sobota 7. februára 2015

RUMBELLE - Reč trávy... 20. kapitola


  Rumbelle
20. kapitola
  Reč trávy...



    Nedalo sa tváriť, že nepočuje. Ozvena jej hlasu z  medzichodbičky postupne naberala na intenzite aj obrátkach a všetky predsavzatia správať sa diplomaticky zlyhávali už v zárodkoch. S každým vyliahnutím ďalšej vety sprevádzaným vypúlením očí a ich následným pregúlením, sa na svetlo sveta vykľubala nová a nová ostrejšia a ráznejšia odpoveď, plná blenu a zrejme dlho potláčaného vlastného postoja. 
  Cítil sa byť spúšťačom tejto hydinárskej aféry. Ktovie, možno by stačilo vypnúť zdroj svetla. Len, kde to má poistky...A navyše: to riadne iskrí. A to „to“ spočiatku vyzeralo na banálny oznam zákonnému zástupcovi, že jeho dávno plnoletá dcéra sa len trochu zdrží...The Show Must Go On.
  -  Jasné, že som tu s Emmou...jasné, že sú tu aj iní...Mohol si ich vidieť v meste, pretože...- chvíľu akoby zaváhala, ale jej odhodlanie sa už pribrzdiť nedalo. – Došiel nám chlast a cigarety, aby si vedel! Šli dokúpiť zásoby... Až do nedele, otec! ...Nedám ti adresu...- buchla vzdorovito zavretou päsťou do dreva vchodových dvier, až ešte chvíľu vitrážami rázne protestovali.
  Chvíľa ticha. Ale len na jej strane aparátu.
  - ...pokojne za ňou behni a odkáž jej, nech mu dá peniaze aj na prezervatívy. Je to predsa jeho matka, musí dbať na bezpečnosť vlastného dieťaťa. Všimla som si, že po včerajšom mulatčáku, z ktorého si veľa nepamätám, tiež došli!...ja som ísť nemohla...hrali sme fľašu, to je to, čo sa musíš vyzliekať... áno, otec... donaha! Keď prehráš... a tak tu stojím úplne nahá a mám na starosti prípravu obeda! ...- zohla sa, dvihla dohora medzi ukazovákom a palcom pritlačený arašid, čo sem asi vypadol, keď ráno vynášala deku von, vyprášiť ju.
  Nahla sa do miestnosti a žmurkla jeho smerom.
  - ...vôbec nežartujem, otec. Uvedom si, že sme už všetci dospelí, tak sa nestrápňuj a nechaj mňa aj Hookovcov napokoji...- aj teraz pozrela, ale aj jej už zmizol úsmev, tak ako spolupáchateľovi. Čas na time out.
  Vypla mobil.
  Cítila sa trápne a cítila, že to bude ešte horšie, až jej o pár sekúnd dôjde, ako nemožne sa správala a čo všetko v hneve natárala.
  - Všetko sa dá vysvetliť. Bohužiaľ, nie všetkým...- skúsil jej pomôcť, keď okolo neho mlčky prechádzala, ale nezabralo.
  Sklesnuto sadla na kraj gauča a zazdalo sa mu, že zosmutnela.
  - Ako to, že sa ...jeho existencia...zhmotní... akurát v takýchto chvíľach. V tých najnevhodnejších, najnemožnejších. Trápnych.  – skrútila pery a pozrela kdesi do stropu.
  Oči sa jej už leskli.
  - Asi...že je to otec, srdiečko. To puto sa nedá prestrihnúť. – podoprel si bradu so začínajúcim strniskom a díval sa jej smerom, ale videl Neala. – Ak chceš, zavolám ti taxík...- dodal vážne.
  Dvihla ruky a zas ich spustila, aby ich znova dvihla, kým sa ozvala, smrknúc a zmieriac sa s tým, že ju smrkať bude vidieť.
  - Ste presne taký istý, ako on! – utrela si spak ruky nos.
  - Tvoj otec... – zaznelo skôr ako odpoveď, než otázka a mal chuť si k nej prisadnúť, a pohladiť po chrbte a pospomínať dojemné drobnosti z detstva, prípadne si nejaké veselšie vymyslieť a byť násilne vtipný a detinský, iba tak, ako OTEC.
  Lenže ona záporne zakrútila hlavou.
  - Nie ako otec. Ako ON... – pozrela na neho, hľadajúc tie isté črty, slová, pohyby a všetko bolo zrazu späť...

