerozumné. Boli ste zranený a... – pohyboval sa sluha na tenkom ľade úprimnosti, ale vedel, že za krikom pána je len takmer znova zlomené srdce.

- Nie, Henry, to po prvé nedovolím a po druhé si myslím, že v tom má svoje zlodejské prsty!– zrúkol na chudáka pokorného komorníka.

  - Pane, ona nie je zlodej...nikdy nič...dávam pozor...stále ju mám na očiach, je to dobré dievča. Trochu má veľké ústa, aj hlúpe reči, ale je mladá, má na to právo...- skúsil ten oponovať.

 - Nevravím o nej! Nemyslím na ňu! Nemám a nemal som s ňou nič...nemôžem...nesmiem...je to...len slúžka, Henry! Obyčajné dievča kdesi zo zapadákova, ktorému by som prevrátil život naruby, keby...nemám na to právo! Ani odvahu...- dodal tichšie.

  - Prepáčte, mal som ten pocit, že...vidím...pozerám sa s otvorenými očami a naozaj som videl, ako sa meníte, ako náhle ožívate a znovu nachádzate svoju dávno zabudnutú energickosť a chuť ...žiť. Nedajte si to vziať ani ním. Ani on nie je zlodej, on vám nemôže ublížiť... – ozýval sa hlasnejšie aj verný komorník, ale jej doznievali v ušiach jeho predošlé nevraživé slová... „slúžka...iba...dievča zo zapadákova...iba...nechce...nemôže“...

  Rozhovor vnútri pokračoval.

  - ...že nie? Prečo inak by sa tu objavil práve teraz...Okradol ma o všetko, čo mi kedy bolo drahé! Nenechal mi nič! Všetko pošliapal, zničil a s úsmevom na perách sa vyparil ktovie kam...-

  - Vyštvali ste ho. Vyhodili ako prašivého psa. Akoby vám nebol ani...brat. - zamrmlal si sluha.

  - Mlč! Ty ma máš čo najmenej súdiť. Zaprisahal som sa, že už viac neprekročí tento prah. Ani on, ani ...- zmĺkol.

   Márne sa pritláčala, hlasy utíchli. A práve v taký dôležitý moment. Skoro zaklopkala a rovno sa spýtala, nebyť akejsi melódie, čo sa sem blížila z druhej strany.

  A dokelu! Čo teraz?! Stihne ešte prebehnúť k svojej izbe? ...rozbehla sa a s hrôzou zistila, že je zamknutá. Jasné. Kľúče zostali v tých odporných zamazaných veciach za paravánom v jeho kúpeľni. Nie, nezostali, Ktosi ich použil, aby ju presťahoval.

  Čo teraz? Zaklopkať Henrymu a pýtať si ich? Jeden z nich ich bude mať u seba. Obávala sa, že to sluha aj tak nebude...

  A just zaklopká a povie mu do očí, ako ním pohŕda, ako jej je odporný a hnusí sa jej každým milimentrom svojho ješitného, snobského ja. Nie chudák Henry, ON!

  Už natŕčala päsť, keď melódia doznela a zmenila sa na vetu.

  - Tuším máme rovnaký nápad, ísť pozrieť nášho starého dobráka Henryho. Poznáte ho, však? – usmieval sa na ňu, ale premeriaval si ju veľmi nepríjemným spôsobom Aj hneď zistila prečo z jeho doslovu. – Samozrejme, pokiaľ nie ste náhodná známa, na jednu noc. Ako som si všimol v bratovej izbe, máte tam svoje veci. Aspoň župan voňal presne ako vy...- drzo ju objal okolo pása a chcel pritisnúť k sebe.

  Nezaváhala. Nahla sa dozadu a schytal jednu vzduchom chladenú, čo ozvena rozklebetila doďaleka.

  - Ssss! – vtiahol krv do boľavého  nosa a slovo radšej nedopovedal.

  Oboch osvietilo svetlo z Henryho prudko roztvorenej izby. Už bol v nej opäť sám.

  - Slečna Belle, potrebujete niečo? Máte predsa študovať. Dostal som jasné príkazy, aby som vás nerušil a ráno nastavil budíček, kvôli termínu vašej skúšky. – zatiahol pateticky starý dobrák a muž s rozbitým nosom si ju opäť premeral, ale tentokrát pozornejšie.

  - Takže študentka. Dcérenka niekoho zo starých rodinných známych?!  – vyhodnotil podľa seba básnickou otázkou, nevyžadujúcou odpoveď. – Odkedy sa môj braček dal na profesorskú dráhu, ty starý poslušný poctivec? – vrhol sa na Henryho, akoby sa nevideli stovky rokov a Henry sa tiež tváril, že o ňom dnes počuje prvýkrát. Aj ho vidí, aj objíma. Zdvorilo vrátil neformálne objatie, ale snažil sa dať veci na pravú mieru, aby Belle bolo jasné, že jej má byť jasné, že on nevie, že sa už videli dolu v záhrade. Nedajboh, že sa o ňom už s pánom zámku rozprávali...

