RUMBELLE - Šepot trávy... 8. kapitola

Rumbelle

8 . kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy

  Šepot trávy...

  Nepočítal s ničím. Nádejal sa. Nespoliehal  na nič. Dúfal... Voda v sprche zmyla všetko, vrátane budúcich poryvov a konšpiračných teórií. Absolútna pocitová frigidita.

  A tak len bezmyšlienkovite strhol z háku, kam následne zakvačil maličký, sotva sliepňajúci lampášik, obriu plachtu na trávu, praskol ňou v povetrí a nechal ju dopadnúť, zvlnenú, skrkvanú na kopu presušeného tlejúceho sena.

  Dopadol doň beztiažovo, bezvládne a bez mučivých výčitiek, čo by ho brali na zodpovednosť nad vlastným životom. Prežívaním. Prežúvaním. Naboku nahmatal a vytiahol z kopy dlhú, ostrú bylinu a vrazil ju medzi zuby. Ruky založil za hlavu a oči vyvrátil k výške krovov, za ktorými sa ledva črtali obrysy drevených lát strechy. Nechal ich stúpať vyššie a vyššie...ale bezcieľne.

  

  Dážď prestal prskoliť. Tá melódia vysoko nad hlavou mu ale začala pri stúpaní chýbať. Vytláčala vlastné myšlienky, úplne dokonale odizolovávala následné kauzálne reakcie na vyhrabávanie sa z hlavy a zostávalo len to monotónne rušivé šumenie, ktoré však vôbec nerušilo.

  Robil zámerne dlhé kroky, aby cítil všetky svaly stŕpnuté studenými mesiacmi a vlastnou pohodlnosťou, na ktorú váľal jeho vek svoju neochotu prispôsobiť sa dobe a kríze stredného veku. Ako pekne to znelo oproti dátumu v občianke.

  Vzduch ešte smrdel vlhkou potuchlinou, na hrubé podrážky sa lepili odumreté zvyšky minuloročných listov s poslednou nádejou zaniesť svojich okupantov a rozšíriť ich DNA do zvyšku porastu. O kôru stromov sa radšej neopieral, nútil telo, aby zvládalo nápor bez barličiek.

  Zvládalo. Namotivované, prebudené z niekoľkoročnej hybernácie túto zimu, vlastne ešte jeseň.

  Doteraz to bral skôr ako príjemný stav duše a bahnil si v teplom kúpeli rozmaznávaný pod vrstvou peny vlastnou, snáď i vrodenou ješitnosťou, egoizmom a vpálenou rozžeravenou pečiatkou spomienok na vojenskou minulosťou vycepované telo, čo všetko zvládne.

  Lenže pena popraskala a čistá voda bezohľadne odhalila skutočný stav veci. Vecí.  Jazva po pečiatke už zostávala sotva viditeľná. Schopnosť „regenerovať“ však v tomto prípade nebola veľmi žiaduca. Štvalo ho to.

  Nikdy nebol prototypom dokonalého macha, ale dokázal vykompenzovať nedostatky dostatočne lukratívnymi náhradnými dielmi. Vzdelanie, dar reči, kondícia.

  Ale stredný vek vám prinesie každý deň nejaké to prekvapenie, kedy vaše vedomosti v istých momentoch zúfalo pátrajú po kódoch, aby spustili vôbec nejaké vyhľadávanie, kedy rečové centrum uzavrie dohodu s bastardom mozgom o neplatenom voľne v tých najneočakávanejších, zásadne komunikačných situáciách, a zabudne ju, pre istotu, zaregistrovať na osobnom, aby to nespravilo radikálny škrt vo výplatnej páske ega.

  A kondícii dával zabrať teraz. Skusmo.

  Nebolo to celkom ono. Videl, cítil, uvedomoval si. Zatiaľ nevyhral.

  Na úpätí to chvíľu rozdýchaval.

  Vrchol bol iba kúsok od neho.

  Ak dostala odkaz.

   Napriek nekonečnej tme, ktorá sa v prvom okamihu zdala takmer krájateľná, sem tisícom škár prenikala tma zvonka o poznanie jasnejšia. Mala sýty modrý odtieň. Jej pruhy na náprotivnej strane, kde boli identické obrie vráta, ako tie, ktorými práve vošla, boli vlastne tenké svetielkujúce nite, ukazujúce jasné smery, aj keď cieľová stanica v nijakej mape zaznačená nebola.

  Priestor sa zdal nekonečne obrovský, hoci to bola iba klasická funkčná stavba s obdĺžnikovým pôdorysom, aj keď, ako si všimla rozložitú, kdesi až pod vysokou strechou sa strácajúcu  konštrukciu – dvojposchodová. 

  Za balmi slamy a kadejakého poľnohospodárskeho harampádia, ktoré by bolo načim odvliecť už do zberných surovín, ale cena za šrot nezodpovedala finančnému efektu, sa rozblikalo iné svetlo. Žltkavé, teplé, pribité klincom o hrubú centrálnu hradu, matne osvetľovalo priestor kúsok okolo seba.

  Pod nohami šumelo seno.