  V jej pootvorených perách boli takmer vidno v jednom kútiku skrčený trasúci sa dych a v druhom zatajený, ustrnutý  šok, keď ho zbadala v tomto stave.
  Ukázala nervózne za seba do tmy a kým trošku koktavo, podlomená bezmocnosťou prehovorila, tvárou sa jej prehnala celá plejáda tých najrozmanitejších poryvov od strachu, cez bázeň, preľaknutie, úzkosť, až po smútok a kdesi za tým všetkým bola predsa len všade presvitajúca láska. Momentálne skrytá v doširoka otvorených nepokojných, trochu rozlietaných očiach.
  - ...som bola skrytá... Tu u vás v záhrade...Počula som, ako na vás  kričí... – nesklopila viečka, podišla k nemu a opatrne sa mu roztrasenou rukou dotkla tváre na mieste, kde nevidela krv.
  Necukol, hoci nenašla práve nebolestivé miesto.
  Stisla pery a radšej sa mu oboma rukami rýchlo preplazila pod pazuchy, zalomiac ich čo najpevnejšie do seba a skryla si vlastnú sklonenú tvár medzi svoje a jeho plece.
  Chvíľu držal ruky od tela, vidiac, ako je košeľa potriesnená ešte stále nezaschnutou krvou, ale cítiac jej teplo a pohnútky, čo ju sem doviedli, napriek tomu, že make-up veľmi zle zakrýval stopy Frenchových rúk na jej lícach a jeho slová o absolútnom zákaze iste neboli miernejšie, nežne ich priložil k jej vlasom a prešiel po nich k teraz už trasúcim sa lopatkám.
  Plakala.
  - Psśt...psśt...psśt, ticho...tíško, anjelik môj...už je dobre, už nijaká bolesť, nijaká....- ani nevedel, čo šemoce medzi prikladaním pier k jej spánkom.
  Trochu sa pomrvila a zdvihla k nemu pohľad.
  Bolelo ju, ako vyzeral.
  - Lekárnička by bodla...Máte? – snažila sa správať sa prakticky, ale nenápadné utieranie sopľov kdesi pod pazuchu, kde zostávali škvrny aj po rozmazanom make-upe, medzi červenkastými škvrnami, čo si odniesla z jeho košele, rozprávali svojskou rečou o neistom kroku k dospeláckemu správaniu sa.
  Pousmial sa nad nemožnosťou ich oboch a prikyvoval si svojim vlastným pochodom, čo mu organizovali nasledovné minúty.
  Zatvoriť vchodové dvere, zamračiť sa na neznámy vak pod nohami, nájsť v kúpeľni lekárničku a dúfať, že v nej ešte niečo použiteľné, okrem štupľov do uší a kusa igelitu na umelé dýchanie, bude.
  - ...som...ja som odišla...z domu...- zakvačila prsty do seba, vidiac, ako sa mračí na batoh v rohu, pri botníku.
  Záporne zakýval hlavou.
  - To takto nepôjde, srdiečko... – radšej sa na ňu ani nepozrel. - ...nie, že by som nechcel, ale...-
  Predpokladal sklamanie. Aj ďalšie slzy.
  Ale prekvapila ho svojím postojom.
  - Viem. Ja sa... vrátim... domov...Je to môj otec. Myslí to so mnou ...dobre, ale bála som sa...o vás....aj sa bojím... – zrozpačitela, či sa vyjadrila správne.
  - To...ma akože chceš strážiť a chrániť pred tvojím otcom? Aby mi zas „s láskou“ nenaložil? ...Mám taký trošku boľavý pocit, že si v tom prípade prišla dosť neskoro, nemyslíš?! – pozrel s nevôľou  do zrkadla oproti a zaškeril sa na seba a svoj zmangľovaný ksicht. Pán French má presné zásahy.
  - O „neskoro“ sa pozhovárame, keď vás trošku umyjem a pozalievam jódovou tinktúrou. – natiahla k nemu ruku a vystúpila na prvý schodík, akoby tu bola doma ona a nie on.
  - Tak pŕŕŕ...jód štípe! To nepripustím, takéto liečiace experimenty na mojej citlivej pokožke a...to teda nie...- schoval si ruky za chrbát, ale vykročil za ňou, aby si to s tým umývaním náhodou nerozmyslela.
  Hrdinsky odsŕkal jej príkazy a povely ešte skôr, ako sa ho vôbec dotkla.
  Potom radšej mlčali.
  Nechali padnúť košeľu i blúzku.
  Nechali padnúť výčitky i rozpaky.
  Nechali iba holú pravdu...
  ...iba trochu, trochu  boľavú.


  Vstal, keď už dlhšiu chvíľu nič nepovedala. Vysúkal sa spoza stola a pomaly k nej podišiel. Natiahol ruku a dotkol sa jej brady. Poddala a spomalene nadvihla tvár k tej jeho. Mrzelo ju, že zosmutnel, ale potrebovala to už konečne zo seba dostať, vyliať, vyložiť...
  Teraz by bodla nejaká ironická, štipľavá, pokojne aj dvojzmyselná poznámka, ktorá by všetko s ľahkosťou naložila na lietajúci koberec a odprášila kdesi do nenávratna, späť, hlboko do spomienok.
  - Zdá sa mi, že sme zrazu  preskočili priveľa kapitol, srdiečko. – zašepkal a predsa len nadvihol aspoň jeden kútik úst.
  Zamrzelo ju to, ale bola mu vďačná aj za tieto slová.
  Odtiahol ruku a obe ich zastrčil do vreciek džínsov, pritiahnuc plecia k sebe, akoby ním prešla zimnica. Bude trápne stratiť sa zas v kuchyni. Bude trápnejšie tu zostať. Natočil sa aspoň bokom a prešiel pár krokov ku krbu. Kopol do polena vytŕčajúceho z kopy. Dávno nehorel. Ale ešte pred chvíľkou sa mu zdalo, ako je tu po dlhom čase konečne teplo.
  - Chcem, aby ste pokračovali... – opäť smrkla.
  Neobzrel sa.

domiceli


Tak, a čo poviete na takýto záver tohto FF?
Tak, to som zvedavá...čo poviete.... :-)


6 komentárov:

  1. Nádherná kapitola, romanticke vyznania boli tak trochu "rišife eľementy" :) inak, prosím si link na casti, kde Golda zbili...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. naozaj nádherná kapitola :) krásne plynule prepojené a dokonale sa to dopĺňalo...aj ten záver sa mi páčil :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. záver? akože záver? ja ti dám záver! :D kde máš pokračovanie??? :D ...telefonát s otcom bol TOP, aj spomienka na Štvrtú ako vždy super :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ak mám aspoň na chvíľu zabudnúť na to, že im vidím do budúcnosti, tak som ochotná povedať, že to bolo pekných 20 kapitol :) ale to len preto, lebo je to začiatok a pán spisovateľ ešte neodkryl všetky svoje charakterové črty :D takže nemyslite si, že ho začínam mať rada :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja som to vedela! A máš ho rada! Skrátka, nemôžeš inak...

      Odstrániť