  - Pán Gold...to je ale nečakaná návšteva. Prečo ste nedali vedieť? Ohlásim vás u pána brata, ak dovolíte. Vyprevádzal návštevu, možno sa ešte zdržal vonku. Nestretli ste sa?  Náhodou? – úctivo sa porúčal, vytláčajúc oboch odo dvier. - Mali sme tu teraz taký chaos, boli u nás filmári. Plný zámok ľudí. Inak by som vám prišiel ochotne otvoriť, ale vy nemáte problém, ako vidím...ste tu predsa doma...- trochu habkal, ale inak bol ku podivu pokojný a zdal sa nad vecou.

  - Slečnu Belle, vám iste neskôr predstaví váš brat. Mne sa nepatrí miešať sa do jeho súkromných záležitostí. – ukázal na chodbu, že mladého pána osobne odprevadí.

  - Nie som nijaká pánova súkromná záležitosť! Nie som nikoho súkromná záležitosť! Som Belle French, študentka literatúry a zajtra odchádzam! – konečne našla guráž a zakričala za oboma mužmi.

  Henry len smutne pozrel na Belle, ošívajúcu sa a šúchajúcu si ruku od rany, čo práve uštedrila a ktorú si sluha diplomaticky, akože nevšimol. Ale echo o nej poskytne. A zamrzeli ho aj jej strohé slová. Prečo zas tá náhla zmena? On aj ona?! ...že by naozaj tento útly muž s ostrými črtami, takmer na nerozoznanie od jeho pána, mal schopnosť ničiť všetko, šmahom ruky? Jediným pohľadom? Len svojou prítomnosťou?! Ozaj... Prečo sa vrátil práve dnes?! ...len pár dní...iste by stačilo len pár dní a bola by ruka v rukáve...

  Začínal tomu veriť. A už boli tak blízko cieľa. Už by sa mu bol splnil najväčší sen v živote. Vidieť svojho pána konečne šťastného, spokojného, vyrovnaného s minulosťou a pripraveného na budúcnosť. Už skoro bolo počuť zvony v kaplnke a teraz...

  Muž sa ešte obzrel a škodoradostne sa usmial nad jej feministickou proklamáciou vlastnej bezradnosti, s akou bránila svoje právo na lásku.

  „Lásku a kašeľ neschováš, dievča.“ Ale jeho brat a ...táto žena? S týmto menom? Postavením? Hrdá síce je, ale slama jej trčí z topánok, to mu je celkom jasné. Žmúril očami, natočený stále smerom jej úletu, s nepochopením sledujúc jej pajdavý pochod, kedy v rozrušení zakopávala aj o úplne rovný koberec, nielen o svoje prudké a nepublikovateľné nadávky, ktoré sa za ňou ešte ťahali, rozhadzovala rukami a hrala akýsi monológ o krehkom ženskom egu zakompostovanom v čisto mužskom kvetináči, na presádzanie, či presadzovanie, či čo...kým ju neskryl pod blahodárnou zeminou ohyb chodby.

   Nešlo mu veľmi do hlavy nič z videného, počutého, vycíteného. Jedno absurdnejšie od druhého. A tretieho...

domiceli

RUMBELLE - Peľové zrnká... 28. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

28.kapitola

  Peľové zrnká

   

       A bolo ticho...

  V ňom sa nenápadne odsunula od neznámeho k známemu. To cúvanie bude zrejme na pôde tohto zámku začarované. Chvíľu ešte stála a čakala, potom akosi prirodzene nahmatala jeho dlaň a skryla svoju do nej, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete a v tomto momente.

  Prijal ju s rozpakmi, len skontroloval pár sekundovým pohľadom, či sa mu to nezazdalo, ale vedľa neho stála ona a v jeho ruke tá jej. Úplne reálne.

 Muž oproti zaregistroval zmenu pohľadu svojho dvojníka a ústa sa mu roztiahli do širokého úsmevu. Trochu závistlivého, trochu neúprimného, trochu neveriackeho.

  - Na to, že ti rodičia dali to najvyberanejšie vzdelanie, sa nesprávaš veľmi podľa bontónu, braček. – strčil muž ruky vysoko do vreciek bundy a preložil druhú nohu pred tú prvú, len aby nemusel strnulo stáť a vyzerať, že je v pozore, či strehu. Aj keď oboje tutlal v hre na bohorovného.

  Trhlo ním. Ale pocítil, ako mu jemne stisla prsty a bol jej za to vďačný. Zahryzol si aj do jazyka, hoci to bolelo.

  - Takže na pozvanie budem asi márne čakať, všakže?!....- zadrel, keď sa nikto neozýval na jeho predchádzajúce provokácie.

 Pozrela  bokom na ostrý profil muža, akoby vytesaný do mramoru, rovnako chladný, studený a bledý, až mala chuť pošúchať mu líca a vrátiť im aspoň trochu živej farby a nepatrného úsmevu, ktorý ho síce neveľmi krášlil, ale pre ňu už bol jeho prirodzenou súčasťou a teraz...teraz jej  chýbal.