    Zem pod zadkom chladila napriek prešiváku, na ktorom sedel. Z bagandží opadával piesok, čo sa s ním zviezol od jaskyne. Prepchával medzierkami medzi zubami nejaké tvrdé steblo a tváril sa, že ho to baví a nie je to nervozita.

  Na povrchu vody sa v prvých predjarných lúčoch ešte stále triasli vlnky, obracali sa pri brehu a s vánkom utekali späť na párty do stredu jazera. Ten istý vietor mu dvíhal pramene vlasov a hral s nimi mikádo. Rozkladal ich krížom-krážom cez tvár.

  Neprotestoval, napriek tomu, že vzduch páchol rybinou a pravdepodobne mu ju nechával uschovanú pod nimi ako v sejfe.

  Rozžužlaným steblom sa pokúsil trafiť hladinu. Bolo priľahké a zvyšky suchých semienok z druhého konca skončili mu pod košeľou na bavlnenom tričku. Oberal ich pokojne, po jednom a rozsádzal okolo seba.

  Zaujatý tiťorivou prácou odfiltroval okolité dianie a nevšimol si ani značne zadýchaný príchod návštevníka.

  Až keď mu za košeľu medzi semienka nečakane napršali lúpané arašidy, ktorými si cestou  dobýjala energiu, zaklonil hlavu dozadu.

  - Tak toto si upraceš... Vlastnoručne! – natiahol aj ruky dozadu, podlomil jej kolená a obratným hmatom  usadil vo svojom lone, ledva sa pri tom „páde“ zachytila okolo jeho krku.

  To bol cieľ.

  Splnený.

  Bolo všade, v rôzne hrubých vrstvách. Suchá tráva, kopy, kôpky, kôpočky. Spoza jednej z nich sa vytiahla jeho tvár.

  Pozeral objavne jej smerom a skúšal pritiahnuť si ju len silou túžby. Ješitne egoistickej, trúfalej, sebeckej...vôbec nie nečakanej, možno trochu nechtiac potláčanej. Nádych-výdych. Čert ber mágiu. Na rade sú zvukové efekty.

  - Mám miesto...- dvihol kútik úst.

  Pootočila sa kúsok bokom, aby ho videla.

  Miesto...

  Vlastné telo ho však nečakane zradilo. Ruku trochu neisto, akoby sám prekvapený, zneistený a obláznený, že on, pán tvorstva sa odhodlal na takéto gýčovito-klišéoidné gesto, držal dlaňou pritlačenú na hrudi, nenápadne sa prstami tmoliac po bavlnenej druhej koži, cítiac, ako mu za hrudnou kosťou zlyháva pevná vôľa. A sval kosí nastupujúci infarkt, ak okamžite nezačne resuscitovať a podávať mu prvú pomoc.

  Ako ju zmraziť, aby neušla?!

  Vzduch bol ťažký, horúci, nádych jej zrazu spôsoboval problém.

  Slová, čo sa jej priplietli na jazyk však nie.

  - Mám dôvod...- opätovala mu letmý úsmev, a čosi aj jej ruku ťahalo hore, hore, vyššie a vyššie, až sa jej zakvačila  o prvý zapnutý gombík blúzky, kdesi medzi prsiami vystreľujúc elekrizujúce impulzy pod kožu.

  Dôvod...

  Oboch zdravé úsudky vyfackali a zmerali im hladiny duševného zdravia, čo momentálne podľa mozgu nedosahovali potrebné parametre ani na prežitie, nieto na riešenie existencionalistických problémov...kde už tie boli.

  Dívali sa na svoje ruky a bolo im smiešne, ako ich prezrádzajú detinské gestá, zaobalené do synekdochy, ktorú nikto nemusel rozdešifrovávať tak bola priehľadná a jasná. Pars pro toto, totum pro parte...kto by to riešil.

  Prekročila pár dún pichľavého podložia, čo ju šteklilo na členkoch, sledujúc, ako sa pomaly, napojený na jej priamy, neuhýbajúci  pohľad dvíha do polosedu. Na kolená.

  Zvážnel, stále neveriac, že neschytal kázeň, sarkastickú poznámku, esej o skultúrňovaní, prípadne ústny dodatok k paktu o neútočení, ktorý by aj tak nikdy nebol  podpísal.

  Chvíľu stála... Zospodu videl, ako sa jej dvíha a zas klesá hruď pod mrviacimi sa prstami.

  ...kým vstúpila na jeho územie a opatrne sa zviezla vedľa.

   -  Kúsok odtiaľto som na vás padla prvýkrát. Keď ste mi ukázali, ako umiera slnko a zapadli do krovia pod skalou spolu s ním. – prešla mu dlaňou jemne po krku a uložila ich obe na jeho pleciach.

  Ukladal si jej výstupom ešte stále sviežo rumennú tvár zažraným pohľadom do pamäte a záporne kýval hlavou, šimoriac ju na hánkach polodlhými vlasmi.

  - Nie. Mýliš sa. Prvýkrát si mi padla...do oka!  Na tej uvrieskanej diskotéke v Králičej nore. Keď som sa za teba skrýval. – natiahol sa, ale len letmo dosiahol na pery.

