Rumbelle
14. kapitola
Reč trávy...
Ani mu nemala
za zlé, že jej nepodal ruku pri vstávaní a obišla ho radšej pomerne veľkým
oblúkom, čo prišlo zas smiešne jemu. Prestal trapošiť s opaskom, ale zatiahol
ho preventívne vygajdanou košeľou, pre prípad potreby, keby jeho slabiny
neráčili hneď vstrebať a prijať, že žiaden sex teraz a pravdepodobne ani
v najbližších hodinách zaručene nebude.
Na prahu sa
obzrela, rozrátavajúc stotiny sekúnd, či stihne vtiahnuť do domu
a ukoristiť inkriminovanú stránku, kvôli ktorej tu páchala takéto detinské
blbosti. Sekúnd nebol dostatok, prekukol jej spýtavý medzidverový pohľad, drzo
ju predbehol, pritlačiac jej necitlivo drobnú postavu ramenom o veraje,
a namieriac si to pri písací stôl, bol ochotný ho brániť vlastným telom.
Aj keby to malo znamenať rovno povstanie. To hovädo kornet už bol
v pozore. Zjavne mu nikto nevysvetlil vyššími mocnosťami schválenú stratégiu. Vďaka za vygajdanú
košeľu...
Ukázal
s poklonou na gauč za sebou.
- Ale pohodlie si
nerob. – dvihol výstražne prst, nevediac zrazu kam z konopí. - Môžeš
vyzobať tie oriešky z deky, no prikrmovať ťa mojimi zásobami nebudem. Beztak
mám v chladničke len kocku bujónu po záruke a mŕtvu mrkvu.
Poslušne
prikyvovala, ale oči jej stále zabiehali k valcu písacieho stroja, kde
provokačne svietil hárok papiera, husto popísaný jej spomienkami. Prevliekol sa
tým pohľadom a vytlačiac sa na konci tunela, vrátil sa k nej s tým istým
zdvihnutým prstom.
- Teraz je už môj...aj keď mi nepatrí... - tak
veľmi ho to nutkalo povedať „nepatríš“, až si musel zahryznúť do jazyka, aby ho
to nenapadlo vysloviť.
- Je to moja
práca...- pokúsila sa oponovať.
- Je to už len
bodka...za tvojou prácou... s čím sa nemáš... asi moc čo chváliť, že mám pravdu? ...Srdiečko.-
opravil ju sebavedomo.
To zabolelo.Tak zabolelo, že v nej vzkypel všetok nahromadený vzdor, čo márne celé veky potláčala, nepriznajúc sa ani náznakom k tomu, že v nej čosi hlboko buble. A tu, jeden otrlý chlap, arogantný sebec, bez morálky a zásad, so životom ešte rozbordelovanejším ako je vôbec mysliteľné a ľudsky prípustné, povie jednu vetu, jednu jedinú sprostú poznámku a...
- Chcete... mi
tým naznačiť, že je to ...mizerné? ...Zlé? ...Celé zle?! Nevydarené,
pokašľané...zúfalé a bezmocné?!...- hľadala slová, blúdiac vystrašene
pohľadom po obrovskej izbe, akoby uprostred nej stála úplne nahá a vlastné
ruky, čo jediné mohli aspoň čo to skryť, nedokázala koordinovať. Lietali okolo
nej ako splašené vtáky, keď im vietor zhodí hniezdo a im nezostáva nič,
len pišťať o ratu.
Pišťala o ratu.
Tak veľmi, že s dvoma kolmými vráskami cez čelo, znepokojený vlastnou
protištátnou propagandou, radšej k nej rovno pristúpil. Čas na vlastenectvo. Lokalpatriotizmus.
Objal ju. Bezcitne.
Tvrdo. Drsne, aby sa prestala trepať a rozhadzovať pažami. Pritlačil jej navyše
tvár do skrkvanej košele, nech si neubližuje ďalšími výčitkami
a streštenou mimikou. Cítiac, ako sa vnútorne vzpiera, šúchal jej čelom
o spánkovú kosť, vyludzujúc chlácholivé: pššššt...
Smrkla, preglgla,
vyvliekla sa, vystrela, zamračila a sadla si na gauč, vraziac palec do úst,
aby doň mohla zahryznúť a eliminovať príval sĺz, čo sa už-už hlásili
o slovo.
Prikývol, cúvol,
opäť dvihol prázdne dlane, aby pochopila, že sa pokorne vopred vzdáva
a vycúvavajúc opustil izbu, nech sa môže vyfňukať a vysiakať
dosýtosti.
- Máš tri minúty.
Potom začnem byť dotieravý a pomerne odporný. – oznámil jej, kým
definitívne zaliezol do kuchyne.
Zatlačila
k palcu aj zhyb ukazováka, kým ich zas vytrhla z úst a zadrapila
sa radšej do deky na gauči, s pohľadom stále vrazeným kdesi do tmy krbu.
- Tak bujón alebo
tú mrkvu? – ozvalo sa úplne vážne z kuchyne.
- Stačí pohár
vody...- odmrmlala potichu. – Vodku! – vyhlesla nahlas.
Štrngot
v kuchyni utíchol a zjavil sa pred ňou s obrovskou hrboľatou,
fakt páchnúcou zeleninou, mieriac jej rovno do stredu tváre.
- Ak ti fotrík
toleruje ovracané návliečky, budiž, ale do mojich duchien vlezieš jedine
osprchovaná, vycikaná, s ručičkami zopätými modlitbičkou za čistú dušičku.
Amen. – z mrkvy odpadol odhnitý špic.
Držali nad ním
chvíľu svorne, hlava pri hlave pietny akt pohľadom, kým ho neodkopol pod gauč.
- Bez svojej
koaly nezaspím... – zohla sa po smradľavý kúsok a ledva ho dočiahnuc,
znechutene sa mu ho pokúsila postaviť na stále ako kopia vztýčenú starú mrkvu pred
hruďou.
Držal ako hluchý
dvere, neprestávajúc sa mračiť.
- Kto tu vravel
niečo o tom, že budeš v noci spať?! – zadrel cynicky. – Tá story...- mykol
mrkvou dozadu a hnilý kus zas odletel, nájduc si, tentokrát, pristávaciu
plochu na písacom stole. - ...sa mi pozdáva. Chcem vedieť detaily. Každý jeden.
Z prvej ruky. – vrazil jej ju do dlane a ukázal na dvere. – Vyšmar to
von potulným králikom a potom zamkni a kľúče nechaj zvnútra. Kúpeľňa
je vpravo od vchodových dvier. A nech ťa ani nenapadne zbavovať sa
zvrškov, lebo za seba neručím! ...Koala! ...Prisprostastejšieho zvera si si už
nemohla narýchlo vymyslieť?! – dodal úprimne, ješitne stále nerozdýchajúc tú
paralelu.
Vytiahol si
padajúce rifle vyššie na pupok, zaštrngala stále rozopnutá pracka ako baranovi
zvonec.
- A panda? – zadrela
ironicky, všemožne nútiac kútiky úst k štronzu.
Skoro zakopol
o prah, tľapkajúc si prstami otvorenej dlane po čele.
domiceli
Ako dufam, ze to dokoncis este dnes :)
OdpovedaťOdstrániťdetailné opisy pomimo vždy oceňujem tak aj teraz to sa mi vždy najviac páči a s pokračovaním som spokojná :)
OdpovedaťOdstrániťjaaaaj, vlastne...už asi tuším, čo sa bude diať :D
OdpovedaťOdstrániť