  A čakala aj, že sa chopí slova, prípadne  činu.

  Vedel, že pozerá a očakáva, že bude pánom situácie...ako vždy. Ale ako?! Čo má povedať? Čo urobiť? Ako sa zachovať k človeku, ktorý sa tu vždy objaví v tú najnečakanejšiu chvíľu, pobudne ďalšiu, prevráti mu život naruby, prekope celý cintorín pamäte a zas zmizne bez rozlúčky, bez vysvetlenia ktovie kam, zanechajúc po sebe len zápach hniloby spomienok a dávno mŕtvych dejov, ktoré márne bude zakopávať hlbšie a hlbšie, on ich vždy znova a znova vysnorí a vytiahne na svetlo... Keď nie dnes, zajtra určite.

  - Dúfam, že aspoň tuto mladá pani, či ešte slečna...- zámerne urobil dramatickú pauzu dívajúc sa im na spojené ruky a predtým, než pokračoval, očakával jej meno. Aj ho dostal. A to ani nemala ktovie akú precíznu výchovu.

  - Belle...- predstavila sa rýchlo a rázne a ruka ju zabolela, čo ju priveľmi stlačil, kým mu tvár zatiahol mrak.

   Na druhej strane sa ozval sarkastický smiech. Muž obviňujúci brata z nedostatku bontónu natrčil na ňu vulgárne prst a doslova sa prehýnal od smiechu, čosi habkajúc, ale slová sa z toho vykľuli až po chvíli, keď si ju trochu viac premeral a uznajúc, že minisukňa a tričko z výpredaja nie sú značkový kostýmček žien z ich vrstvy, necitlivo ešte doložil:

  - Nebodaj tiež chyžná, bratku?!... - a smial sa ďalej ako zmyslov zbavený.

  Cítila, ako sa v ňom hromadí hnev a mala pocit, že keby mohol, keby to mal v povahe a neudupané bontónovým cepovaním, výchovou a postavením, tak sa obaja už váľajú v mokrých kamienkoch a ona môže ísť nanovo napúšťať vaňu a hľadať prinajlepšom lekárničku, ak nie číslo na sanitku.

  Aj muž oproti pochopil, čo môže byť ďalším dejstvom, tak začal vo vlastnom záujme opatrne cúvať, kým sa definitívne otočil k nim chrbtom a dlhými krokmi si to meral rovno do zámku, akoby tu bol tiež doma.

  Čo ak je tu „tiež“ doma?! Pozrela na neho spýtavo, bez toho, aby nahlas položila otázku. Aj tak tušil, na čo myslí. Reč ich rúk bola tentokrát veľavravnejšia ako všetky slová.

  - Nepýtaj sa ma teraz nič. – precedil pomedzi zuby a ona poslušne prikývla.

  Skúsi sama popremýšľať o tých niekoľkých slovách, čo zachytila a nedávali jej nejaký veľký význam a potom, ako sa pozná, skúsi Henryho. Nájde páky, aby z neho vytiahla to, čo ju...zaujalo? Trápi? Dobre. Je to napínavé! Chce vedieť viac!...hlavne o Prekliatych básnikoch...pripomenul jej mozog, až ju striaslo hnusom, že sa vždy musí zamiešať do vecí, čo by bez neho boli také vzrušujúce! Tak prestúpime na druhú koľaj.

  - Niečo sa predsa len musím. – opatrne začala.

  Povzdychol, kývajúc razantne hlavou do strán, aby jej dal dostatočne najavo, že si to neželá. Neposlúchla.

  - Ja len, či ste to mysleli naozaj, že túto noc môžem stráviť vo vašej ...izbe...a pripraviť sa...dôkladne... samostatne...teda sama, akože...bez vás...na skúšku. – zahryzla radšej do spodnej pery.

  Padol mu kameň zo srdca a nadvihol sa kútik úst. Zmenil kývanie na súhlasné.

  - Nebudem vás rušiť. Ráno vás Henry včas zobudí a Gaston odvezie do mesta až ku škole. Potom ho potrebujem...ak...ak budete chcieť, rád sa dozviem, ako ste dopadli. Budem...čakať. – vysúkal ťažko, rovnako ťažko, ako sa vyplietal z jej teplej dlane a bez toho, aby na ňu pozrel, vykročil tiež smerom k zámku.

  Tá formálnosť a opätovné vykanie sa jej nepozdávali. Nepáčili. Nie. Nie. Nie. Radšej nech jej frfle, špliecha cynické poznámky a doberá si ju. Toto nebol on. Toto bol on!  Z prvého dňa ich stretu.

  Tak predsa. Niečo sa jej objasnilo samé od seba, bez toho, aby jej to vysvetlil. Veď aj vysvetlil, ani o tom netušiac. Jeho prvá veta, prvý štuchanec...V kuchyni, v župane, v papučiach...

  - „Nikto sa nemôže volať „Belle“!“ ...vyprskol vtedy ako zmyslov zbavený.

  ...že by sa tak niekedy niekto predsa len volal?

domiceli