sobota 17. januára 2015

RUMBELLE - Reč trávy... jednoaktovka


Rumbelle
Jednoaktovka
( prípadne 1. kapitola, ak to prejde čitateľskou cenzúrou... :-) )
  Reč trávy...

     Obloha sa iba započala odmaľovávať. Modré tiene mizli spolu s bielymi vatovými tampónmi, zostávala iba sivastá pleť, kdesi na sánke so sotva badateľnou vrstvou make-upu v akomsi neprirodzenom oranžovom odtieni. Už len pár ťahov a bude aj tá čistá, bezfarebná...
  Ticho v dome ho vysotilo von, na priedomie.
  Hlbokým nádychom vstrebal podvečerný, trochu potuchnutý vzduch z rozkladajúcej sa pokosenej, zavlažovačom obťažkanej trávy a prelustrujúc v rýchlosti stíchnutú, precízne, s dôrazom na každučký detail, navrhnutú predzáhradku, kde aj posledná, večne nespokojná chrobač a najčipernejšie vtáctvo poslušne pozaliezali do pelechov, aby nekazili výsledný dojem symetrickej dokonalosti.
  Zišiel o pár schodíkov nižšie a zahol na zadný dvor.
   - Vedel som, že ťa nájdem práve tu. - povedal pyšne, vyhrajúc si stávku sám so sebou, tiež skôr sám pre seba, ako jej.
  Pokojne sedela, nehybná a možno stále pohltená dnešným magickým západom slnka, ponorená v tráve, čo mala byť tiež už dávno pokosená, ale toto miesto nedráždilo oči susedom, tak ostávalo slobodné, respektíve osobodené od útlaku kadejakých zavlažovačov, kosačiek a záhradníckych mučiacich prostriedkov.  Skryté z jednej strany tieňom vily, z ostatných za hustými kríkmi pred civilizáciou, trávilo tu pokojne svoju nezriadenosť, nie ako výčitka pánovi domu, skôr iluzórna možnosť ujsť z bežného, nalinajkovaného sveta niekam, kde stále platia zákony prírody tak, ako si ich sama určila. Neostrihané kríky, nespilované konáre, tráva s ostrovmi náletovej buriny...
   Pažami obvité kolená mala pevne pritiahnuté k telu. Zaregistrovala jeho príchod veľavravným sklopením viečok, lebo úsmev jej hral na perách už hodnú chvíľu.
  Počkala, kým si sadne k nej, čo najtesnejšie to šlo, kým jej dlhým steblom trčiacim mu z úst, nepošimorí pod nosom, aby sa, brániac sa nežnému útoku, odtiahla kúsok dozadu a skončila opretá o jeho práve uzemnené rameno. V tom momente si ju druhou rukou pritiahol na hruď pevnejšie, majetnícky, priam drsne, až musela uvoľniť obruč okolo kolien a zachytiť jeho stisk oboma dlaňami, zakvačiac sa do nich, ako do bezpečnostného pásu na horskej dráhe, ktorá práve štartuje...
  Našla priehlbinku v zhybe ruky a uložila sa do nej, ticho vydýchnuc, nechajúc si jeho predlaktie ponorené skrz prsia. Len nepokojné prsty hľadali koniec vyhrnutej košele, aby sa mohli pod ňou trochu skryť a ohriať si po teple bažiace, hladné brušká.
  Spolupatrične mlčali, telá sa im zosúlaďovali. Nádychy a výdychy v jednom rytme, nepatrne kolísali ich spredu-dozadu v sotva postrehnuteľom pohybe. Nozdry zachytili vlhkú pachuť teplom doteraz nivočenej trávy a za viečkami klesajúcimi pomalšie, ako protipohyb, začínal sa odvíjať jeden z nikdy nenatočených filmov...

