RUMBELLE - Krik trávy... 13. kapitola

Rumbelle

13. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy a Šum trávy

  Krik trávy...

  

   Aj keď sa mu zdalo, že ráno je sychravejšie, ako inokedy, prípadne inde, v tom sprepadenom dome ho už všetko pálilo. Až kdesi za bránkou sa k nej natočil, vyhrnul jej pozorne límec na kabáte a dýchol zaň, akoby mal schopnosť odovzdať jej kus svojho tepla. Mal tú schopnosť. Sebecky si pridržala jeho hlavu pri svojom krku, kým ho niekoľkokrát nepobozkal, aby sa tým vyslobodil.

  Vidiac, že má rukavičky, vliezol jej drsne do dlane a zakvačil sa viac ako sebecky.

  Aj sa chcela ešte naposledy obzrieť za seba, ale uznala, že dychové obláčiky okolo nich sú vzácnejšie ako hmla, ktorá nenápadne pohlcovala celú vilu.

  Pustá ulica ešte sliepňala pouličným osvetlením a jej intimita bola pre nich smerodatná. O to viac ich prekvapil zvučný hlas za chrbtom.

  - To sa mi snáď ešte sníva!...Si to vôbec ty? A tu?! – ozvalo sa a sprvu bolo počuť len štrkotanie kamienkov pod neistými nohami.

  Zamračila sa do hmly, predpokladajúc, že ju oslovil niekto zo starých známych, ale hlas veľmi nespoznávala.

  Z ranného povlaku sa vynorila vysoká, štíhla žena v elegantnom kabáte pelerínového strihu. Dalo by sa povedať prekrásna, taký ten typ vampa, ktorý nemôže uniknúť ničej pozornosti. Ale nepoznala ju. Iste si ju s niekým len zmýlila.

  Žena si prehodila kabelku na druhé plece, obratne stiahla rukavičky a spontánne, ale s noblesou sa obvila okolo krku...jej spoločníka, odtrhnúc ho nemilosrdne z jej ochabnutej dlane.

  Poprikladajúc sa mu z každej strany tváre, na okamih sa odtiahla, nechajúc mu na lícach priložené svoje dlhé pestované prsty a natrčila tie svoje, aby ju tiež pobozkal.

  - Snáď mi nechceš tvrdiť, že nespoznávaš svoju starú lásku? To som fakt tak veľmi zostarla? – žartovala a snažila sa o úsmev. Nevyznel veľmi úprimne, ani pobavene. – Čo tu vlastne robíš? Ty, taký svetoznámy spisovateľ a v tomto zapadákove, kde stretneš skôr smrť než nejaké k spísaniu vhodné dobrodružstvo? Há?! – afektovala, trmácajúc ho za vyžitú bundu a obzerajúc si ho pozorne od hlavy k pätám. Mykla hlavou aj k Belle, ale nestála jej za slovo.

  - Zelena? – konečne našiel jazyk a pokúšal sa zapojiť urýchlene mozog do činnosti, lebo tu každé slovo, čo odteraz vypovie, môže byť použité proti nemu. Už to meno riskoval.

  - No, konečne, ty starý, večne namosúrený sklerotik! Už som si myslela, že ťa budem musieť opäť inzultovať...- vyprskla do smiechu.

  Zamrazilo ho. Na tento románik, ktorý bol skôr hororom sa úfal, že zabudne skôr, ako sa mu zahoja jazvy na tele aj na duši. Tak prečo je osud taká sviňa, že mu ho nechá vykvasiť o piatej ráno v úplne cudzom, neznámom meste?! Vysvetlila mu to ochotne sama.

  - Som tu len na zdvorilostnej návšteve u svojej milovanej nevlastnej sestry. Robí tu riaditeľku gymnázia. Upätá, strojená, vážna. Ako bývala vždy, veď si ju iste dobre pamätáš. Nikdy sme sa nemuseli, ale to vieš, matka mala narodeniny...nebodaj si sem tiež prišiel kvôli tomu? Neznášala ťa. – kývla rukou a zvyšný posmešok skryla do naskladaných rukavičiek.

  - Regina s Corou? – ozvala sa konečne Belle, hoci si iba zosnovávala indície sama pre seba, vyslovila to nahlas.

  Žena si ju premerala. Zaradila medzi miestne pipky, ktoré si tu klofol na spestrenie nudnej pisálkovskej činnosti. Samozrejme len počas víkendu, čo na tom, že je štvrtok...Doma zrejme nie je generálom a tu nájde, čo telo potrebuje. Malá, pôvabná, tuctová, nič moc. Uzavreté hodnotenie, aj záujem.

  - Nevezmeš ma na jeden poranný? Je tu otrasne sychravo, ale u mojej drahomilovanej rodiny sa už nedalo vydržať. Vyhovorila som sa na autobus, ale nijaký mi aj tak nejde. Majú tu vôbec nejaký pajzel, kde sa dá zapadnúť?...Chápeš? Ako za starých dobrých čias. Boli sme ako dve slnká. Večer sme vždy niekam zapadli a ráno vychádzali. Plný smiechu a spokojnosti...To bol teda život... – nadchýnala sa neznáma.

  Pozrela na neho zdola, trochu spýtavo.

  Pochopil. Teraz si len vybrať. Porozmazávať svoju minulosť s kučeravým svetlovlasým ťahákom s úsmevom rozpitým pár poldecákmi, odvážne natiahnutým cez celú stále dôkladne pestovanú, bezchybnú pleť, alebo to nechá na vlastné útržky a dve hodiny v autobuse má čo robiť. Desivé sú obe predstavy.

  - Možno inokedy. Je mi ľúto. Nám ide autobus už o desať minút. – rozhodol sa a preložil pažu na rameno Belle, odvážiac sa vtisnúť jej bozk na spánky, hoci riskoval, že po tom, čo od Zeleny počula, cukne.

  Necukla, ale hrdo sa nevypla. Zostala malá, neistá, prekvapená a trochu... Žiarlila!

  Ako rád by ju zovrel v náručí a presviedčal, že to bol len ranný prelud, ale bolo mu jasné, že by tým len nahral žene vedľa. Pridobre poznal jej pochody, aj opovrhovanie každou, ktorá sa dostala do jej spárov. Dokázala žiarliť aj na vlastnú, respektíve nevlastnú sestru, dokonca aj na matku! ..."a nie neprávom." štuchol mu kompletne rozobratý mozog stránku z pamätí rovno do čítačky. Bože, aký je ten život kľukatý. A navyše čaká za každým rohom s pripravenou päsťou. Sviniar.

  - Ja mám lepší nápad! – zdvihla Zelena oba ukazováky.

  Stuhol. Čas sa začať obávať.

domiceli