RUMBELLE - Krik trávy... 12. kapitola

Rumbelle

12. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy a Šum trávy

  Krik trávy...

   Do tmy blikalo miniatúrne svetielko cigarety. Jeho trajektórie sa bezhlavo menili. Rýchle, roztrasené. Zima noci bola len jednou, dokonca najmenej podstatnou príčinou. Keby ho nenutkalo fajčiť, mal by ruky obranne prekrížené na hrudi a mračil by sa na celý cudzí, neviditeľný svet.

  - Fajčíš...- ozvalo sa vedľa neho.

  - Nie, sa bicyklujem! – vycmukol z ktorého si zuba, bez toho, že by sa zamyslel nad melódiou. Bolo to konštatovanie, otázka či výčitka? Odznela zhora? Tam je mozog. Zboku? Svedomie. Zvnútra? Srdce, pľúca...

  Tma mala čiernu, kdesi pod krkom pouličnej lampy len trochu rozopnutú košeľu, tentokrát bez povinnej kravaty, čierne, dobre sadnúce tesilky, vyleštené topánky. Oči aj vlasy klišéovito čierne tiež. Tvár ostrá, mesačne vyblednutá. Chlad. Zimomravosť až po špičku ľadového nosa. Rukávy stiahnuté. Netrčali z nej vychudnuté paže, ani suché prsty žmoliace dohasínajúci vajgel. Mala noblesu. Hrdo si stala vedľa neho a dívala sa tým istým smerom, kde nevidel nič, s rukami založenými za chrbtom, s postojom bývalého vojaka.

  - Koľko máš rokov... – odznelo opäť bez melódie.

  - Čo rýpeš?! Za to, že mám o dobrých desať menej, nemusím byť zrovna steroidmi natlačená korba, ani mať kondičku olympionika! Nezaregistroval som ani, že by mala bielu pečienku, takže nemaj obavy, aj v tomto stíham! – obhajoval sa a čakal uštipačný úsmev. – Mal by som sa častejšie holiť. Aj niečo spraviť s účesom. Všimol som si, ako si potrpí na takéto detaily. A možno aj zmeniť tento homlesácky štýl.  Čo povieš? – pozrel bokom, držiac v pästi natiahnutú dávno obnosenú košeľu, obzerajúc si ju sám, znechutene, v chabom svetle.

  Žiaden úsmev.

  Navrhol ho radšej ako prvý.

  Bez odozvy...

  - Aj tak nechápem, čo na nás vidí. Prepáč, videla. A nezačínaj s tým, že láska je slepá. Alebo po tme a s trochou fantázie...Som ješitný a mám zrejme charizmu. Tak, v tom to bude... – vážne si prisviedčal.

  Ušiel sa mu iba zhovievavý, avšak trochu predsa len spýtavý  pohľad zdola.

  - Nikdy by som si sám netrúfol. Asi nikdy. Jej vek, mladosť, hej, hej, pravdu máš, bezpochyby, aj jej nežná sotva dozretá krása, a tak trochu naivnosť a zraniteľnosť... – zhlboka sa nadýchol. - Nedalo sa odolať. Čím viac som sa snažil, čím menej som ju vyhľadával a myslel na ňu...tým viac mi chýbala. Poznáš to...Viem. Celé roky otupujúcej monotónnosti a potom príde, v tej svojej krátkej sukničke, so svojím plusquamperfektom a vzdorovito stíska pery a priviera rozčúlene oči a ty...túžiš, aby ti bez milosti zaťala drobné nechty rovno do hrude a rozdriapala ju na cucky, lebo sa ten náhly pretlak emócií nedá vydržať. – kýval sám nad sebou hlavou.

  - Tak prečo tie výčitky... svedomie...pátranie po racionálnosti...–

  - To nie sú výčitky! Jej nemám, čo vyčítať. Ani ma len nenapadlo, že by som si myslel, že to so mnou nemyslí vážne. Chápeš?! – ďobol si všetkými desiatimi do hrude. Jedenástimi. Dohasnutá cigareta. Odfrnkol ju pod múrik terasy a zaprel sa oň. – Čo by z toho koniec-koncov mala... Vyžitý neuznaný spisovateľ v strednom veku, rozvedený, zodpovedný za syna flákača, s chajdou na spadnutie mimo civilizácie. Bez perspektívy, bez životnej náplne, bez práce, peňazí, aj bez cieľa. To ani neskúšaj dopovedať...s vizážou aj povahou mäsiarovho psa. Ty mi v tomto ohľade máš najmenej, čo vyčítať... Pán racionálny, svedomitý...–

  -  Nehanbíš sa? Čo jej chceš ponúknuť...-

  - ...a čo toto tu? To je smiešne...To mi akože chceš povedať, že práve na toto ona letela? Čakala? Obria studená vila, plná starých rárohov. Post profesoríka na miestnom gympli...skôr – ideálny príklad pokafraného života a výsmechu malomeštiakov, čo si nevidia ďalej od nosa a nevedia pochopiť, že to puto medzi bývalým strateným alkoholikom a naivnou študentkou by mohlo byť oveľa silnejšie, ako ich nevraživosť, klebety a nechápavosť?! –

  - ...o kom to teraz hovoríš... -

  Vlasy mu prekryli tvár.

