Rumbelle
13. kapitola
nadviazanie
na ff Reč trávy a Šum trávy
Krik trávy...
Aj keď sa mu zdalo, že ráno je sychravejšie,
ako inokedy, prípadne inde, v tom sprepadenom dome ho už všetko pálilo. Až
kdesi za bránkou sa k nej natočil, vyhrnul jej pozorne límec na kabáte a dýchol
zaň, akoby mal schopnosť odovzdať jej kus svojho tepla. Mal tú schopnosť.
Sebecky si pridržala jeho hlavu pri svojom krku, kým ho niekoľkokrát nepobozkal,
aby sa tým vyslobodil.
Vidiac, že má rukavičky, vliezol jej drsne do
dlane a zakvačil sa viac ako sebecky.
Aj sa chcela ešte naposledy obzrieť za seba,
ale uznala, že dychové obláčiky okolo nich sú vzácnejšie ako hmla, ktorá
nenápadne pohlcovala celú vilu.
Pustá ulica ešte sliepňala pouličným
osvetlením a jej intimita bola pre nich smerodatná. O to viac ich
prekvapil zvučný hlas za chrbtom.
- To sa mi snáď ešte
sníva!...Si to vôbec ty? A tu?! – ozvalo sa a sprvu bolo počuť len
štrkotanie kamienkov pod neistými nohami.
Zamračila sa do hmly, predpokladajúc, že ju
oslovil niekto zo starých známych, ale hlas veľmi nespoznávala.
Z ranného povlaku sa vynorila vysoká,
štíhla žena v elegantnom kabáte pelerínového strihu. Dalo by sa povedať
prekrásna, taký ten typ vampa, ktorý nemôže uniknúť ničej pozornosti. Ale
nepoznala ju. Iste si ju s niekým len zmýlila.
Žena si prehodila kabelku na druhé plece,
obratne stiahla rukavičky a spontánne, ale s noblesou sa obvila okolo
krku...jej spoločníka, odtrhnúc ho nemilosrdne z jej ochabnutej dlane.
Poprikladajúc sa mu z každej strany
tváre, na okamih sa odtiahla, nechajúc mu na lícach priložené svoje dlhé
pestované prsty a natrčila tie svoje, aby ju tiež pobozkal.
- Snáď mi nechceš tvrdiť, že
nespoznávaš svoju starú lásku? To som fakt tak veľmi zostarla? – žartovala a snažila
sa o úsmev. Nevyznel veľmi úprimne, ani pobavene. – Čo tu vlastne robíš? Ty,
taký svetoznámy spisovateľ a v tomto zapadákove, kde stretneš skôr
smrť než nejaké k spísaniu vhodné dobrodružstvo? Há?! – afektovala,
trmácajúc ho za vyžitú bundu a obzerajúc si ho pozorne od hlavy k pätám.
Mykla hlavou aj k Belle, ale nestála jej za slovo.
- Zelena? – konečne našiel jazyk a pokúšal
sa zapojiť urýchlene mozog do činnosti, lebo tu každé slovo, čo odteraz vypovie,
môže byť použité proti nemu. Už to meno riskoval.
- No, konečne, ty starý, večne namosúrený
sklerotik! Už som si myslela, že ťa budem musieť opäť inzultovať...- vyprskla
do smiechu.
Zamrazilo ho. Na tento románik, ktorý bol
skôr hororom sa úfal, že zabudne skôr, ako sa mu zahoja jazvy na tele aj na
duši. Tak prečo je osud taká sviňa, že mu ho nechá vykvasiť o piatej ráno
v úplne cudzom, neznámom meste?! Vysvetlila mu to ochotne sama.
- Som tu len na zdvorilostnej návšteve u svojej
milovanej nevlastnej sestry. Robí tu riaditeľku gymnázia. Upätá, strojená,
vážna. Ako bývala vždy, veď si ju iste dobre pamätáš. Nikdy sme sa nemuseli,
ale to vieš, matka mala narodeniny...nebodaj si sem tiež prišiel kvôli tomu?
Neznášala ťa. – kývla rukou a zvyšný posmešok skryla do naskladaných
rukavičiek.
- Regina s Corou? – ozvala sa konečne
Belle, hoci si iba zosnovávala indície sama pre seba, vyslovila to nahlas.
Žena si ju premerala. Zaradila medzi miestne
pipky, ktoré si tu klofol na spestrenie nudnej pisálkovskej činnosti. Samozrejme
len počas víkendu, čo na tom, že je štvrtok...Doma zrejme nie je generálom a tu
nájde, čo telo potrebuje. Malá, pôvabná, tuctová, nič moc. Uzavreté hodnotenie,
aj záujem.
- Nevezmeš ma na jeden poranný? Je tu otrasne
sychravo, ale u mojej drahomilovanej rodiny sa už nedalo vydržať. Vyhovorila
som sa na autobus, ale nijaký mi aj tak nejde. Majú tu vôbec nejaký pajzel, kde
sa dá zapadnúť?...Chápeš? Ako za starých dobrých čias. Boli sme ako dve slnká. Večer
sme vždy niekam zapadli a ráno vychádzali. Plný smiechu a spokojnosti...To
bol teda život... – nadchýnala sa neznáma.
Pozrela na neho zdola, trochu spýtavo.
Pochopil. Teraz si len vybrať. Porozmazávať
svoju minulosť s kučeravým svetlovlasým ťahákom s úsmevom rozpitým
pár poldecákmi, odvážne natiahnutým cez celú stále dôkladne pestovanú, bezchybnú
pleť, alebo to nechá na vlastné útržky a dve hodiny v autobuse má čo
robiť. Desivé sú obe predstavy.
- Možno inokedy. Je mi ľúto. Nám ide autobus
už o desať minút. – rozhodol sa a preložil pažu na rameno Belle,
odvážiac sa vtisnúť jej bozk na spánky, hoci riskoval, že po tom, čo od Zeleny
počula, cukne.
Necukla, ale hrdo sa nevypla. Zostala malá,
neistá, prekvapená a trochu... Žiarlila!
Ako rád by ju zovrel v náručí a presviedčal,
že to bol len ranný prelud, ale bolo mu jasné, že by tým len nahral žene vedľa.
Pridobre poznal jej pochody, aj opovrhovanie každou, ktorá sa dostala do jej
spárov. Dokázala žiarliť aj na vlastnú, respektíve nevlastnú sestru, dokonca aj
na matku! ..."a nie neprávom." štuchol mu kompletne rozobratý mozog stránku z pamätí rovno do čítačky. Bože, aký je ten život kľukatý. A navyše čaká
za každým rohom s pripravenou päsťou. Sviniar.
- Ja mám lepší nápad! – zdvihla Zelena oba ukazováky.
Stuhol. Čas sa začať obávať.
domiceli
ach Zelena, to bude ešte veselo :) idem ešte rýchlo na ďalšiu časť :)
OdpovedaťOdstrániťwtfffffffff :D čo tu robí Zelena???? :D som dúfala, že sme ju pochovali spolu s Robom :D a prečo tu každý s každým oné, niečo má? :D
OdpovedaťOdstrániť