RUMBELLE - Reč trávy... 12. kapitola

Rumbelle

12. kapitola

  Reč trávy...

      Zatlačil ruky do zadných vreciek džínsov a stlačil k sebe lopatky, ako človek, ktorého bolí chrbtica a dúfa, že týmto gestom sa mu patrične uľaví. Nezabrala ani zaklonená hlava. A už vôbec nie prižmúrené oči. A sviňa tma, keď ich opäť otvoril, bola rovnako deprimujúca, ako pred chvíľou.

  Zvrátil hlavu späť, povolil krčné stavce. Zadíval sa pod nohy a špicou bagandže stojac pri akomsi chabom drobnom kvietku, čo sa triasol o svoj biedny život, závislý na milimetroch, ktoré tá stará zošúverená ohava možno urobí, napadla ho sentimentálne krehká paralela. Bývajú také dni, s príchuťou „tanca“ na ľade. Nie, nijaká Holliday on Ice show, domáca  klasika: „Keď bolo somárovi dobre, išiel na ľad tancovať.“

  Zohol sa, odtrhol ho, vyslovene samopašne urval a dvihol k tvári. Nasal vôňu a hoci bola nepatrná, v nozdrách sa mu zhmotnila na úplne inú. Dvihlo mu kútiky úst a keď bezmyšlienkovite, odpovedajúc nutkaniu nadvlády, medzi nemotornými prstami drsne žmolil jemnú stonku, až z nej opadávali napoly usušené spodné lístky, usmial sa ešte viac. Sentimentalita sa menila na erotiku, takmer bohapustý imaginárny, metaforicky ladený sex. Pod nosom sa mu zjavilo čosi ako úsmev, ale vyznel smutne.

  Aj ten blbý kvietok sa roztriasol, tak ho iba položil na dlaň a nechal tak, čakajúc, kedy sa mu začne paža, tiež triasť pod „váhou“ nečakaného nákladu. Stŕpnutá z veku, alkoholu aj dnešnej  nervozity. Prikryl ho potom nadôvažok prstami, pritlačiac aj druhou a so spleteninou rúk pred sebou vniesol ho dnu, primknúc za sebou dvere.

  Chvíľu hľadela na sliepňajúce svetlo, čo vypadalo z vitráží, ale mozog jej už nepriniesol nijakú víziu ďalšieho dejstva, iba strohý sumár, formálnu účtenku za budúce poskytnuté služby: nájsť časový harmonogram a mapu poslednej zhruba hodiny, v legende dešifrovať -vyhľadanie kabelky, mobilné spojenie, cesta do mesta...desné čítanie v takúto peknú noc...

  Vysypal rastlinného hosťa na roh písacieho stola a stratil sa v kuchyni. Keď opäť vyliezol, niesol pred sebou dve šálky. Jednu s vodou, ponúknuť „návštevu“ a druhú...tiež. Ťažko pod vlyvom kázne vydavateľa, skôr osobným nutkaním sebahygieny, rozhodol sa dnes pracovať na plný úväzok.

  Strčil burinu do pohára, chvíľu váhajúc, vidiac, že sa takmer celá potopila, či sa zahrá na záchranára a podá prvú pomoc, ale drobné lupene zostali plávať na hladine, tak ju len posunul na bok a postavil vedľa nej svoju, zatiaľ nedotknutú, kompatibilnú nádobu s nevábnou tekutinou, bez farby, chute, aj zápachu. Hoci v jeho prípade o tom filozofoval čisto na teoretickej báze. Obsah H2O ho ani v najmenšom nelákal tak, ako si predsavzal. Posunul ju ďalej. Až keď dôverne cinkla o prvú šálku, spokojne sa im prestal venovať a konečne pritiahol k sebe písací stroj.

  Neveriacky zažmurkal očami...

  Ruka jej skĺzla...

  Ruky jej skĺzli z jeho ramien. Naposledy sa prstami, kŕčom ešte zovretými presvedčila, že napnuté svaly, potriesnené potom sa tiež len pozvoľna uvoľňujú, vypúšťajúc do noci nahromadenú lávu energie, čo všetko navôkol zohriala na takmer neznesiteľnú teplotu, ktorá zabraňovala dychu fungovať prirodzene. Len opatrne, plytko, krátko a rýchlo nasávala onen vzduch, akoby z neho chcela nechať rovnakú čiastku aj jemu, cítiac stále vrchol spolupatričnosti.

 Vnímala skôr jeho dlhé výdychy...V jej ušiach sa pretavovali na slová a počúvajúc ich chlácholivé chválospevy, najradšej by mu nechala aj svoj prídel kyslíka, len aby „nemý preslov“ plynul ďalej a ukolísal ju až po moment spánku.

  Necítiac už jej zovretie, ktoré ho doteraz pevne držalo v tesnej blízkosti  jamky medzi kľúčnymi kosťami, prevrátil o jej lopatky zospodu dosiaľ prilepené dlane a ťahal ich po vlhkej saténovej plachte von spod tela. Povytiahol ich, pocítiac mierny chlad zo straty tesného dotyku a zaprúc sa o ne, nadvihol sa nad ňu, telom prudko prerážajúc ťažký vzduch, aby si predátorsky hrdo vychutnal pocit víťazstva.

  V priezore prižmúrených očí spokojný vstrebával jej stále vyvrátenú tvár a nozdry chvejúce sa nezriadeným dychom, roztrasené mihalnice, kresliace trochu vystrašené, nekoordinované čmuhy EKG na líca a kučeravejúce spotené pramienky vlasov, občas sa zatrblietajúce v tlmenom svetle prichádzajúcom ktovie odkiaľ.

  Ustrnúc v nepohnutí, pokúšajúc sa aj zatajiť svoj vlastný všetko prezrádzajúci dych, jasne pocítil dosiaľ pulzujúci tlak v slabinách, hoci už pozvoľna doznieval.

  Cítila to rovnako a vediac, že sa márne bude snažiť predĺžiť túto chvíľu, snažila sa zachovať si jej jemné nuansy a zapisovala ich do synops ticho, ale pozorne, pedantne...

  Ešte raz sa pomaličky zohol k jej tvári a akoby na rozlúčku iba letmo niekoľkokrát preletel ústami ponad jej pery, takmer sa ich ani nedotýkajúc. Zmeniac náhle smer letu zahryzol sa jej drsne do ušného lalôčika a v okamihu, keď sa prekvapená bolesťou skrútila, odlepil sa od nej, akoby ani nikdy nebol...

  Nenechajúc si ujsť jej zvláštne pokrútenú nahú siluetu, preglgnúc nadšenie, že práve patrila iba jemu jedinému, pyšne odkráčal z miestnosti, nechajúc ju napospas prchavým zápiskom, ktoré beztak pohltí tma skôr, ako ich akokoľvek zarchivuje...

  Neozvalo sa nič z jeho úst. Nič. Aj keď ich otvoril a zatvoril a zas otvoril a potom sa obzeral, kým neskončil lopatkami zavŕtaný tvrdým pristátím do opierky stoličky, až sa tekutiny v oboch šálkach rozkmitali do strán, pocítiac náraz jeho vystierajúceho sa tela.

  Riešenie autorských práv si teda v žiadnom prípade nenechá ujsť.

  Dočerta, práve si zrejme...nechal!

  Vykoptal sa spoza stola, vystrelil, ale dopadol späť.

   Iba sa rozosmial zadívajúc sa na kvietok, čo sa práve beznádejne ponáral pod hladinu.

domiceli