  Znechutene si z ruky striasal obrie mravce, čo mu zaiste voľným  rukávom vliezli pod košeľu. Na spodnej pere, v kútiku úst, v belavom povlaku vyschnutej sliny, visel prilepený ohorok dávno zhasnutého, dokrkvaného zvyšku cigarety a odolával sprostým nadávkam, majúc na svojej strane ostré, prešedivelé začínajúce strnisko, čo ho podržalo a  nechcelo pustiť do zdupanej trávy, medzi jemu podobných úbožiakov.
  Z úst sa mu vydral ston bezmocnosti a radšej sa rýchlo pozviechal, uvedomiac si, že prispal zrejme na mravčej magistrále, najmenej štvorprúdovej.
  Vlastné prúdy mastných polodlhých vlasov rozdeľovali mu ju na ďalšie diaľničné zjazdy, ťahajúce sa skrz opadnuté, vráskavé líca, nevedúc aj tak nikam, len  viseli z nich, ako franforce zadubenej, stlenej  šatky cez tvár nebožtíka, ktorého práve exhumujú. Aj sa tak cítil...
 Pošúchal stuhnuté ramená, zapierajúc sa o zákopy ledabolo vyhrnutých rukávov károvanej flanelovej košele, čo svetu vytrvalo ukazovala sieťku pôvodnej štruktúry látky a miesta v okolí lakťov dávno zabudli farbu, čo im kedysi pradávno napustili do žíl. Triašku, čo mu prebehla po chrbte, ťažko by bol niekto nazval nabitím energiou. Skrútilo ho od chladu. Pohodil vlasmi dozadu, zatackajúc sa na labilných, stabilitu ešte len hľadajúcich nohách. Nepoddali sa. Hneď boli späť, lebo hlava bez cieľa, odkväcla kdesi dopredu, na odhalenú, spotenú hruď.
  Vlhký chlad sa mu zas vpíjal zvonka do odevu, na škodu rovnomerne, a tak fľaky na vyšuchtaných džínsoch boli aj v začínajúcej tme zas viditeľnejšie, ako za svetla.
  Zohol hlavu ešte nižšie a zhrbený ako starec, otočil sa smerom k polorozpadnutej  chatrči, čo doteraz bojovala o právo zažiariť v jase mesiaca. Márne. Ten ani dnes nemal v úmysle prísť sa pozrieť na túto úchvatnú pralesnú scenériu  chátrajúcich duší.
  Ťarbavo vykročil, snažiac sa za tých pár stôp, pod strechu, nestratiť o niekoľko čísiel väčšie bagandže. Doslova šúchal nohami, lisujúc zbytky trávy do blatistého podložia.
  Po dvoch krokoch, ťapnúc si pod krky, akoby zabíjal komára, zastal, chvíľu sa kymácal, a ani čo by si  bol niečo rozmyslel, hoci hlavu s mozgom, čo by vykazoval nejakú aktivitu, dnes ešte nezaregistroval, vrátil sa späť na zváľané miesto, ktoré ho doteraz hostilo a obzeral sa po zemi, dvíhajúc ruky vyššie, i ďalej od vetchého tela, akoby práve tie zahaľovali výhľad na vypelichaný trávnik.
  Nič nevidel.
  Tma neprišla skôr. Tu mala trvalé bydlisko...