  - ...že má sklony k masochizmu a talent vyhľadávať pochybné stratené existencie, aby ich navracala na cestu spásy?!... že by to bola len dobročinnosť?! To ťa ako mohlo napadnúť?! To sa vôbec nemáš rád?! – záporne si krútil hlavou, aby tieto posledné myšlienky vydrapil z mozgu, akoby ani nikdy neboli. – Ona taká nie je. Ona nie. Tie oči, ten pohľad, dych, úsmev, dotyky... to je reálne, ...to je neskutočné...Dobre, tak si odporujem! – roztiahol paže a zaklonil hlavu, nastaviac tvár vlhku a začínajúcemu vetru.

  - Zaslúži si, byť ľúbená... –

  - To znie blbo. Akoby som platil za to, že vôbec je, tým, že ju ľúbim. To je to, čo si nezaslúži! Ľúbim ju preto, že... – zaváhal.

  Napadlo ho to trápne, že keď človek vie, prečo miluje, tak už vlastne nemiluje. Kravina.

  - ...ju potrebujem.  Hej, ješitne, sebecky, majetnícky! Je presne tou časťou mňa samého, ktorá mi celý život chýbala, hoci som ju nevedel kedysi ani pomenovať... a až teraz konečne vnímam, že som... Tu nejde o jej majetok. Nechcem ho rovnako, ako nechcem jej spomienky na celé toto tu a môžeš sa aj uraziť! Daj sa vypchať! Som žiarlivý, som egoistický, som vzťahovačný! Toto som ja! ... – nadychoval sa prudko, vydychoval krátko.

  Hľadal ďalšiu cigaretu po vreckách.

  - Ty nikoho nezaujímaš...Ale,  vieš, vlastne, čo chce ona? –

  Otočil sa smerom k domu a zahľadel do okna izby, z ktorej odišiel hneď, ako zaspala.

  – Nie, čo chcela kedysi, ale čo chce teraz... -

   Predať túto barabizňu a... investovať do novej...barabizne.  Uškrnul sa, zopakujúc si v skratke rozhovor, ktorý spolu viedli. Monológ, pri ktorom mu tiekla voda zo zubov, ale ovládal sa, aby ju nezranil. A teraz to tu rozdýchava.

  - Máš z toho strach...-

  Zamyslel sa. Otázka na telo. Konštatovanie na telo. Nevycúvaš. Ak si myslel vážne to, že v ňu veríš, že veríš v to, že to nerobí z dobročinnosti, ale úplne nezištne. Dokonca z lásky, aj keď sa tomu zdráhaš uveriť. Ak veríš, že ONA, z piedestálu, na ktorý si ju postavil, ti nikdy nebude vyčítať, že si jej skazil život, že sa kvôli tebe obetovala, že ...kde ona mohla byť a čo všetko mať... mám pokračovať?! ...alebo sa môžem vrátiť k pôvodnému.

  - Myslíš to s ňou vážne...- 

  - Áno! – skríkol do tmy.

  - S kým sa to tu zhováraš? – ozvalo sa ticho z rámu francúzskeho okna.

  Stála tam rozospatá, preľaknutá trochu, na koho to tu kričí.

  Ešte raz pozrel bokom, ale muž v čiernej košeli, s uhladenou fazónou, zhovievavým úsmevom a rukami pokojne zatlačenými za chrbtom, tam už nestál...Tam nikdy nestál?

  - Ale...zdalo sa mi, že si ma požiadala o ruku... tak...tak som súhlasil. – stiahol previnilo ramená a spustil ich, kým namiesto nich vytiahol kútiky úst a jednu ruku z vrecka.

  - Ja som vedela, že to moje veno zaberie...a keď ešte uvidíš päsť môjho tatka...už ti nič nezabráni dívať sa do budúcnosti cez ružové okuliare...- žmurkla na neho.

  - Tak, pokiaľ k nim budú dávať aj slepeckú palicu a invalidný dôchodok, som ochotný nabehnúť hneď ráno do trávy a nájsť dve statné sedmokrásky na obrúčky. To zvládnem aj poslepiačky. – zažmúril oči, aby mu sen neuletel, natiahol ruky, ako námesačný a vykročil k nej.

  Neuhla.

  Aj tak trafil rám a dosť sprosto hodnú chvíľu nadával...

  Tma sa zhlboka nadýchla, otočila chrbtom a stratila sa v mužovi, čo  nebol...

domiceli