  - Tak toto bol potom už môj tretí pád a štvrtý...- opravila sa, ale viac nestihla rozvinúť svoju teóriu o štvrtých šanciach, štvrtých vyhadzovoch, pádoch a iných práve štvrtých náhodách v ich živote, pretože ju dosť drsne prehodil pod seba.

   Dopadla do jeho prešiváku a detailne sa zoznámila s  podložím pod ním. S každým hrbolčekom a vydutým trsom buriny zvlášť...

  - ...chcela si predsa rýchlo prejsť k svojmu štvrtému pádu, ak sa nemýlim?... – presviedčal ju namiesto ospravedlnenia. - ...len som si dovolil trochu nestrácať čas. – sklonil sa nad ňu.

   Narazené lopatky síce štípali, až ich musela odlepiť z jeho pritenkej bundy, ktorá nemala šancu stlmiť náraz, hoci s tým rátal, ale dych jej nevyrazilo. „Pád“ jej dokonca skôr priniesol na jazyk radikálny protest.

  - Vyzerám snáď ako sumo zápasník?! Máte pocit, že preferujem sado-maso?!...alebo som podľa vás nepriznanou prívrženkyňou domáceho násilia?!... Ak sa urýchlene ku mne nezačnete správať, ako ku krehkej dáme, tak ja asi prestanem strácať čas s vami, pán profesor! – uhla jeho bozku.

   Skončil v jej vlasoch. Aj tam bolo dobre.

   Ale tie výčitky sa ho dotkli. Zamrzeli. Hovorila pravdu.

   Nedokázal tlmiť svoju sebeckosť ani v situáciách, akou bola táto,  ktorá predpisovala úplne iné,  súžitím dvoch pohlaví predpísané platformy správania sa.

  - ...už chýba len to, aby ste ma zdrapili za vlasy, odvliekli za ne do Dračej jaskyne tu obďaleč, ako nejaký praveký neandertálec a podľa  primitívnych nákresov v nej si splnili svoju rozmnožovaciu povinnosť! ...- nedala sa zastaviť a vášnivo ďalej obhajovala svoje právo na nežnosť a romantiku všemožne sa uhýbajúc jeho pokusom ju umlčať bozkom.

  Takmer zbytočne ďalej prednášala, z celého jej prejavu ho zaujali len niektoré  indície. Napríklad: „Fakt sú v jaskyni po stenách nejaké pikantné obrázky? ...a potom ešte „rozmnožovacia povinnosť“ bolo v celku zaujímavé slovné spojenie.

  - Počúvali ste  ma vôbec?! -  zaprela sa mu o hruď.

  Waw...Svaly. Vyrysované...a arašidy...dopadali teraz z dopoly porozopínanej košele na jej brucho.

  - A ty už si skončila?! – oponoval naoko nevinne, očakávajúc za ironický podtón ďalší hysterický záchvat z edície slovného boja za právo na romantiku.

  - Naopak... práve som začala...- zašepkala tlmene a prešla pomaly smerom k bruchu a zas s podfarbením obdivným  povzdychom späť cez hruď až na plecia a prederúc sa pod košeľou na ramená  pritláčala všade prekvapená prsty...

  Aj cez tričko cítila. Všade svaly...

  Stuhol. Zažmurkal. Zoskratoval. Prudko sa nadvihol a odsadol si bokom.

  - ...ty...jedna...- pridŕžal si smiešne límec košele obranne  pred tvárou. - Nevžila si sa nejako do tej úlohy pravekej strážkyne ohňa?!...  Mne sa tá narážka na neandertálcov a ich matriarchát hneď nepozdávala...že ty si to s tou jaskyňou myslela vážne?! Ty si schopná ma normálne znásilniť, keby sa nebránim...- hral preľaknutého.

   Zbierala si z brucha arašidy a hádzala ich znudene po ňom.

  - Tak sa vy konečne začnite správať ako správny chlap – gentleman! Prízvukujem. Zdôrazňujem. Žiadam...- pohrozila mu prstom.

  - Jasné, jasné...hneď idem pre teba natrhať nejaké tie jarné kvietky...- obzeral sa okolo seba na ponuku miestneho trávomarketu.

  - Vy ste sám „pekný kvietok“... – vzdala to, minula posledný náboj z arašidovej munície a založiac ruky pod hlavu a zatvoriac oči,  natrčila nielen  tvár zubatému slnku.

    Položil jej na viečka dve malé hlavičky púpav.

  - Čo oko nevidí, srdce nebolí...- zašepkal a vliezol rukou drzo pod jej tričko, čo sa za hlavu založenými rukami vytiahlo spredu z nohavíc.

domiceli

Uvedené úryvky písané kurzívou sú z môjho staršieho FF ŠTVRTÁ

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/08/mr-gold-stvrta-75-kapitola-piknik.html

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/08/mr-gold-stvrta-76-kapitola-jarna.html

Obrázok s láskavým dovolením...

RushBelle
Source : https://fr.pinterest.com/pin/459296861973814430/