  Po okrajoch záhonov sa rozblikávali solárne lampičky, vrhajúc chabé svetielka sotva pár piadí od seba. Ich matné belavé svetlo pritiahlo posledných hmyzích zablúdencov.
  Aj keď si nohy narovnala, sukňa, prikrátka aj v stoji, zostala jej v niekoľkých záhyboch zrulovaná a v matnom, sliepňavom svetle  doslova lákala odhaľovať jej chabo skrývané tajomstvá.
  Zachytila jeho natiahnutý krk a pohľad, čo sa neostýchal tváriť sa, že pozerá dolu, do trávy.
  Pokúsila sa zachrániť situáciu a sukňu potiahnuť do prijateľnej dĺžky. Márne. Málo látky. Pramálo. Potešil sa.
   - Je ti chladno, však? – spustil sa z  mäkkej hrude nižšie, zastaviac sa však cestou aspoň na jednom z priľahlých vrcholov, aspoň matne, aspoň letmo... ale prsty naďalej pôsobili kontraproduktívne, zacítiac teplo jej vyhriateho tela skôr, ako ho nájde noc, skúsil si z neho hmatom vysať, čo najviac.
  Zaklonila hlavu, hruď sa jej tým vypínala, až v jednom momente stuhla, aj chrbát v ohybe, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani mačka, signalizoval maximum tvorby oblúka. Uvoľnené ruky, ktorým ušiel improvizovaný bezpečnostný pás rovno pod kapotu, zaliezli mu do vlasov, tvárili sa chvíľu, že poblúdili a nevedia sa vymotať z hebkých zhmotnených vrstevníc a spojac sa do rojnice vzadu na krku pomáhali stavcom niesť celú jej záťaž náhleho vzrušenia.
  Zeme ich tiel sa pohli a presúvajúc vrstvy ticho, mlčiac a dorozumievajúc sa len dychom, spomalene jednu cez druhú, premiešavali sa navzájom, kým spokojné s výsledkom, doľahli ako celok do zmätenej trávy, zavŕšiac jej deň nečakanou tsunami, pod ktorou skončila uväznená...


   -  Taká chujovina! – vytrhol z písacieho stroja, čo obranne márne  zabzučal,  dopoly dopísanú stránku, ktorú tu nechal ešte popoludní, keď odchádzal s fľaškou rumu hľadať inšpiráciu von, do záhrady.
  Poškriabal si jedovaté, kyselinou mravčou napustené, už poriadne navreté pupáky, čo zostali od vyplašených, striasaniu sa brániacich malých predátorov na predlaktiach a aj medzi lopatkami pocítil hrudami hliny vypálené miesta, čo doteraz stŕpnuté začínali ožívať a hlásiť sa, že sú.
  Pomykal lopatkami, narovnajúc sa, akoby si  tým odpomohol od nepríjemnej bolesti. Márne. Neprípustná naivita.
  Konečne vypľul vajgel, čo si vnútri jeho ďasien reštituoval vlastný cintorín a skrkval úbohú stránku do malej gule, odšmariac ju smerom k vyhasnutému krbu. Nehorel. Aj tak netrafil.
  Drgol ešte do stroja, ten zacingal.
  Dnes zase nič...
  ...vyčiarknuť rovno z kalendára.


domiceli



5 komentárov:

  1. páči sa mi slovník a štýl jazyka postáv(v podstate sa vyjadrovala len jedna :)) ) ...taktiež vystupovanie, mohlo by to mať zaujímavé pokračovanie na ktoré by som sa rada pozrela...resp.ktoré by som si rada prečítala...takže čitateľskou cenzúrou prešlo :))

    OdpovedaťOdstrániť
  2. prečo je z tohto chudáka vždy nejaká verzia stratenej existencie? :D áno, som tu, idem zisťovať čo bolo s celým castom Štvrtej :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Teším, teším...
      PS: ...bude to asi preto, že vraj existuje len nejakých 47 archetypov príbehu, od čias Biblie sú novými len Hamlet a Don Quichotte...a ja, žiaľ, nie som ani Shakespeare, ani Cervantes aby som bola schopná vymyslieť niečo, čo tu ešte nebolo... Som len DOMICELI
      PS 2: Pekné počítanie... :-)

      Odstrániť
  3. “Pozor, teď se dívejte, čekají nás katastrofy! Televize Prima uvádí seriál Věřte nevěřte.”
    No, nič lepšie ako toto intro ma momentálne nenapadlo ;D cigareta, mastné polodlhé vlasy, vyšuchtané džínsy, polorozpadnutá chatrč. Ach, nech žije pán spisovateľ! :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ...ale za vlastné, si chcela ešte dodať... :-D Tebe sa nepozdáva môj hlavný hrdina??? :-D

      Odstrániť